(11/06/22)
Ak by som si niekedy mala vybrať obľúbené miesto, boli by to staré cintoríny. Nie tie, kde mramorové hroby úhľadne ležia vedľa seba ako falošné zuby, ktoré nezapadajú do prirodzených nedokonalostí tela, kvôli čomu smrť vyzerá umelo, sivo a smutne. Ale také, kde už sa mená z rozpadajúcich sa náhrobných kameňov takmer nedajú prečítať, kde si rastliny vybudovali svoje kráľovstvo a mocné korene prastarých stromov si berú späť, čo im patrí. Tam, kde je smrť doma a nepôsobí strašidelne, nestrasie ťa pri myšlienkach na to, že ležíš v tej zemi, hniješ, že ťa zožierajú červy, celý tvoj život bez zmyslu, ty už mizneš, ale tvoje miesto odpočinku zaberá všetok ten priestor v poslednom úsilí nebyť zabudnutý - odsúdenom na zánik.
Nie, v tých starých, kde kamenné krypty vyzerajú, akoby vyrastali zo zeme, kde si príroda vzala späť nielen telá, ale aj ich posledné domovy, kde sú hroby roztrúsené a nerovné, obrastené machom a krásne, tam sa cítiš v pokoji. Tam sa kolobeh života nezdá desivý ako nejaké požierajúce monštrum, ktorému nemôžete uniknúť, ale správny, ako niečo, čoho chceš byť súčasťou, niečo, čo je vítané. Tam by ti nevadilo ležať v tom hrobe obrastenom brečtanom, počúvať spev drozda, byť v jednote s prírodou a jej súčasťou – telo živí zem, duša necháva miesto pre iných, spomienka na život, ktorý si už pamätáš iba ty a tak je to v poriadku. Tam môžeš naozaj odpočívať.
Alebo vyrastať, ako to urobil jeden chlapec. Bod Owens, len tak si žijúci môj sen – vyrastá na starom cintoríne, vychovávajú ho duchovia (a iné stvorenia lepšie než obyčajní živí ľudia), objavuje svoju temnú a tajomnú minulosť, učí sa, ako zmiznúť z pozornosti ľudí (prosím, to naozaj potrebujem) a zažíva dobrodružstvá vo svetoch, do ktorých by som nevkročila, ale s ľuďmi, ktorí by ma k tomu možno presvedčili... čo viac si človek môže priať?
Do tejto knihy som išla s očakávaniami, pretože celá téma sa mi zdala ako stvorená pre mňa a bola som tak pozitívne zaujatá od prvej strany. Aj preto tomu dám päť z päť, pretože keď už nič iné, mohla som chvíľu žiť svoj veľmi špecifický sen cez niekoho iného a to sa cení.
Ale aj bez toho si myslím, že také hodnotenie je zaslúžené. Otvoriť knihu pre deti s trojnásobnou vraždou a založiť príbeh v prítomnosti stvorení, ktoré sa zvyčajne spájajú so strachom a na mieste, ktoré ho môže stiahnuť do morbídnosti, si vyžaduje odvahu. A zvládnuť to tak, aby to napriek tomu bolo aj podarené, radostné a dobrodružné, ale aby to nebolo neprirodzené alebo prehnané, si vyžaduje zručnosť. A obe sú tu prítomné. Je to očarujúca rovnováha medzi tým všetkým a jediný problém, ktorý to má, je fakt, že toho nie je viac. Tá myšlienka a svet a všelijaké zaujímavé postavy by si to zaslúžili a rada by som si o tom a o nich prečítala viac, no zároveň by to možno stratilo niečo zo svojho tajomného kúzla, kedy nás to láka útržkami a necháva priestor fantázii.
Na záver som chcel povedať jedno povzbudzujúce „viac zabíjania v detských knihách“, ale fandiť bodaniu členov rodiny sa mi nezdá úplne správne, tak povedzme len že – nebojte sa detí a toho, čo dokážu zniesť, pretože znesú naozaj veľa. A potom môžeme my dospelí dostať takéto knihy.
Post a Comment