Recenzia: Kráľovstvo podvodníkov - Leigh Bardugo

21/11/22

Tentoraz sa nekonalo žiadne „pomalé dostávanie sa do toho“.

Postavy som poznala a milovala, a tak som sa nedočkavo ponorila do ďalšej knihy. Akcia v nej bola opäť neustála, plánovanie tiež, vždy sa to posúvalo k nejakému novému plánu, k novému zoznamu vecí, ktoré treba urobiť a ktoré sa môžu pokaziť. Musím povedať, že čítanie tejto knihy nemusí byť zdravé pre úzkostlivých ľudí - ja zvyčajne pri čítaní nebývam úzkostlivá a keď už, nie je to až také zlé. Ale tu som párkrát zhrešila a pozrela sa na to, čo bude ďalej, čo bežne nerobím. Lenže niečo šialené sa stane jednej postave a potom to skočí do pohľadov iných postáv a chápete... niekedy jednoducho musíte hneď vedieť, že prežila, inak ako sa mám sústrediť? A čo sa týka ich prežívania cez dve knihy absolútne bláznivých vecí, po určitom bode to môže začať vyzerať nepravdepodobne, ale vždy to bolo napísané dobre a pôsobilo to prirodzene. A nie, nepoviem vám, či to naozaj prežili až do konca, tiež si budete musieť užiť trochu úzkosti. 

Prišla som aj do bodu, kedy som mala pocit, že keď ešte raz budem čítať slovo „plán“, tak niekoho udriem. Pravdepodobne tú knihu. Cítila som sa z toho chvíľu unavená – mali jeden cieľ a na jeho dosiahnutie prešli dvesto rôznymi plánmi. Bola tam napríklad scéna, keď Kaz povedal plán, potom Nina chcela niečo dosiahnuť pred tým, tak vytvorili plán pred plánom, ale aby to dosiahli, potrebovali plán pre plán pred plánom a doslova som prečítala tri plány jeden za druhým, každý úplne šialený a keď som si predstavila, ako ich budem musieť všetky s nimi prežiť, kým sa dostaneme k TOMU PLÁNU, chcela som tú knihu vyhodiť von oknom. Bolo to trochu vyčerpávajúce. A tiež... Kaz a jeho neustále „som o krok popredu - alebo o desať krokov“ bolo urobené veľmi dobre, ale bol tu tiež aspoň jeden bod, keď som si povedala „ale už stačilo“. Povedala by som, že v porovnaní s prvou časťou bola táto kniha vo všetkom “viac”, až to možno trochu prehnala. Len trochu, dobre? Inak to bolo skvelé.

Najviac sa mi opäť páčili postavy, ale najmä tie paralely medzi nimi - dvaja vojaci na opačných stranách, dvaja najnebezpečnejší ľudia v meste, ktorí z rôznych dôvodov neznesú dotyk a dvaja chlapci, jeden skrývajúci schopnosť, ktorú by radšej nemal, druhý skrývajúci, že nemá schopnosť, ktorú by chcel mať. Vytváralo to skvelú dynamiku a uhly pohľadu, kedy buď stáli na opačnej strane vecí, alebo mali s tou istou vecou inú skúsenosť a pekne sa dopĺňali (možno zase až trochu moc príhodne, ale no a čo). A zatiaľ čo v prvej knihe som medzi Kazom a Inej cítila len nejakú chémiu, tu sa to naozaj ukázalo a konečne som cítila plnú silu tohto shipu. Chytil ma poriadne, uznávam. 

V každom prípade je táto recenzia prekvapivo negatívna v tom, že sa sústredím hlavne na niektoré problémy, ale jednoducho som ich musela povedať. Napriek tomu mi nevadili - postavy som milovala, naozaj, naozaj veľmi, milovala som byť v tom svete s nimi a bolo skvelé byť takto ponorená vo fantasy knihe a s fiktívnou rodinou. Pocitov som mala veľa a bola som tým tak zaujatá, že som si nebola istá, čo mám robiť, keď to skončilo.

Celkovo sú tieto knihy skvelé a postavy v nich som zbožňovala. Viem, že na ne nejaký čas neprestanem myslieť, čo je veľký úspech. Kvôli nim sú Vrany určite niekde tam hore: patria na poličku s knihami, ktoré sú pre mňa výnimočné.

!!!NASLEDUJE SPOILER!!!

Naozaj, nečítajte ďalej, ak chcete túto knihu ešte len čítať. 

A teraz. Teraz sa ideme porozprávať o tej scéne a potom sa budeme ďalej tváriť, že sa nestala. 

Ako prvé poviem toto: samozrejme, že som bol zničená. Už som vám povedala, ako veľmi som milovala Ninu a Matthiasa a ako mám slabosť pre blonďatých Severanov všeobecne. Ale po druhé: smrť Matthiasa mi prišla trochu lacná. Áno, bolo to svojím spôsobom poetické, že ho jeho „mladšie ja“ (alebo niekto, kto ho reprezentoval) zabilo, keď sa jeho vývoj  postavy uzavrel, ale proste... nahnevalo ma to z viacerých dôvodov. Téma vojaka s vymytým mozgom, ktorý sa snaží zlepšiť, mi prišla veľmi zaujímavá a jeho postava tiež (aj keď som zistila, že som v tomto trochu v menšine, zdá sa, že veľa ľudí mu nefandilo až tak). Takže áno, bola som smutná. Ale to dokážem prijať. 

Trochu ma však trápilo, že sa zdalo, že som jediná, koho to naozaj zranilo - iste, niektoré postavy si s ním neboli až také blízke a boli zvyknuté na to, že ľudia okolo nich zomierali a aj tak dali najavo svoj smútok, ale naozaj som mala pocit, že jeho smrť bola akosi… odsunutá stranou. Najmä od Niny. A to bolo to, čo ma naozaj nahnevalo, pretože som tých dvoch spolu milovala. A potom sa zdalo, že keď ho nechala ísť, tak ho proste naozaj len... nechala ísť. Dokonca žartovala skoro hneď potom a bola to taká klasická Nina a mne to neprišlo správne. Tiež som sa na autorku trochu hnevala, pretože som vedela, že jeden z nich zomrie, aby bolo všetko to „bláznivé prežívanie“ vierohodnejšie, takže to bolo istým spôsobom predvídateľné a tiež som vedela, že to bude Matthias, čo bol opäť… predvídateľné. Bol jasnou voľbou, pretože bol najbezpečnejšou voľbou z nich všetkých z rôznych dôvodov - myslím si, že si dokážete domyslieť z akých. A ja jednoducho nemám veľmi rada, keď je niečo ľahko predvídateľné a keď autor ide podľa zjavného vzorca. Buď podstúp väčšie riziko alebo sa tým očakávaniam vzopri úplne. Ale úprimne som len trochu zatrpknutá a možno sa tu len zbytočne mračím a dupem o zem ako nahnevané dieťa, pretože mi na tom až príliš záležalo, ale čo už, cítim sa tak lepšie, ok? Takže toľko k tomu. 

Teraz sa môžeme vrátiť k predstieraniu, že je v poriadku, len niekde tam vonku dokola nazýva Kaza démonom, zatiaľ čo je vafle s Ninou.

Read More

Recenzia: Vrania Šestka - Leigh Bardugo

13/11/22 

Kedysi som bola na fantasy závislá - ponárať sa do fiktívnych svetov bola moja posadnutosť (a často aj nevyhnutnosť na prežitie reality). Potom sa udial život a čas a veci a už na to nebolo toľko priestoru. Ale moja láska k tomuto žánru zostala silná a tak sa zoznam fantasy kníh “na prečítanie” neustále predlžoval a teraz je ich toľko, že by som sa z toho mohla rozplakať. No namiesto toho som sa konečne zhlboka nadýchla, ostatné žánre na chvíľu odložila a siahla po fantasy knihe – a nie hocijakej. Tej, ktorá na mňa neustále vyskakuje z feedu aj výkladov kníhkupectiev. A bola som si plne vedomá, že to nie je ideálne, pretože to vytvára očakávania, ale dala som knihe možnosť dostáť svojej reputácii. A teda…

… dostála jej.

Aj keď som to tak zo začiatku necítila. Bolo to trochu mätúce a trochu priveľa naraz. S menami väčšinou problém nemám, no tu boli nové mená na všetko, nielen ľudí. Celý svet, mesto, jeho časti, gangy, jeho členovia, naši protagonisti, kúzelníci a všetky ich rády (toto bola moja prvá kniha z Grisha univerza). Možno ma trochu bolela hlava, čo sa zvyčajne nestáva, ale bola už hlboká noc a ja som bola pripravená ponoriť sa do nejakého fiktívneho sveta, no namiesto toho ma do hlavy trafila encyklopédia. Zo začiatku som si ani k postavám nevytvorila veľké puto a jednoducho... neberte ma zle, bolo to fajn, zaujalo ma to, ale nebolo to najlepšie prvé rande, aké som s knihou mala. Ale ako to už niekedy býva, keď sme sa začali viac spoznávať počas našich nočných stretnutí, zlepšilo sa to. A práve postavy sa stali najsilnejším článkom celej knihy. Vytvorený svet je super, príbeh je dobrý, ale tie postavy... TIE POSTAVY. Mohli by doslova loviť ryby celú knihu a mne by sa to asi páčilo rovnako.

Sú veľmi rôznorodé, povahovo aj vzhľadom, čo pôsobilo veľmi prirodzene a ich dynamika bola priam dokonalá. Ak som v niečom basic bitch, tak v tom, že ma vždy najviac zaujme ten temný mužský hrdina, ktorý hraničí so zloduchom. Jedinou výnimkou je, ak je tam blonďatý Severan, ktorý má niečo spoločné s vlkmi a tu boli obaja. Je ale celkovo ťažké vybrať spomedzi všetkých tých postáv favorita, a ani ho vyberať nebudem, ale poviem aspoň toto: žila som pre Ninu a Matthiasa. Milovala som ich a mohla by som si prečítať trilógiu len o nich dvoch, ale potom by mi chýbali aj všetky ostatné postavy, ktoré boli úžasné. Čo však naozaj, naozaj oceňujem, je, že sú tu dve hlavné ženy a hádajte čo? Sú to priateľky, od začiatku až do konca, žiadne hádky o mužoch, ani reči o tom, ktorá z nich je krajšia, nie sú nepriateľky ani na sekundu, len sa vzájomne plne podporujú a ja by som sa z toho mohla rozplakať, lebo... ďakujem. Naozaj ďakujem.

