Prišiel záver nášho pobytu v Aténach. A vtedy sa mesto rozhodlo ukázať nám svoju najkrajšiu tvár.
Aristotelove ruiny, Olympieon a Kerameikos
Deň 6.
22/08/22
Nerozumiem, ako niekto môže s čistým svedomím povedať, že na Atény stačia dva dni (tak som sa dočítala v niekoľkých internetových radách). Až dnes sme ukončili zbieranie starovekých pokémonov – dochodili zvyšok archeologických pamiatok na našej vstupenke, ktorá dnes aj končila (platí päť dní).
Prvý sme navštívili Lykeion, Aristotelovo lýceum. Je to jedno z troch najstarších gymnázií – ďalšími sú Platova akadémia a Kynosarges. Práve tu Aristoteles vyučoval všetky svoje vedecké a filozofické teórie, preto je toto nálezisko veľmi dôležité. Aristoteles bol dlhé storočia považovaný za vedúceho odborníka v mnohých disciplínach a svoje lýceum založil v roku 335 pred Kristom. Lýceum vzniklo podľa vzoru Platovej akadémie – Aristoteles bol jeho študentom (rovnako ako Plato bol zase študentom Sokrata). Aristotelovo lýceum bolo peripatickou školou. Tento výraz pochádza z gréckeho slova „peripato“, čo znamená „prechádzať sa“ a nebolo nič, čo by Aristotela bavilo viac ako prechádzky po pozemku so svojimi študentmi, ktorí diskutovali o filozofii, rétorike alebo matematike. Bola tu mladým mužov poskytovaná telesná aj duchovná výchova. Na telesnú gymnastiku bol vtedy kladený veľký dôraz pre osobnostný rozvoj – mens sana in corpore sano – v zdravom tele zdravý duch. V 4. storočí tu boli založené zase filozofické školy – prvé univerzity poskytujúce ďalšie vzdelávanie.
Toto nálezisko bolo vykopané až v roku 1996, keď bolo objavené v parku za helénskym parlamentom. Vykopávky v roku 2011 odhalili ruiny palestra – budova, kde kedysi trénovali atléti. Všetko čo z lýcea v prítomnosti zostalo, je ale len obrys rôznych budov. Je to snáď najmenej zachovaná pamiatka čo sa stavieb týka, človek si to celé už naozaj môže len predstavovať. Pozemky by ale ešte stále mali byť v podobnom štýle, ako keď sa tadiaľ prechádzal Aristoteles. Chodníčky, voňavé rastliny a bylinky, staré olivovníky či stromy s granátovými jablkami, o tom človeka úspešne presvedčia. Niektoré miesta sú prekvapivo zarastené a voda cez korytá bohužiaľ už neprúdila (aspoň vtedy nie, keď sme tam boli my), čo by to určite spravilo o niečo čarovnejším, no napriek tomu si človek stále dokázal predstaviť, ako sa cez tie miesta prechádzal jeden z najväčších filozofov aj so svojimi žiakmi. Medzi ktorých predtým patril napríklad aj Alexander Veľký, z ktorého peňazí bolo Lýceum vystavané.
Kým sme sa tadiaľ prechádzali my, zbierala sa nám za chrbtami búrka. Obloha bola hrozivej tmavej farby, ktorá kontrastovala so všetkým, čo oproti nej stálo. Doteraz sme v Aténach a okolí mali len pekné dni a veľmi horúce k tomu, tieto posledné ale predpoveď hlásila už len dažde a búrky. Dnes nás to však ešte vcelku obišlo – síce sa zamračilo a chvíľu sa výhražne blýskalo a hrmelo, aj dažďové kvapky sa objavili, ale nakoniec sa nad nami mraky zmilovali a nechali nás ešte dnes pamiatky dochodiť. Aj keď sa po nich chodilo o niečo príjemnejšie tú chvíľu, čo nám nepálilo na kožu. Slnko sa ale s radosťou znovu prebojovalo do popredia a celú upršanú predpoveď na dnešný deň zahodilo do koša.
Ďalším cieľom bol Zeusov chrám, ktorý sme už videli niekoľkokrát počas prechádzania mestom. Nedalo sa ho prehliadnuť – tie stĺpy boli gigantické. Pocítila som tu však ako veľmi môže dojem oklamať človeka. Keď sme s priateľom preberali, či sú vyššie alebo menšie ako tie na Parthenone, kde sme vtedy boli tri dni dozadu, najskôr som dala na prvý dojem (pravdivý), že určite áno, veď som si pri týchto vykrúcala krk oveľa viac. Potom som sa však nad tým začala zamýšľať a Parthenon ako gigant zanechal taký dojem, až som sa skoro presvedčila, že predsa tam tie stĺpy museli byť vyššie. To by som však od pravdy bola veľmi ďaleko. Konkrétne – takmer sedem metrov. Stĺpy Parthenonu majú vyše desať metrov na výšku, kým tie na Zeusovom chráme sa ťahajú až do sedemnástich metrov.
Niekoľko zaujímavostí:
- Stavba Olympieionu (= chrám Olympijského Zeusa) sa začala v roku 550 pred Kristom, keď boli Atény pod vládou Peisistrata, tyrana, ktorý chcel postaviť chrám, ktorý by svojou krásou, veľkosťou a slávou, prekonal všetky ostatné chrámy známeho sveta. Pred dokončením svojho ambiciózneho projektu však zomrel, a hoci sa jeho synovia pokúšali pokračovať v jeho vízii, po obnovení demokracie sa od tohto plánu upustilo. Uplynuli celé storočia, kým rímsky cisár Hadrián v roku 132 nášho letopočtu vynaložil obrovské prostriedky na dokončenie chrámu.