Dospelo to do bodu, kedy som knihu nedokázala odložiť. A môže sa zdať, že to bolo kvôli príbehu a akcii, pretože tej tam bolo veľmi veľa, no hlavným dôvodom boli opäť postavy. Chcela som si prečítať ďalšiu interakciu a potom ďalšiu a mohla by som s nimi stráviť celý život. Ľudia sa väčšinou sťažujú, že sú veci pomalé, ale ja som pravý opak – často ich tak preferujem, a tak ma najviac bavili pokojnejšie pasáže, kde sme viac spoznali ich príbehy a ich osudy a všetko to bolo veľmi zaujímavé a proste... áno prosím. Milujem ich všetkých, celú tú skupinu a úprimne je mi je jedno, o čom čítam, pokiaľ sú tam oni. Tak by som to asi aj celé zhrnula. (Po viac ako dvoch mesiacoch na nich stále často myslím. Stoja za to.)

Jediný môj problém s nimi bol ako vždy ich vek. Viem, že to viac vyzdvihuje životy, ktoré žijú, a osudy, ktoré museli pretrpieť v takom mladom veku, a áno, tieto veci človeka donútia dospieť rýchlejšie, ale nemôžem uveriť, že toľko postáv naraz môže vyzerať tak vyspelo a konať tak vyspelo a byť absolútnou špičkou vo svojich schopnostiach. V žiadnom prípade. Takže v mojej hlave majú všetci aspoň cez dvadsať.

Každopádne moje obnovené čítanie fantasy žánru bolo úspešné (zatiaľ) a ja som veľmi zvedavá, čo prinesie ďalšia kniha. 

Read More

Recenzia: Počúvaj pieseň vetra - Haruki Murakami

12/01/23

Táto kniha pre mňa bola re-reading a odhliadnuc od všetkého ostatného, hlavná vec, prečo sa k Murakamimu vraciam znova a znova, je určitý pocit, ktorý v jeho dielach nachádzam. Je to ten istý, ktorý často cítim aj v živote, ale je ťažké ho pomenovať a niekedy aj zachytiť. Ale v jeho knihách na mňa vždy čaká, aj keď nie sú dokonalé alebo sú (ako tu) menej dobré ako niektoré iné jeho diela, alebo príbeh nie je najsilnejší alebo tam nie je vôbec, a niektoré témy sa neustále opakujú, je to aj tak akoby som nikdy nemohla byť sklamaná, pretože ten pocit je tam vždy, čo je pre mňa najsilnejšia vec na jeho knihách a tá, na ktorej mi najviac záleží. Prirovnala by som to k upokojujúcemu nihilizmu – veľa sa toho nedeje alebo na tom veľmi nezáleží, veci sú zvláštne a život je nostalgický a ide ďalej, takže jediné, čo môžete urobiť, je užiť si svoje špagety alebo svoju jazzovú platňu naplno.

Predtým, ako som čítala jeho prvé knihy, mala som za sebou viacero iných od neho a pamätám si, že som si myslela, že aj keď je to stále on a tie knihy majú v sebe rovnaký pocit, sú o niečo „menej“ ako ostatné. Čo dáva zmysel, keďže tu len začínal svoju kariéru. Teraz som mala podobné pocity, ale druhýkrát som si to užila viac, keďže som už vedela, čo môžem očakávať – alebo lepšie povedané: neočakávať – a len som si pri ceste vlakom užívala atmosféru. A jeho knihy vždy majú atmosféru. Zanechajú ma ponorenú v nostalgii, kým sedím v kuchyni, pijem kolu a premýšľam nad životom.

Hear the Wind Sing je krátka knižka a príbeh akosi chýba, ale je to aj pekný (a doslovný) úvod do jeho písania. Ukazuje základ toho, aká je väčšina jeho kníh, takže nie je najhoršie ňou začať, ak si ho chcete prečítať, ale nečakajte nič strhujúce. Možno si len otvorte chladené pivo, príliš nad tým nepremýšľajte a užite si ten pocit.

Read More

Recenzia: K Majáku - Virginia Woolf

05/12/22

Prvé, čo mi napadne zakaždým, keď budem premýšľať o tejto knihe, bude: čierny čaj a smútok. Vypila som ho nezdravé množstvo, kým som sa nechávala unášať myslami ľudí. Ten čaj aj tie myšlienky často zanechávali príjemnú, no horkú pachuť.

Nie je to ľahká kniha na čítanie. Bola to moja prvá skúsenosť s Virginiou a jej písaním. Neviem čo som čakala, ale keď som o tretej ráno začala čítať túto malú knižku, bola som odrazu veľmi náhle a veľmi kompletne stratená a zmätená. Netušila som, koho myšlienky čítam, rôzne vedomia sa zlievali a časová os bola pre mňa záhadou. V tomto je začiatok obzvlášť brutálny - stále mi príde ako najťažšia časť na pochopenie. Tak som to zavrela a o pár dní, keď som bola menej unavená, začala som znova. Keď som bola plne sústredená a pripravená na jej písanie, už to bolo oveľa jednoduchšie. Aspoň pre mňa - stále to nemusí byť pre niekoho iného ani na druhýkrát. A niekto iný možno nebude mať žiadne problémy, ale aj tak si myslím, že jej písanie možno objektívne označiť za ťažšie.

Druhýkrát som mala pocit, akoby som ležala v oceáne a nechala sa unášať vlnami, pričom každá šepkala o niečom inom. Zmena vĺn je takmer nebadateľná, ale naučíte sa ich rozoznať. Na túto knihu potrebujete pozornosť, no zároveň sa príliš nesústrediť a jednoducho... nechať sa ňou unášať. Imaginácia bola často krásna, filozofické a psychologické aspekty zaujímavé a bolo tam niekoľko citátov, ktoré ku mne prehovárali na akejsi hlbšej úrovni a zostali vo mne. Keď strávite pár nocí s niekoho myšlienkami, takmer nefiltrovanými, budú vám tie mysle chýbať, keď je kniha zatvorená a zostane ticho. Váš vlastný prúd myšlienok sa potom zdá byť ešte hlasnejší a je v ňom niečo iné - malé kúsky ich myšlienok, ktoré sa stali vašimi a zostali. Alebo boli vždy vaše, teraz ich len konečne počujete. Možno sme naozaj všetci len rôznymi časťami jedného spojeného vedomia – presne tak som sa cítila pri čítaní tejto knihy.

Read More

Recenzia: Biele Noci - Fjodor Michajlovič Dostojevskij

06/01/23 

Predstavte si, že o tretej ráno ležíte na posteli s dušou rozpáranou dokorán, najhlbšími pocitmi odhalenými, zabudnutými strachmi a nádejami a snami kričiami všade okolo, a medzi všetkým tým násilím vás pomaly obaľuje tichý pokoj - pocit, že vám niekto porozumel na hlbšej úrovni, než ste si kedy mysleli, že by mohol... poruzumela vám kniha, postava, autor.

Táto kniha je taká maličká vec, taká krátka a predsa v sebe toľko skrýva. Stačila mi na to, aby som videla, kde leží génius aj diabol Dostojevského. Ponára sa hlboko do ľudskej duše a hladko ju odkrýva, dokonca aj proti vašej vôli, vďaka čomu budete čeliť veciam, pri ktorých si niekedy prajete, aby zostali pochované. Milujete ho za to aj nenávidíte, pretože ste konečne pochopení, ale za cenu toho, že musíte potom znovu pozbierať svoje kúsky.

Možno som to len ja, možno sa vás táto malá kniha až tak nedotkne. Ale pre mňa to bolo niečo prevratné – nikdy som sa necítila taká pochopená. Hlavná postava je snílek a ja som väčšinu svojho života som strávila v snoch, v rôznych významoch, zlých počas spánku, väčšinou dobrých počas bdenia. Často boli (a stále sú) pre mňa skutočným problémom: každú chvíľu som prestala počúvať ľudí, nevšímala som si svoje okolie, dokonca som ani poriadne nežila v realite, úplne stratená vo vlastnej fantázii. Je to ako droga, závislosť, farebné, explodujúce, radostné, niečo, v čom sa dá skryť, niečo, čo vás zachráni, no zároveň robí všetko ostatné nudným, šedým a nezmyselným, formuje vás do chodiacej mŕtvoly s hlasnou hlavou a prázdnotou v očiach.

A nie je to jediná téma, ktorej sa táto kniha hlboko dotýka. Je tu osamelosť a melanchólia, beznádejná budúcnosť a neopätovaná láska. Najviac si však cením to, ako na to hlavný hrdina zareagoval. Hodila by som túto knihu do čela všetkým incelom tohto sveta (a ľutovala, že nie je hrubšia), pretože takto sa má zvládnuť odmietnutie.

Neviem si predstaviť lepšiu knihu, ktorou by som začala rok. A ak by ste niekedy chceli dať Dostojevskému šancu, toto je dobrý začiatok.

Nový obľúbený citát: „Môj Bože! Celá minúta blaženosti! Je to naozaj tak málo za celý život človeka?“

Read More

Recenzia: Kwaidan - Lafcadio Hearn

(06/11/22)

Milujem japonskú kultúru, takže môžem byť pri posudzovaní tejto knihy zaujatá. Pretože aj keď sa mi táto kolekcia od Hearna veľmi páčila, viem si predstaviť, že niektorí ľudia môžu byť sklamaní. Príbehy sú skutočne zvláštne, často veľmi krátke a mnohé z nich sú skôr ako iba časť príbehu alebo ako keď vám niekto rozpráva príbeh, ktorý počuli dávno a jeho časti sa časom stratili.

Pre mňa to bolo ideálne. Chladné novembrové noci a zvláštne japonské bytosti a duchovia za spoločnosť dokážu vytvoriť zaujímavú atmosféru. Užil som si tie príbehy najmä preto, že boli trochu iné ako tie, na ktoré sme zvyknutí u nás na Západe. Prechádzali od krvavých k melancholickým, od zaujímavých až po srdcervúce. Prostredníctvom folklóru môžete vždy spoznať korene kultúry (tu sú tie korene často čínske) a v mojej malej krajine, ktorá je ďaleko od Japonska, som pri čítaní tejto knihy mala pocit, že sedím pri ohni s nejakým potulným mníchom, ktorý rozpráva  príbehy o stvoreniach, čo na nás číhajú v tieni. Boli veľmi živé.

Druhá časť knihy obsahovala tri eseje o hmyze a preloženú poéziu. Časť o motýľoch bola krásna ako oni. Zrazu všetky tieto náhodné výskyty motýľov v anime dávali zmysel, keď ste vedeli, čo môžu znamenať pre Japoncov. Čo sa týka tých ďalších dvoch... pravdu povediac, nikdy som si nemyslela, že by ma tak bavilo čítať o mravcoch a komároch. Ale obe niesli buď krásne alebo zaujímavé myšlienky a boli napísané dobre.

Táto kniha vytvorila atmosféru, ktorá sa mi páčila a dala mi nejakú inšpiráciu. Preto sa mi páčili aj tie príbehy, ktoré mi pripadali len ako súčasť nejakého väčšieho - nútilo ma to premýšľať, predstavovať si a chcieť napísať niečo vlastné nimi inšpirované.

Ak sa teda chcete na pár krátkych okamihov preniesť do iných čias, sadnúť si do bambusového hája alebo navštíviť kláštor a cítiť prítomnosť zlých škriatkov, stromov s dušami či pomstychtivých duchov, toto je vaša vstupenka.

Read More

Recenzia: Malé básně v próze - Charles Baudelaire

(17/07/22)

Táto kniha je pre mňa veľmi špeciálna.

Kúpila som ju na blšom trhu, keď som bol veľmi mladá, fascinovaná tým, aká je ona veľmi stará. Bola v mojom vlastníctve roky a nikdy som ju celú neprečítala. Namiesto toho som ju počas života otvorila v náhodných chvíľach, prečítala pár viet a nosila tie útržky v sebe celé roky, vždy po čase pridávajúc nové. Predstavovala som si kto ju vlastnil, ako žil a ako zomrel. Inšpirovalo ma to k napísaniu celého vlastného príbehu a každá kniha, ktorá vás inšpiruje k písaniu, je výnimočná.

A to najlepšie na tejto malej knižke - niekto označil vety, ktoré sa mu páčili. Keď som čítala iba tie, mala som pocit, že spoznávam nejakého cudzinca z minulosti. Keď som sa knihu konečne rozhodla prečítať „poriadne“, podčiarkovala som vety tiež a často už boli označené alebo sa naše čiary stretli. Zdielala som ten čitateľský zážitok s niekým z minulosti, s niekým už pravdepodobne mŕtvym, ale v tých chvíľach veľmi prítomným. Usmievala som sa, keď sme zdieľali pocity ku kúsku starého písania, a predstavovala si, čo to bolo za človeka.  Bolo to čarovné a urobilo to z tejto knihy pre mňa niečo viac ako len knihu, takže je ťažké ju ako knihu hodnotiť.

Ale o jej obsahu poviem toto: nájdete tu emotívnu, krásne napísanú poetickú prózu, ktorá je často drsná alebo smutná, dekadentná alebo pesimistická a s pochybnou morálkou, ale nesie v sebe pocity o osamelosti, prírode a umení, ktoré sa dotknú vašej duše. Väčšinou sú to úvahy s temnými pravdami. Boli tam kúsky, ktoré boli zvláštne a nemôžem povedať, že som im úplne rozumela, ale nemám pocit, že účelom poézie je vždy jej rozumieť, je to skôr o tom, aby ste cítili a predstavovali si a presne to docielili. Boli tam aj také, ktoré som si zamilovala a to množstvo citátov, ktoré tu môžete nazbierať, je obrovské.

Takže aj keď sa o jej čítanie nebudete deliť s neznámym cudzincom z minulosti, môžete v nej nájsť niečo špeciálne.

Read More

Recenzia: Tajný príbeh - Donna Tartt

(14/11/22)

Čítanie tejto knihy nezabudnem.

Urobila som tak asi v najlepšom možnom čase – koncom septembra, keď svet ovládli nostalgickí duchovia, keď mi baristi začali posypávať cappuccina škoricou a keď som prvýkrát od zimy vybrala kabát zo šatníka. Poviem to stokrát, ale pre mňa je zážitok z čítania rovnako dôležitý ako samotná kniha a tento som milovala: neskoré jesenné noci, unavené oči o štvrtej ráno, polnočné večere croissantov a strapcov hrozna. Vždy som si dala ceruzku za ucho, pripravená podčiarknuť väčšinu knihy, počúvala tichú klasickú hudbu v pozadí a občas si do poznámok napísala úryvky roztrúsených myšlienok. Nútilo ma to neustále premýšľať, znovu viac písať a za to som tú knihu zbožňovala. Celé to obdobie čítania malo veľmi špecifickú atmosféru a aktivity s ňou spojené, ktoré budú v mojej mysli a spomienkach navždy spojené. A bude mi to chýbať.

Rovnako ako mi bude chýbať atmosféra samotnej knihy, jej morálne skazené postavy, Hampden, vidiecke sídlo a jednoducho celé to trávenie času tam a s nimi všetkými. Aj keď to je banda… no, banda. Povedať, že tá kniha človeka “pohltí” sa nezdá úplne správne, pretože to sa dá povedať o každej knihe a táto nebola úplne pohlcujúca, mala skôr veľmi špecifický proces... čoho. Očarovania? Zhypnotizovania? Fascinovania? Posadnutia? Úprimne neviem, ale je tu možnosť, že sa vám stane to isté a budete v nej žiť. Budete sa prechádzať po tom kampuse, jesť tie nedeľné večere, bude vám zle od žalúdka z alkoholu alebo ich činov, uvidíte postavy živé a jasné cez Richardove zidealizované oči, a keď to bude preč, nebude ľahké sa cez to dostať, bude vám to chýbať a budete to chcieť späť bez ohľadu na to, aké zlé to občas bolo. Bude to ako život, ktorý ste prežili a potom ho stratili.

Kniha to nie je dokonalá a určite je pomalá - veľmi pomalá. Aspoň v dvoch bodoch som sa sama seba pýtala: „A čo budú robiť po zvyšok knihy?“. Ale vždy je tam niečo a niekedy to samo o sebe nie je veľa, ale stačí to pre nich a pre ich každodenný život, ktorého ste súčasťou, keď sledujete, ako sa pomaly rozpadá, budú to fascináciu a zvedavosť a núti vás to čítať . A neberte ma zle, “pomalé” mi vôbec nevadí, v pomalom sa vyžívam, takže to bolo pre mňa v poriadku, ale niekoho to môže zaskočiť, ak očakáva niečo iné. A teraz, keď sme pri „očakávaniach“: táto kniha je v mojom “plánujem prečítať” liste už desaťročie. Keď k tomu pridáte všetok ten rozruch okolo, môžem vám povedať, že ak som niekedy mala OČAKÁVANIA (áno, veľmi veľké), bolo to teraz. A musím povedať, že to nebolo to, čo som očakávala, ale zároveň... to bolo presne to. Je to zvláštne a ťažko sa to vysvetľuje, takže to nechám veľmi neužitočne len pri tom. Tiež popis je trochu klamlivý, aspoň pre mňa, pretože prvý riadok – „pod vplyvom ich charizmatického profesora” (tak to je v angličtine) – ma prinútil očakávať, že bude ten profesor oveľa prítomnejší a vplyvnejší než bol, a to ma možno mierne sklamalo. Chcela som viac hlbokých rozhovorov, viac učenia, viac... všetkého. Stále si nie som istá, či si kniha zaslúži päťhviezdičkové hodnotenie, ale zážitok z jej čítania si ho zaslúži (pre mňa).

Úprimne, mám problém opísať tú knihu a udržať pritom svoje myšlienky zrozumiteľné a už sa mi nechce, tak vám dám len náhodné úryvky mojich dojmov. Snáď si z nich niečo poskladáte:

s touto knihou sa ponáhľať, svojím spôsobom mi príde ako poézia - mala by sa čítať vlastným tempom, často pomaly, niekedy po útržkoch a treba to precítiť, inak to nemusí byť skvelý zážitok / postavy sú hrozné, ale aj očarujúce, ale aj hrozné a chcete sa s nimi priateliť, ale tiež sa od nich držať čo najďalej a možno ich niekedy aj zabiť alebo im dať aspoň jednu päsťou a možno aj jednu pusu/ niektoré citáty sú také dobré, že chcem zomrieť / kniha vám ukáže očarujúcu krásu krásy a potom veľmi pomaly a s hrôzou ukáže, aké je nekrásne milovať krásu pre krásu samotnú, pretože krása často nie je to, čo sa pod ňou skrýva... chápete?/ mala na mňa zvláštny efekt, kedy som dostala to, čo som vždy chcela – mať svoju elitnú skupinu priateľov, mať hlboké rozhovory o mytológii a ľudskej povahe a klasike, štipka morálnej korupcie, pekný život na univerzite a dostatok peňazí na to aby som mohla žiť slobodne a dekadentne - a potom ma prinútila to vôbec nechcieť. alebo to možno stále chcieť, ale viac... správnym spôsobom. tá kniha... ah, ako to vysvetliť? (môžem to vymazať, keď nájdem správne slová, ale nebudem to robiť, aby som utvrdila svoju zmätenú dominanciu). neukáže vám, čo by ste mali robiť a ako sila priateľstva všetko prekoná a ako je vražda jendo veľké nie a láska je taká jednoduchá. namiesto toho vám dá túto krásnu vec poskladanú zo všetkého pokrúteného a tým vám ukáže, že toto nie je to, čo by ste naozaj chceli. aj keď si myslíte, že je, nie je, je to zlé a keď takto žijete, čaká len bolesť a vina a nič dobré a možno by ste tak radšej nežili. zdanlivo urobí všetko pre to, aby bola tá korupcia krásna, len aby tým zdôraznila, aká je vo svojom jadre nepekná. no, to nie sú úplne tie správne slová, ale sú to slová a postačia/ už sú to dva mesiace a stále občas premýšľam nad touto knihou. má v sebe dojmy, ktoré pretrvajú, ale ako som už povedala, to, čo je pre mňa skutočne večné, je zážitok z jej čítania.

Táto kniha sa nedá zhltnúť. 

Túto knihu si musíte vychutnať. 

Read More

Recenzia: Země nomádů - Jessica Bruder

(28/06/2022) 

Prišlo obdobie, kedy sa mi slnko lepilo na pokožku a ja som počas mojich nekonečných voľných dní čítala o Nomádoch - tých, ktorých životný štýl ma vždy tak priťahoval, tých, ktorých súčasťou som chcela byť. Odkedy si pamätám, už ako dieťa som najradšej pozerala dokumenty a relácie o cestovaní, iných krajinách a kultúrach, chcela ujsť do sveta a vidieť z neho všetko. A kým som nemohla a bola zavretá v mojej izbe, tak som cestovala cez knihy nielen do iných krajín, ale aj iných svetov. 

Nomádsky život má ale veľa nástrah. Doteraz si pamätám, ako som neskoro v noci pozerala Into the Wild, do rána nad tým premýšľala a cítila sa zvláštne, pretože mi to ponúklo odrazu oveľa menej idealizovaný pohľad na tento štýl života. Nielen jeho neistotu, ale hlavne samotu. A napriek tomu, že som toho ešte neprecestovala tak veľa, žila som aj v inej krajine a volala ju domovom a cítila, aké to je, nechávať za sebou kúsky zo seba na iných miesta, striedať domovy a cítiť sa akoby som ich síce mala viacero… ale zároveň plne už žiaden. A nie vždy to bol príjemný pocit. 

Pôvodne som myslela, že táto reportáž bude niečo na tento štýl. Potom ma však kniha zaujala ešte viac, pretože sa venovala pohľadu na Nomádstvo nielen iným spôsobom, ale aj v trochu inej situácii, než je mladý človek s batohom na chrbte, ktorý si túto cestu dobrovoľne volí. A tak som sa začítala do presného opaku - tisícok dôchodcov v dodávkach, ktorí si síce držia optimizmus a pozitívny pohľad na vec, tešia sa z komunity a slobody, ale postupne tiež odhaľujú príbehy, ktoré ich k tomuto životu doviedli. Príbehy dlhov a pôžičiek, skolabovanej ekonomiky, nešťastných osudov a systému, ktorý sa nedokáže o svojich občanov postarať ani keď dodržia všetky jeho pravidlá na to, aby si to zaslúžili. 

Bolo to fascinujúce, znepokojivé, smutné, úsmevné, nádejné aj zúfalé. Dozvedala som sa veľké množtvo nových informácii, utvrdila sa v tom, že Amerika s ich neschopnosťou nielen zabezpečiť dôchodok či strechu nad hlavou človeku, čo celý život pracoval, ale aj streľbami na školách, pôžičkami na štúdium a zdravotou starostlivosťou, či najnovšie odoberaním práv ženám, má ďaleko od sna, ktorým sa tak rada oháňala. Bol to smutný obraz krajiny a smutný pohľad na Nomádstvo, ktoré by ideálne malo byť skôr voľbou než nutnosťou. 

A napriek tomu… taký nádejný. Čítať o ľuďoch, ktorí majú šesťdesiat a viac a dokážu od základu zmeniť svoj život, dokážu sa o seba postarať, pracovať a vytvoriť si komunitu, nové priateľstvá a vzťahy, a to všetko na staré kolená, dá človeku akúsi väčšiu nádej, že skutočne sa dá zmeniť svoj život a skúšať veci v hocijakom veku. Rovnako tak ale, na pozadí tej nádeje a pozitivity a ich vlastného optimizmu, sú všetky tie negatívne fakty - o ich krajine, o jej systéme, o tom, ako ľudia, čo si zaslúžia odpočinok, pracujú tvrdšie než by zvládli moje mladé kosti a spia sami v dodávkach a na cestách, zmierení s tým, že ak sa im niečo stane, možno ich mesiace nikto nenájde. 

Bolo to horkosladké čítanie a zachytilo tak v osudoch tých starých presúvajúcich sa kostí základnú podstatu života. O tom, aký býva krutý a nespravodlivý a bezútešný, no zároveň o tom, ako sa mu ľudia dokážu postaviť, vytvoriť si svoj malý priestor hoci aj na kolesách, vždy sa vynájsť a prispôsobiť, vytvoriť nové priateľstvá a usmievať sa na vychádzajúce slnko s teplým hrnčekom kávy, nech sú kdekoľvek.

Read More

Recenzia: Rashomon a sedemnásť ďalších príbehov - Ryunosuke Akutagawa

06/11/22

Krátke poviedky od autora, ktorý viedol krátky život, a predsa toho, čo im obom chýba na dĺžke, majú dostatok do hĺbky. Spoznáte tu syna šialenej ženy, chronického insomniaka a hriešnika sužovaného vinou, dnes označovaného ako „otca poviedky“, a jeho mnohé diela. Začínajú ako príbehy plné fantázie a histórie, ktoré vás ľahko prenesú do čias Šógunov, potom prejdú do kurióznych, dokonca zábavných, len aby skončili ťažkou paranojou a prichádzajúcim šialenstvom, keď sa konečne zmenia na osobné a Akutagawa, akokoľvek nespoľahlivý jeho rozprávač zostáva, nám ukazuje konečne niečo zo svojho života, svojich hriechov, myšlienok a bolestí, len aby to spravil finálnym, keď si ten život následne vezme.

Pre mňa je čítanie knihy – atmosféra a príbehy, ktoré to sprevádzajú – často rovnako dôležité ako kniha samotná. A tu som si užila oboje. Hneď na druhý deň ako mi kniha prišla, nová a lesklá, mi vytiehla voda v batohu, a tak hneď aj získala vyschnuté a pokrčené strany, vďaka ktorým už teraz vyzerá staro. Ešte stále vidím tú rannú hmlu za oknom vlaku, keď som čítala prvé strany, kým sa sušila. A všetky jesenné večery, ktoré nasledovali, tiež zahalené v hustej hmle, akoby k tej knihe jednoducho patrila. Rozmazávala známe výhľady a dávala možnosť na predstavy, že za ňou môže byť niečo iné – možno Japonsko z inej doby.

A samotné čítanie... mnohé z tých príbehov sa od seba veľmi líšili, no všetky ma zaujali rovnakým spôsobom. Akoby sa Akutagawov štýl písania dal aplikovať na čokoľvek a urobiť to podmanivým. Vždy som bola zvedavá na ďalšiu vetu a potom ďalší príbeh a dokonca ma to niekedy prinútilo zastaviť sa a pokúsiť sa spomenúť si, či sa mi to vždy stáva s autormi – aby všetky ich príbehy udržali moju pozornosť rovnakým spôsobom, akokoľvek sú od seba odlišné. Myslím, že nie. Verím, že jeho remeslo bolo veľmi vycibrené a pochopila som, prečo sa mu hovorí otec poviedok. A keď si na chvíľu uvedomíte dobu, v ktorej ich písal a prestanete uplatňovať dnešné štandardy, sú tiež veľmi často revolučné. Niektoré techniky písania mali byť dokonca použité vôbec prvýkrát, čo si naozaj zaslúži obdiv. Ako bonus som bola opäť raz veľmi zvedavá na históriu Japonska a musela som sa odhovárať od toho, aby som hneď potom skočila do nejakej historickej knihy – príbehy z tých čias boli zaujímavé a veľmi živé, mala som pocit, že Akutagawa otvoril nejaké okno a dovolil mi nahliadnuť do niekoľkých náhodných príbehov, ktoré sa vtedy odohrávali.

Už ubehlo pár dní, odkedy som knihu prečítala a stále si z nej veľa pamätám. Niektoré príbehy so mnou zostanú nielen počas ďalších dní, ale aj rokov, a tiež pocity z nich – najmä posledný príbeh, ktorý ma zasiahol myšlienkami a dokázal vo mne vyvolať silnú úzkosť. Úzkosť, ktorá bola z veľkej časti jeho, ale časť z nej bola moja a potom sa spojili a bolo ťažké ich oddeliť. Pamätám si, ako som zatvorila knihu, párkrát sa zhlboka nadýchla a povedala si “no sakra”.

A nech je to akokoľvek vhodné alebo nevhodné, celú knihu by som pokojne zhrnula do týchto dvoch slov.

(Pokiaľ viem, kniha nemá slovenský preklad.)

Read More

Recenzia: Koralína - Neil Gaiman

 (07/06/22)

Už ako dieťa som mala rada rozprávky, ktoré boli trochu strašidelné alebo mali v sebe niečo zvláštne - či už bytosti alebo atmosféru. To boli tie, ktoré som si pamätala a tie, ktoré mám stále rada a oceňujem ich aj ako dospelá. Aby som vymenovala aspoň nejaké: Posledný jednorožec so svojou ťažkou melanchóliou, zlovestnými harpyami a smejúcou sa kostrou, z ktorej som sa ako dieťa cítila veľmi nesvoja. Aj z tej atmosféry smútku a tragédie, ktorej som vtedy ešte plne nerozumela, ale mohla som ju cítiť. Alebo Princezná Mononoke, ktorá je skôr filmom než rozprávkou, ale vtedy som videla niečo kreslené a myslela som si, že to je pre mňa (ako dieťa som naozaj nepoznala rozdiel medzi anime a kreslenými rozprávkami a zdá sa, že ho nepoznali ani naše televízie). A vďaka bohu za tú chybu, pretože aj keď ma tí démoni a zvláštni bohovia trochu desili a konflikt medzi prírodou a ľudskou rasou som tiež plne nechápala, cítila som jeho váhu a keď som bola staršia, prinútilo ma to hľadať tú „čudnú rozprávku“.

Takéto boli tie, ktoré mi utkveli v pamäti. Nielenže upútali moju pozornosť dieťaťa, ale stále mi mali čo dať aj v dospelosti. Napriek tomu som z nejakého dôvodu nikdy nevidela Koralínu, aj keď som o nej veľakrát počula a zdalo sa mi to ako niečo presne pre mňa. Ale keď som po rokoch objavila Gaimana a chcela som si od neho niečo prečítať, nielenže som zistila, že existuje aj knižná verzia Koralíny, ale že ju napísal on. A trvalo to ešte nejaký čas, ale nakoniec som sa k nej dostala. Úplne dospelá. A stále sa mi to páčilo a priala som si, aby som si to prečítala a pozrela skôr, pretože moja detská verzia by bola vo vytržení.

Bolo krátko pred polnocou, keď som zobrala knihu do ruky a na obzore sa blýskalo. Dostala som šialené nutkanie sadnúť si na balkón, byť súčasťou toho nočného a prírodného divadla, zabaliť sa do deky a prečítať si knihu plnú dobrodružstva, odvahy a príšer. Byť opäť tým nadšeným dieťaťom, ktoré mi v živote aj v sebe často chýba.

A aj keď som v tú prvú noc stihla len úvod a prvých pár strán, pretože potom prišla búrka a bola obrovská a ja som sa nechala úplne pohltil tým, ako všade okolo mňa udierali blesky, kým som sa príjemne triasla, keď to znelo ako keby sa trhala samotná obloha. Ale stačilo to, bol to pekný začiatok. A prinútil ma ísť samú na prechádzku o druhej v noci počas silného dažďa, skúmať tiché mesto, ktoré bolo krásne a strašidelné. Všetko si to budem pamätať - začiatok knihy, nádhernú búrku, tiché mesto a hustý dážď. Viem, že to je jedna z tých spomienok, ktoré si ponesiem.

Knihu som dočítala počas nasledujúcich dvoch nocí. Bola som v nej ponorená viac, ako som si myslela, že budem - vzhľadom na to, že je to stále detská kniha a ja som, veď viete, dospelá a tak. Ale bez ohľadu na vek, na to či ste dieťa, dospelý, starec alebo staroveký boh, čo sa na nej dá nemilovať? Máte tam jedno veľmi odvážne dievča, ktoré je tiež prieskumníčkou, starý dom plný tajomstiev a záhadných bytostí skrývajúcich sa za tehlovými stenami, jednu veľmi sarkastickú čiernu mačku (som posadnutá mačkami v knihách... a všeobecne), zaujímavého zloducha, skryté a pravdivé posolstvá o strachu a láske a rodine a príjemne temnú a znepokojivú atmosféru.

Ako bonus som mala aj jedno zvedavé dieťa, ktoré vo mne opäť ožilo. V tú prvú noc sa môj prieskum začal jednou prechádzkou v daždi o druhej ráno a ktovie, čo bude nasledovať. Objavovanie bola vec, ktorá mi vždy prinášala najväčšiu radosť v živote a z nejakého dôvodu som mala pocit, že som na to trochu pozabudla. Alebo som možno len zabudla, že na to netreba vždy cestovať veľké vzdialenosti, niekedy môžete nielen že objavovať len pár ulíc od svojho domova, ale môže to byť rovnako vzrušujúce. Takže ďakujem, odvážny malý prieskumník, že si mi to pripomenula. Budem sa snažiť byť opäť viac ako ty.

Read More

Recenzia: Záhrobná kniha - Neil Gaiman

(11/06/22)

Ak by som si niekedy mala vybrať obľúbené miesto, boli by to staré cintoríny. Nie tie, kde mramorové hroby úhľadne ležia vedľa seba ako falošné zuby, ktoré nezapadajú do prirodzených nedokonalostí tela, kvôli čomu smrť vyzerá umelo, sivo a smutne. Ale také, kde už sa mená z rozpadajúcich sa náhrobných kameňov takmer nedajú prečítať, kde si rastliny vybudovali svoje kráľovstvo a mocné korene prastarých stromov si berú späť, čo im patrí. Tam, kde je smrť doma a nepôsobí strašidelne, nestrasie ťa pri myšlienkach na to, že ležíš v tej zemi, hniješ, že ťa zožierajú červy, celý tvoj život bez zmyslu, ty už mizneš, ale tvoje miesto odpočinku zaberá všetok ten priestor v poslednom úsilí nebyť zabudnutý - odsúdenom na zánik.

Nie, v tých starých, kde kamenné krypty vyzerajú, akoby vyrastali zo zeme, kde si príroda vzala späť nielen telá, ale aj ich posledné domovy, kde sú hroby roztrúsené a nerovné, obrastené machom a krásne, tam sa cítiš v pokoji. Tam sa kolobeh života nezdá desivý ako nejaké požierajúce monštrum, ktorému nemôžete uniknúť, ale správny, ako niečo, čoho chceš byť súčasťou, niečo, čo je vítané. Tam by ti nevadilo ležať v tom hrobe obrastenom brečtanom, počúvať spev drozda, byť v jednote s prírodou a jej súčasťou – telo živí zem, duša necháva miesto pre iných, spomienka na život, ktorý si už pamätáš iba ty a tak je to v poriadku. Tam môžeš naozaj odpočívať.

Alebo vyrastať, ako to urobil jeden chlapec. Bod Owens, len tak si žijúci môj sen – vyrastá na starom cintoríne, vychovávajú ho duchovia (a iné stvorenia lepšie než obyčajní živí ľudia), objavuje svoju temnú a tajomnú minulosť, učí sa, ako zmiznúť z pozornosti ľudí (prosím, to naozaj potrebujem) a zažíva dobrodružstvá vo svetoch, do ktorých by som nevkročila, ale s ľuďmi, ktorí by ma k tomu možno presvedčili... čo viac si človek môže priať?

Do tejto knihy som išla s očakávaniami, pretože celá téma sa mi zdala ako stvorená pre mňa a bola som tak pozitívne zaujatá od prvej strany. Aj preto tomu dám päť z päť, pretože keď už nič iné, mohla som chvíľu žiť svoj veľmi špecifický sen cez niekoho iného a to sa cení. 

Ale aj bez toho si myslím, že také hodnotenie je zaslúžené. Otvoriť knihu pre deti s trojnásobnou vraždou a založiť príbeh v prítomnosti stvorení, ktoré sa zvyčajne spájajú so strachom a na mieste, ktoré ho môže stiahnuť do morbídnosti, si vyžaduje odvahu. A zvládnuť to tak, aby to napriek tomu bolo aj podarené, radostné a dobrodružné, ale aby to nebolo neprirodzené alebo prehnané, si vyžaduje zručnosť. A obe sú tu prítomné. Je to očarujúca rovnováha medzi tým všetkým a jediný problém, ktorý to má, je fakt, že toho nie je viac. Tá myšlienka a svet a všelijaké zaujímavé postavy by si to zaslúžili a rada by som si o tom a o nich prečítala viac, no zároveň by to možno stratilo niečo zo svojho tajomného kúzla, kedy nás to láka útržkami a necháva priestor fantázii.

Na záver som chcel povedať jedno povzbudzujúce „viac zabíjania v detských knihách“, ale fandiť bodaniu členov rodiny sa mi nezdá úplne správne, tak povedzme len že – nebojte sa detí a toho, čo dokážu zniesť, pretože znesú naozaj veľa. A potom môžeme my dospelí dostať takéto knihy.

Read More

Žítkovské bohyně - Kateřina Tučková

(24/09/22)

Som si vedomá toho, že dávam málo šance našim autorom – či už slovenským alebo českým. Preto ma veľmi teší, že keď už som po knihe z blízkych končín siahla, nielen že “nebola zlá”, ale bola som z nej nadšená. Mala som potrebu čítať ju vždy keď sa dalo (aj nedalo) a po dočítaní som si dala po dlhšom čase pár dní pauzu od čítania, pretože mi tak silno zostala v myšlienkach, že som nemala chuť ich prehlušiť niečím iným. Chcela som ďalej behať s Dorou po kopaniciach a pátrať po osudoch bohýň. 

Lenže ich osudy som už poznala a kniha ležala prečítaná a zavretá. S ľútosťou som ju tak nakoniec vrátila do poličky a začala poškuľovať po ďalších dielach Tučkovej, pretože takto rýchlo ma presvedčil málokto. To ale neznamená, že to bolo jednoduché čítanie, a že to niekoho neodradí. Mňa však držali práve všetky tie vrstvy príbehu aj rôzne štýly jeho podania. Bavili ma aj administratívne a úradné dokumenty, ktoré môžu pôsobiť zastrašujúco, hlavne pri tom množstve – vždy som sa však počas pitia čaju mohla tváriť, že sa naozaj prehrabávam archívmi a prichádzam na veci spolu s Dorou. Bavil ma štýl písania autorky, bavila ma téma bohýň aj Dorinho života, bavila ma smutná ukážka systémov a ich fungovania a objavila sa aj jedna z mojich obľúbených historických tém – nacistické Nemecko a jeho chorobná posadnutosť starogermánskou mytológiou. Rovnako tak som na chvíľu prestala pozerať po všetkých ostatných kultúrach a začala ma viac zaujímať tá vlastná, pretože mi Kateřina ukázala, aké fascinujúce veci sa dajú nájsť aj v našich končinách. Príbehu po celý čas vládnu silné ženské postavy, čo je ďalšou výhodou. Keď sa to spojí, tak každá vrstva tohto príbehu pre mňa mala niečo, čo ma zaujímalo a spolu to tvorilo pútavý celok. Až natoľko, že tých vyše štyristo strán mi bolo málo. 

Objavil sa tu pre mňa aj kúsok vlastnej nostalgie, ktorý ma s knižkou spojil o niečo pevnejšie. Často som si spomenula na moju starú mamu a jej spomienky na kopanice – tie naše slovenské. A zopár útržkov mojich vlastných spomienok, na lúky a kone a staré domčeky kde za domom tiekli potoky, na dedinky v kopcoch, na tých ľudí a ich svojské nátury. Rovnako tak spomienky na to, ako sme spolu s babkou chodili zbierať materinu dúšku alebo lipu na zimné čaje. Myslela som aj na moju vlastnú mamu, jej záhradu a jej neustále zbieranie rastlín a tráv a ich sušenie, ktoré potom pretvára na krásne diela. V našom hlavnom meste, v byte, som od tejto časti trochu oddelená a napriek tomu mám na balkóne záhradku, kde vždy pri vône rajčín spomínam na svoju dedinu a neskoro v noci chodím voňať lístky mäty. Možno to naozaj máme všetky v sebe – ten kúsok čarodejníctva a divokej prírody.

Kniha však nie je ľahké čítanie ani jej obsahom. Je tam krutosť – hlavne človeka voči človeku – čierna mágia, zlo, opresívne systémy a tragické osudy, rodinné trápenia, závisť a zloba, povery a paranoja. A napriek tomu, alebo možno práve preto, je to celé tak veľmi ľudské. So všetkým tým zlým, čo so sebou nosíme a čo šírime, aj so všetkým tým dobrým – pomocou, odhodlaním, láskou, silou postaviť sa osudu, starosťou aj obetavosťou. Niekoľkokrát som v očiach cítila slzy, zopárkrát sa usmiala alebo pobavila, niekedy to bolelo, niekedy dávalo nádej. A často zanechávalo akúsi vnútornú prázdnotu, keď si človek prial aby tam niečo bolo alebo dopadlo inak, ale mohol sa len zmieriť s tým, ako sa to stalo. Rovnako ako tomu býva v živote. 

Celá kniha bola ako taká prechádzka nočným lesom. Znepokojivá a fascinujúca, plná zvukov divokej prírody a možno vzdialeným svetlom chalúpky v diaľke. Či v nej ale vy nájdete starú bosorku alebo liečivú bohyňu a čo vám dá… to už musíme zistiť sami. 

Read More

Vlak Sunset Limited - Cormac McCarthy

(28/05/22)

Hlboko v noci som prečítala prvú polovicu tejto knihy. Oči som mala unavené, myseľ tiež a v tichu tmy som skočil do dialógu dvoch cudzincov. Cudzincov pre mňa aj pre seba navzájom. Chodila som okolo nich, chvíľu počúvala, zvykala som si na nich a ich spôsob rozprávania. Ale to bolo všetko, viac som o tom nepremýšľala. Existuje veľa kníh a filmov a predstavení, ktoré zahŕňajú filozofovanie o zmysle života, viere, svete, spoločnosti a ľudskej prirodzenosti. Nečakala som nič nové, prinajlepšom som chcela len pár dobrých citátov, ktoré vo mne chvíľu zostanú a ktoré môžem v sebe nosiť počas najbližších dní.

Ale na druhý deň, keď som sa zobudila, prvýkrát počas môjho „obdobia slobody“, kedy som nemusela ísť do práce, som vstala hneď po otvorení očí, žiadne lenivé zdržiavanie sa v posteli. Bola hodina pred obedom, sedela som sama v kuchyni, oči som mal stále dotknuté spánkom a znova som otvorila knihu. Tentoraz som nešla len okolo nich a nestála som v kútoch. Keď som si sadla do kuchyne, sadla som si tiež k nim za ich kuchynský stôl, cítila som, že som im trochu bližšie a viac na nich zvyknutá. Čoraz viac zvedavá na ich osoby a hlavne na to, ako tento dialóg skončí. Nebol to totiž hocijaký dialóg. Závisel na ňom život.

Ticho, ospalosť, občasné zvuky dlho prebudeného života vonku a neustále tikanie hodín, ich takmer nevedomá pripomienka, že život mizne rýchlejšie, ako si uvedomujeme. V tej poludňajšej atmosfére ma kniha pohltila oveľa viac ako v hĺbke predošlej noci.

Ako som tušila, ani jeden z nich mi nepovedal nič nové. Všetky myšlienky “Bieleho” – nihilistického profesora – aj presvedčenia boli tiež moje, len občas lepšie formulované. Pohľad “Čierneho” – bývalého kriminálnika, ktorý zmenil svoj život od základov k lepšiemu – bol zároveň ten, o ktorý sa stále snažím viac. Okrem viery v Boha. V oboch som videla časť seba, oveľa viac v Bielom, a niekedy to možno nebolo bezpečné, nechať ho na mňa hádzať všetky tie myšlienky tak presvedčivo, keď s nimi sama stále bojujem. Ale zároveň, keď prišiel koniec – a ja som bola šťastná, že tentoraz sa nekonal žiaden zázrak –, dalo mi to zvláštnu nádej, akokoľvek ironicky to znie. Pretože som si uvedomila, že bez ohľadu na to, aká ťažká je táto bitka, a dokonca aj so všetkými týmito myšlienkami v mojej hlave, stále nechcem stihnúť vlak Sunset Limited. Aspoň nie naozaj a nie teraz.

A možno nepovedali nič nové, ale pri sledovaní výmeny názorov medzi týmito dvoma mužmi som jasnejšie videla, kde sú moje vlastné názory. Uvedomil som si, že väčšinu času som niekde uprostred nich, rovnako ako pri tom stole, kde som s nimi sedela. Stále o niečo bližšie k priepasti ako nie, ale aspoň nie tak definitívne. A že možno... to je v poriadku. Možno práve tam je to nakoniec najbezpečnejšie. Vidieť všetku tú škaredosť, krutosť, nezmyselnosť, všetky tie príšery, ktoré sa ukrývajú v ľuďoch, a stále... vedieť žiť, vychutnávať si svoj čaj, chcieť čítať ďalšiu knihu, vidieť inú krajinu, niekomu pomôcť, ak keď to neurobí rozdiel. Lebo no a čo ak neurobí. No a čo ak je to všetko bezvýznamné. (Optimistický nihilizmus víťazí.)

A čaká ešte toľko práce, aby som sa aspoň udržal na tejto ceste a nespadla každý druhý deň na úplne dno. Ale je to pohľad, ktorý som si vybrala a opäť vďaka nim vidím jasnejšie.

Takže nie, nič nové som nedostala. Žiadne prevratné myšlienky, nič, čo by ma prinútilo zmeniť uhol pohľadu. Ale... otestovala som si svoje vlastné názory, svoje vlastné nádeje a zistila som, kde na tejto platforme života stojím. A dostala som jeden zaujímavý dialóg, viac ako pár citátov, ktoré som si odniesla na niekoľko nasledujúcich dní a pocit, ktorý mi zostal, aj keď bola kniha zatvorená.

A myslím, že to stačí.

Read More

Prípad Thomasa Quicka: Ako sa rodí sériový vrah - Hannes Råstam

(25/05/22)

Bolo obdobie, kedy som bola ponorená v temných veciach – filmoch, knihách, faktoch. Čím horšie to bolo, tým viac ma to fascinovalo. Vraždy, krv, temné zákutia ľudskej mysle. Potom prišlo obdobie, kedy sa fascinácia zmenila na odpor. V každom som videla to zlé, každý v sebe mal to monštrum. Začala som sa vyhýbať veciam, ktoré som dovtedy konzumovala jedna radosť. Nechcela som mať pred sebou neustále pripomienky o tom akí sme a čoho sme schopní, už toho začalo byť dosť vo svete okolo, prečo sa do toho ponárať ešte viac.

A napriek tomu, keď som niekoľkokrát v kníhkupectve prechádzala okolo knihy s názvom “Prípad Thomasa Quicka – Ako sa rodí sériový vrah”, brnkalo to práve na túto dávnu fascináciu, ktorá napriek všetkému nikdy úplne neodišla. Vždy som k tej knihe znovu a znovu pristúpila, znovu ju chytila a znovu ju aj odložila s tým, že v období vojny, ktorej zverstvá na mňa doliehajú, si k nim nechcem pridávať ďalšími vraždami. Napriek tomu, zaujímavá obálka a netradičná zápletka – kedy vrah tentoraz vrahom nebol – ma nakoniec prinútila položiť ju na kúpny pult a odniesť domov. 

Viac ako príbeh sériového vraha je to ale nakoniec príbeh najväčšieho švédskeho justičného omylu – alebo toho, ako sa zistilo, že najväčší švédsky sériový vrah nikoho nezabil. Tento fakt je známy už od začiatku, takže žiadne prekvapenia sa nekonajú, ak odrátame tie nad správaním vyšetrovateľov, prokurátora a ošetrovateľov. Celá kniha opisuje proces toho, ako to k niečomu takému vôbec dospelo a čo za tým bolo. Je to objemnejšie a podrobnejšie, ale ak niekoho zaujíma (hlásim sa) investigatívna žurnalistika, vraždy, právo a psychológia, tak zaujímavé čítanie. A dosť bizarné z toho pohľadu, že niečo také mohlo prejsť – ešte v tak vyspelej krajine. U nás by ma to prekvapilo menej.

Nevýhodou tejto knihy, napriek zaujímavej téme a dobre odvedenej práci v investigatíve, je repetitívnosť niektorých informácií, ktorá je rušivá. Prípadov je veľa, podrobností tiež a úplne jasnú časovú linku to nemá. Preto nielen, že nikto nechce čítať znovu to, čo čítal pred chvíľou, ale toto opakovanie čitateľa môže ľahko zmiasť a robí to knihu neprehľadnejšou. Boli tiež pasáže, ktoré som nevedela prestať čítať a boli pasáže, ktoré boli o niečo hluchšie. Napriek tomu, že moja pozornosť nikdy úplne neopadla, viem si predstaviť, že veľa ľuďom v týchto častiach a z týchto dôvodov môže povoliť až do nezáujmu a je to škoda. Viem, že Hannes zomrel počas písania knihy a možno aj to zaváži, ale nakoľko neviem, keďže neviem, čo z toho spracovať stihol on sám. 

Tak či tak, bolo to veľmi zaujímavé čítanie a obdivujem dobre odvedenú prácu novinára. Pretože ak by ten perfekcionista posadnutý detailami do tohto prípadu nestrčil nos, doteraz by bol Thomas Quick najväčším vrahom Švédska. Kniha je ale fascinujúca aj pre veľa iných tém, než len jej vymysleného sériového vraha. Keď som totiž knihu nakoniec predsa len vkladala do svojho batohu, robila som tak aj preto, že mi to v tomto prípade prišlo bezpečné. Tento človek predsa vrahom nebol, tak to nebude v tomto ohľade ťažké čítanie, nie? Mýlila som sa však. Odhliadnuc od toho, že vraždy, ku ktorým sa priznal, sú stále opísané, boli tam iné veci, nakoniec snáď ešte znepokojivejšie, než čítanie o sériovom vrahovi. 

Ako napríklad to, že tí skutoční vrahovia ďalej behali po slobode, kým ich zločiny boli ochotne pripísané v tomto ohľade nevinnému človeku. To, ako sa často nedá veriť systémom a ľuďom, čo nad nami držia ochrannú ruku. To, aké nespoľahlivé boli (a možno stále sú) niektoré liečebné praktiky a ako aj psychológovia a psychiatri sú len ľudia s vlastnými motiváciami a omylmi, vlastnými – možno občas netradičnými – fascináciami a zaujatosťami. To, ako nami manipulujú médiá, ako sú nám podsúvané kúskové informácie hraničiace s klamstvom, z ktorých si my tvoríme životné presvedčenia. To, k čomu dokáže človeka prinútiť vlastná myseľ, len aby iným prišiel zaujímavý, aby si ho konečne niekto všimol, aby nebol tak sám, a ako nakoniec naozaj každý z nás chce len nebyť zabudnutý a robí všetko pre to, aby sa to nestalo.  

Až tak, že občas zo seba pritom spraví najväčšieho sériového vraha svojej krajiny.

Read More

Review: Sandman - Neil Gaiman

(15/09/22)

Mám s pánom Sandmanom komplikovaný vzťah. Odkedy som bola dieťa, zdalo sa, že ma nemá veľmi rád. Často som nemohla spať, a keď sa tak konečne stalo, prišli s ním všetky možné škaredé nočné mory a paralýzy. Možno kvôli tým hrôzostrašným nociam som potom aj celé dni trávila snívaním, aby som si to vynahradila – snívala som ale oveľa krajšie, ponorená vo svojich vytvorených svetoch alebo v predstavách o veciac, o ktorých som snívala. Kvôli tomu som väčšinu svojho života strávila v snoch. Tie temné počas nocí ma naučili, aké môžu byť skutočné, koľko môžu znamenať. Moje denné sny mi ukázali, aké sú dôležité, aká veľká časť mojej budúcnosti pochádza z nich. 

Keď som prvýkrát videla netflixového Sandmana, bolo to ako návrat domov. Komiksy som chcela prečítať už desaťročie, ale nikdy som sa k nim nedostala. Seriál mi konečne dovolil nahliadnuť do toho sveta, nenápadne ma opantal, až som si želala, aby to nikdy neskončilo. Ako keď sa nechcete zobudiť z pekného sna.

Nakoniec ma to motivovalo aj k čítaniu komiksov, aby som mohol dostať viac z toho sveta, príbehov a postáv. Toto bol môj prvý grafický román a stále si zvykám na iný formát čítania, čo má aj svoje nevýhody. Napríklad, keďže príbehy plynú rýchlejšie, zisťujem, že sa ma niečo menej dotýka alebo mi na niekom menej záleží,  lebo nie je dosť času na to, aby vzniklo osobnejšie prepojenie. Tiež poznám ten pocit, že najprv niečo uvidím a potom si to prečítam, ale keď ste niečo najprv videli a potom to vidíte znovu v inej podobe, tak aj na to si treba zvyknúť. Ale aj keď som už väčšinu prvej knihy videla, v tejto verzii som si ju tiež veľmi užíval, ponárala sa do čítania a často som sa nevedela dočkať pokračovania. Milujem tú temnú tému a postavy, milujem celú tú myšlienku a príbehy, ktoré z nej vychádzajú, milujem tú atmosféru a mytológiu. Dokonca som si (ako menšina) užívala aj tú starú kresbu a jej štýl. Teším sa, keď si prečítam ďalšie a som veľmi zvedavá, aký budem mať pocit pri nezmých príbehoch. Svoj prvý komiksový zážitok by som teda označila za úspešný a dúfam, že sa čoskoro uvidíme znovu, Morpheus.

Aký je váš obľúbený alebo najmenej obľúbený sen, ktorý sa vám sníval?

Read More

Dobré znamenia – Terry Prachett a Neil Gaiman

(25/04/22)

Gaiman a Pratchett. Dve legendárne mená, ktoré boli na mojom zozname príliš dlho neprečítané na to ako veľmi som ich vždy chcela spoznať. A keď už som z toho bola sama sebou priveľmi frustrovaná, rozhodla som sa zabiť dve muchy jednou ranou a prečítať si Dobré znamenia.

A bola to skvelá voľba, nechápme sa zle. Napriek tomu ale dúfam, že teraz, keď ich budem spoznávať oddelene, bude to ešte lepšie. Pretože – pre zmenu začnem menšími negatívami, aby ma fanúšikovia mohli najskôr zabiť a potom sa znovu skamarátiť – bolo to trochu chaotické a napriek tomu, že práve ten chaos bol súčasťou celého toho šarmu, boli momenty kedy to platilo menej. 

Nemôžem povedať, že by som si vyslovene užívala časti s deťmi, aj keď povedať, že sa mi nepáčili sa tiež nedá. Podobne to bolo s čarodejkou a jej lovcom. So žiadnou postavou som si nevytvorila hlbší vzťah – milovala som Aziraphaleho a Crowleyho, áno, ale skôr takým tým spôsobom “aká-zaujímavá-a-vtipná-postava” než “ak-sa-im-niečo-stane-tak-zomriem” – a všetká tá zábava sa občas vymykala z rúk a možno som nie všetko z nej úplne pochopila. Ale tak… záleží na tom toľko? Neviem. Možno trochu, ale v tomto prípade nie veľmi, tak tomu odoberiem jednu hviezdičku, pretože na prvé prečítanie som z toho bola o niečo menej nadšená ako som čakala, ale to je v poriadku. Sme v poriadku. 

Stále sa mi tá kniha veľmi páčila. Zo všetkého najviac sa mi páčila práve všetka tá intiligentná satira, prítomná hlavne počas všetkých anjel-démon dialógov. Ak by táto kniha bola moja, podčiarkla by som v nej kopu vecí (mala som ju ale požičanú od priateľa a ten je veľmi, veľmi háklivý na svoje knihy, takže keby to skúsim, tak veci čo by peklo predviedlo na Crowley by boli v porovnaní s mojím osudom ničím). Niektoré hlášky a úseky budem mať navždy vypálené v hlave a zopár z nich som si zvládla aj zapísať, keď som prekonala svoju lenivosť. Niektoré boli hlboké, niektoré boli aj vtipné aj hlboké a iné boli tak inteligentne vtipné, že som miestami nechápala, ako to môže niekomu napadnúť. A väčšina z toho – aspoň som mala taký pocit – sa odohrala počas rozhovor Aziraphaleho a Crowleyho. Ak by bola kniha len o nich dvoch a ich minulých dobrodružstvách na Zemi, tak by ma ani Satan nezastavil od čítania. 

Ďalšie časti čo ma zaujali podobne boli tie so štyrmi jazdcami apokalypsy. Veľmi sa mi páčila zmena od moru k znečisteniu, páčilo sa mi ako vyzeralo, ako rozprávali (obzvlášť Smrť) a páčili sa mi všetky zase raz všetky tie inteligentne-vtipné-ale-aj-hlboké veci okolo nich. 

K humoru môžem povedať toľko, že je to tá najviac britská vec s akou sa tento rok stretnete, ak sa rozhodnete prečítať to. To môže byť pre niektorých skvelé, pre iných menej. Pre mňa osobne to je tá prvá možnosť. Väčšinou sa nesmejem nahlas, neviem prečo, ale menšie vnútorne zasmiatie mi stačí. Teraz sa mi to ale predsa len párkrát podarilo a ešte viackrát som bola jednoducho dlhý čas príjemne pobavená, často iba z jednej vety, čo je pre mňa ešte väčší úspech. 

Hlavne preto, že pod všetkým tým chaosom, horiacimi Bentleys, inteligentným humorom, zvláštnymi vecami, apokalypsou a mimozemšťanmi, démonmi a tibetanmi, pršaním rýb a satanistickými mníškami, bola krásna filozofia a výstižné poňatie dvojakého charakteru ľudstva a tiež veci, nad ktorými sa oplatí zamyslieť, keď sa prestanete usmievať ako idioti. Ale tiež nad nimi môžete premýšľam aj kým sa ešte usmievate ako idioti, ja vás zastavovať nebudem.

Nakoniec to je možno celá pointa – nie len tejto knihy, ale života všeobecne. Nebrať veci, nás, alebo no, koniec sveta, tak vážne.

Read More

Ariadna – Jennifer Saint

(06/09/22)

Keď som opätovne dočítala Spev o Achillovi a konečne prečítala Circe, presunula som sa na ďalšie prerozprávanie gréckej mytológie, ktoré malo niekoľko podobných postáv, takže vyzeralo ako vhodné pokračovanie. Toto premýšľanie ale bolo možno moja najväčšia chyba. Skočiť z absolútne očarujúcej prózy od Miller do tejto bolo ako facka do tváre, a to to zrejme ani nie je chyba tej knihy. Štýl písania je dobrý, ale Millerovej štandard je pre mňa niekde hore až na Olympuse, takže toto ľahko zatienil. Kvôli tomu by som prejdenie od Circe k Ariadne prirovnala k situácii, v ktorej milujete boha, ale odrazu vám ho vymenia za smrteľníka. 

Nerada takto porovnávam, ale robila som to celý čas a tak to nemôžem ignorovať. Nakoniec ma kniha predsa len chytila, ale až po celej časti s Minotaurom, keď som si prestala byť istá tým, čo sa stane ďalej. Podľa toho usudzujem, že čím viac človek vie o Ariadne z mýtov, tým menej sa mu táto kniha bude páčiť.

Ale jedna vec, za ktorú som ju milovala a vždy to milovať budem, je, že neodignorovala ženské utrpenie v rôznych mýtoch zameraných na hrdinov a pekne ukázala mizogýnne zaobchádzanie s nimi a odporné spôsoby, akými trpia pod mužmi a za mužov. Napriek tomu, aj keď príbehy žien tu boli výraznejšie, nenazvala by som to feministickým prerozprávaním. Ariadne spravila jedno veľké rozhodnutie za celú knihu a aj vtedy pomáhali iní ľudia viac ako ona. Inak sa len nechala unášať od jedného utrpenia pod nejakým mužom k druhému, ale pasívne žila vo svojej bubline, kompletne ignorujúc všetko a všetkých. Prišlo mi to skôr ako tragédia ďalšej trpiacej ženy. A to je v poriadku, len to treba nazvať pravým menom.

Nebol to ani príbeh o sesterstve. Boli tam dve sestry, áno, a najskôr bolo ich puto veľmi pekné, ale postupne sa akosi prestali zaujímať jedna o druhú dostatočne na to, aby zistili viac o svojich osudoch a keď sa konečne stretli, bolo to akési prázdne a vedeli sa rozprávať len o mužoch. Môj problém teda zrejme je, že nič nebolo také, ako to je opísané – Ariadne nie je feministická, Phaedra je tvrdohlavá a individuálne silná, až pokým odrazu nie je. Problém písania je, že popisuje veci, ale neukazuje ich. Len pohľad na Theseusa mi prišiel čerstvý spôsobom, ktorý sa mi páčil – sebecký hrdina, ktorý možno nie je až taký dobrák. Na druhej strane Dionysus… mala som ho tu rada, ale tá zmena neskôr bola drastická, takže si nemyslím, že Saint ho zvládla dobre vykresliť v tejto svojej verzii a mohol byť oveľa zaujímavejší a komplexnejší.

Namiesto toho som si zase priala, aby to písala Miller. Vytvorila by postavy, čo by dávali zmysel, obalené v próze, čo by sa čítala sama, Dionysus by bol ukázaný ako oboje, veselý a radostný, ale aj tajomný a brutálny (veľmi rada by som videla tohto boha napísaného v jej verzii) a Ariadne by nebola voči všetkému slepá. Alebo nie. Tak či tak, zrejme by som z akejkoľvek jej verzie nebola taká neistá ako teraz a nebola taká nerozhodná ako to ohodnotiť. Užila som si čítanie, niekedy menej a niekedy viac, ale má to svoje problémy a hľadala som viac než som dostala.

Nakoniec táto kniha možno predsa len je ako boh – s obalom, ktorý očarí, ale len aby ste neskôr zistili, že jeho vnútro nie je také úžasné ako ste čakali.

Read More

Circe – Madeline Miller

(25/08/22)

Vôňa olivového hája v starovekej Agore. Slnko mi prepaľuje kožu, kým prechádzam okolo Parthenonu. Zeus vládne nad Acropolisom, jeho blesky udierajú všade okolo mňa. Slaný vzduch na neobývanom ostrove, krotké jelene stoja vedľa mňa. Pierko páva. Nekonečná pieseň cikád. 

Grécko. 

Tam som čítala tento príbeh a jednoznačne to vylepšilo zážitok aj z knihy aj z krajiny. Ale myslím si, že kniha by sa zaradila medzi moje obľúbené aj keby s ňou neboli zviazané všetky tie grécke spomienky.

Dostala som od nej všetko, čo som chcela. Čarodejníctvo, kvôli ktorému som si priala, aby som tiež mala ostrov plný prírody a vlkov ako spoločníkov. Spomenula som si na teplé letné večery, ktoré som strávila zbieraním čerstvých lístkov do môjho čaju, obklopená vôňou mäty, s pohľadom upretým na žiariaci mesiac. Silnú ženu - a nie len jednu - ktorá tam nie je len preto, aby bola zachránená alebo znásilnená, aby slúžila alebo bola peknou. Dokáže si ustáť svoje, vzdorovať bohom a odraziť ich, nájsť svoju vlastnú silu a zmieriť sa so svojimi slabinami, divoko chrániť a hlboko milovať, ale zostať sama sebou. Krásnu prózu, ktorá bola ako kúzlo, čo je len príhodné počas čítania o čarodejke. Slová a vety plynuli rýchlo a ja som si priala aby spomalili, pretože som ešte nechcela skončiť. Krutých bohov a odsúdených smrteľníkov, tragédiu a smútok, ale tiež záblesky svetla a smiechu a pokoja. Známe postavy z mytológie, ktoré dostali ľudskejšie podoby a boli odrazu tak reálne a živé, až som mala pocit, že som s nimi naozaj ten čas rozhovormi pri krbe strávila. A verziu, kde žena so schopnosťami nie je iba zloduch, ktorého treba poraziť, ale niekto, koho môžete obdivovať a prepadnúť mu. (Oh, a to najlepšie - mužov premieňaných na prasatá, presne ako sa patrí. Sorry, ale not sorry.)

Tento príbeh mal pre mňa všetko a keď som prečítala posledné slová, priala som si ich viac, aby som v tom kúzle mohla zostať uväznená ešte o niečo dlhšie. Osobne si prajem si, aby Miller prerozprávala celú grécku mytológiu.

A teraz ma ospravedlnte, idem hľadať nejaký opustený ostrov, kde môžem začať moju kariéru v čarodejníctve.

Read More

Spev o Achillovi – Madeline Miller

(10/08/22)

Pamätáte si presné znenie vety v knihe, ktorá vám zlomila srdce?

Ja si pamätám moju prvú: „Fredove oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.“

Bolo to prvý a tiež posledný krát čo som zahodila knihu cez celú izbu, plakala som pri každom pohľade na ňu a nečítala ju niekoľko dní potom. To zlomené srdce bolo také boľavé, že trvalo nejaký čas, než mi veta z knihy dokázala spôsobiť niečo podobné. Potom som si však v našom kníhkupectve vybrala novú knihu – Achillovu píseň, v našom preklade Spev o Achillovi. Bolo to pred rokmi, keď to vyšlo prvýkrát. Bola som vtedy posadnutá gréckou mytológiou, najmä trójskou vojnou a všetkými jej hrdinami a, samozrejme, Achillom, celebritou starovekého Grécka. Bol pravdepodobne jedným z mojich prvých crushov, keď som bola dieťa a Brad Pitt ho hral v Tróji (keď teraz vidím ako on hrá Achilla a Hedlund Patroclusa, môžem na to povedať len jedno – premárnená príležitosť). Čítala som mýty, čítala som Iliadu, čítala som veľa o ňom a o tom období. Bola som dokonca rozhodnutá stať sa archeológom po tom, čo som čítala o objavení Tróje (to nevyšlo, jediné, čo vyhrabávam, sú staré sračky pri premýšaní). Takže áno, keď som tú knihu zobrala do ruky, vedela som do čoho idem, vedela som ako skončia. Pomohlo to? Rozhodne nie. (Ak ty nevieš, tak asi ďalej nečítaj.)

V skutočnosti to bolo len horšie, kvôli tej atmosfére, v ktorej to stále viselo vo vzduchu a celý čas mi z toho zvieralo srdce. A potom to prišlo a vypálilo sa mi do pamäti na ďalšie roky:

„Proč bych ho zabíjel? Co mi Hektor kdy udělal?"

Tentoraz som knihu nehodila cez izbu, ani som sa nerozplakala. Namiesto toho som ju na pár sekúnd zavrela, cítila som, ako sa moje srdce ponára do najhlbšej časti podsvetia a snažila som sa dýchať akoby som bola stále živá bytosť, aj keď som sa tak necítila. Prečo tú vetu napísala? pýtala som sa sama seba. Prečo by to do pekla robila? Objavila som vtedy nový druh tragédie – takú, ktorá neprichádza nečakane, ale vy o nej celý ten čas viete a stále dúfate, že sa to nestane a ono sa to stane a vás to ničí ešte viac, sledovať ako sa vám to aj tak odohráva pred očami. Ak toto nie je jeden z najvyšších levelov masochizmu, tak neviem čo.

Nezlomila ma len táto kniha samotná a jej príbeh. Kým som ju otvorila, strávila som už niekoľko rokov tým, že som bola posadnutá Achillom – a Patroclus, samozrejme, vždy prichádza s ním (aj ako bratranec, áno). Môžete si o nich vybrať akúkoľvek verziu, ktorú chcete, stále ich dostanete pokope a to hovorí za všetko. Takže už vtedy som mala pocit, že ich poznám, že sú mi nejakým spôsobom blízki. A potom do toho prišla Miller so svojím krásne napísaným príbehom a ich verziou. Dala osobnosť tým veľkým menám, vďaka čomu som sa do nich zamilovala znova a ešte viac. Do nich všetkých, nejakým spôsobom, aj keď som ich často zároveň nemala rada, čo bolo vtipné, ale hovorí o tom, akí boli komplexní – nedokonalý a lojálný Patroclus a jeho pasivita, naivný a dobrosrdečný Achilles, ktorého pád do tvrdohlavej pýchy a vražedného vyčínania bolel o to viac, keď ste ho najskôr poznali ako toho najúprimnejšieho a najstarostlivejšieho z nich, zvoleného osudom ako stroj na zabíjanie, ktorým sa nakoniec stal. Nežná a inteligentná Briseis a prefíkaný Odysseus s jeho múdrymi ústami, kvôli ktorým som ho často preklínala. Dokonca aj Thetis, tú krutú nesympatickú bohyňu, som istým spôsobom obdivovala – keď už nič iné, páčili sa mi jej opisy a plne som chápala jej pohŕdanie smrteľníkmi.

Prepadla som týmto ich verziám, cítila som sa k nim ešte bližšie, behala som s nimi po olivových hájoch, plávala v riekach a učila sa od Chirona, sledovala som ich ako sa milujú, plakala som s nimi a nakoniec som s nimi aj zomrela. Aspoň tak som sa na konci cítila.

Štýl písania je krásny, postavy živé, tragédia obrovská – nielen ich, ale tragédia všade naokolo, pretože v tom sa bohovia vyžívali. Teraz, keď som to čítala po rokoch, potom ako to vzalo celý svet útokom (zaslúžene), trochu som sa bála, že to nebude rovnaké, ale bolo. Presne také isté. A presne takým istým myslím, že ma to presne tak isto znovu raz zlomilo. Jedným zo šikovných trikov v tejto knihe je, že zatiaľ čo sa o Achillovej smrti hovorí, je očakávaná a obávaná, niekedy zabudnete, že je to Patroclus, o ktorého sa máte báť ako prvého, zatiaľ čo sa s ním namiesto toho bojíte o jeho partnera. Napriek tomu, že som vedela, spadla som aj druhýkrát do tej pasce.

Tentoraz som si ale v tomto príbehu viac všímala ženy a pridalo to len ďalšie trápenie do zbierky. Všetky sú tam len ako výhra, otrokyne, tovar. Znásilnené a dobyté. Táto kniha nijako nechráni pred sexizmom tých čias. Dokonca aj bohyňa, týčiaca sa nad smrteľníkmi, desivá a krutá, bytosť pre strach a uctievanie, aj ona bola daná ako cena smrteľnému mužovi, aby ju znásilnil. Tak čo potom my? Ak bohyňa nemôže uniknúť takému osudu, ktorá z nás môže?

Takže pri mojom druhom čítaní po rokoch mi zvieralo srdce nie len z krásneho príbehu a tragédie, ale aj tej nešťastnej pripomienky – o ženách v mytológii a ženách v histórii, o ich hodnote a ich osudoch a tom smutnom fakte, že v súčasnosti často stále bojujeme s tými istými vecami, niekedy v iných podobách a niekedy sa ani tie nezmenili od čias starovekého grécka. To je tá naša tragédia.

Tento príbeh vám to dá všetko – krásu a krv, poéziu a násilie, úsmevy a zlomené srdcia, vojny a hrdinov a bohov, tú epickosť aj tú škaredosť toho všetkého, miliardu citátov na podčiarknutie, slzy na preliatie, praskliny na srdci na zahojenie a nielen mená, na ktoré sa stále pamätá, ale aj ich príbeh, ktorý nezabudnete.

Read More