- Rímski cisári skromnosťou neoplývali, a tak dal Hadrián pre seba vyrobiť tiež kolosálnu sochu zo zlata a slonoviny, ktorá bola umiestnená hneď vedľa sochy Zeusa. Obaja zdieľali rovnaký oltár a chrám sa čoskoro začal považovať za Hadriánov palác.
- To, že sa stĺpy ťahajú do výšku sedemnásť metrov už vieme, ale aké sú vysoké, také sú aj ťažké – jeden by mal vážiť nie menej ako 364 ton. Pôvodne ich malo byť 104, zostalo 16.
- Jeden z nich už však nestojí. V roku 1852 zúrivá búrka spôsobila vážne poškodenie chrámu a jeden zo zostávajúcich stĺpov sa zrútil a rozbil na kusy. Ľudia z mesta, ktorí boli hlboko poverčiví, verili, že je to zlé znamenie a že sa stane niečo strašné. A možno mali pravdu, pretože o pár rokov neskôr vypukla v Aténach cholera a potvrdila ich najhoršie obavy. Spadnutý stĺp tam leží ešte stále.
- Po zrušení pohanstva chrám chátral a množstvo jeho kameňov a stĺpov bolo použitých ako stavebný materiál pre iné stavby v Aténach.
- Lokalita bola po stáročia zanedbaná a opustená. Ruiny bez ľudskej prítomnosti poskytovali úkryt divokým zvieratám, ktoré sa potulovali po chráme. V roku 1938 bola skupina mladých ľudí napadnutá šakalmi a v blízkosti boli videní aj vlci.
- Obraz Johanna Michaela Wittmera z roku 1833 „Pohľad na Atény z rieky Ilissos“ zobrazuje nielen spadnutý stĺp vo vzpriamenej polohe, ale aj zvláštnu štruktúru postavenú na vrchole starovekých stĺpov. Zdá sa, že Hadriánove stĺpy sa stali základom byzantskej strážnej veže vysokej tri poschodia, ktorá poskytovala neskoroantickým Aténam určitú ochranu na ich východnej strane.
- Neskôr mal túto štruktúru prevziať rád mníchov Stylite, o ktorých sa prvýkrát zmienil raný cestovateľ a maliar Edward Dodwell v rokoch 1805-1806. Ich extrémne asketické praktiky viedli týchto mníchov k tomu, aby hľadali útočisko pred hmotným svetom a bližšie k Bohu tým, že si postavili svoj domov na vrchole vysokých stĺpov (styloi).
- Ďalší návštevník Olympieionu, Alexander Wilbourne Weddell, bývalý americký konzul, píše v časopise National Geographic z decembra 1922: „Sadli sme si na základňu jedného zo stĺpov a pozerali sme sa na jeho vrchol... Počas môjho pobytu v Aténach ma jeden starý Aténčan uistil, že si pamätá, že ako dieťa navštevoval areál chrámu a nosil dary chleba a ovocia mníchovi, ktorý býval na stĺpe a vždy spustil košík, aby prijal obety od návštevníkov.”
- Dnes sú mnísi preč a ruiny na stĺpoch Olympieionu už nie sú viditeľné (archeológovia ich odstránili v roku 1870), ale Zeusova a Hadriánova svätyňa, ktorá sa zmenila na archeologickú lokalitu, zostáva kusom aténskej histórie. Veľkým kusom – človeka bolí krk, keď naň dlho pozerá.
Ako posledný nás čakal Kerameikos. Záver pamiatok to bol veľmi pekný, pripomínal mi atmosférou starovekú Agoru. Ruiny, možnosť prechádzok pomedzi olivovníky a borovice, cikády, málo ľudí a pokoj. Dokonca znovu raz aj niekoľko potulujúcich sa korytnačiek, pričom jednu sme so starosťou pozorovali, či sa nezasekla pod hadicou pri plote. Ale zvládla to.
Čo sa návštevnosti týka, patrí vraj Kerameikos medzi tie najmenej navštevované pamiatky, možno preto, že nie je až tak cestou ako ostatné. Je to škoda, pretože určite patrí zároveň medzi najkrajšie z prítomných archeologických vykopávok. Názov “Kerameikos” pochádza z gréckeho slova “keramos”, čo znamená keramika. Ako napovedaná názov, Kerameikos bol osadou hrnčiarov a maliarov váz a ich hlavným výrobným centrom. Avšak tie časti Kerameikos, ktoré sa nachádzali pri brehu rieky, neustále trpeli záplavami, a tak sa oblasť zmenila na pohrebisko, ktoré sa postupne vyvinulo na najvýznamnejší cintorín starovekých Atén.
Hrnčiarov prilákali na Kerameikos práve hlinené nánosy Iridanos, malej rieky, ktorá pretekala cez toto archeologické nálezisko (vidno už len kúsok z jej koryta). Ležala po stáročia pochovaná pod ôsmimi alebo deviatimi metrami pôdy, ale bola znovu odkrytá v 60. rokoch 20. storočia počas archeologických vykopávok. Počas skúmania pamiatok sa dá stretnúť s niekoľkými fotkami toho, ako to tam zaplavila. Celkovo mi prišlo zvláštne, že cez Atény nepreteká žiadna veľká rieka, ako je typické pre každé hlavné mesto. Kedysi však mali Atény rieky rovno tri – oplatí sa o nich a ich osudoch niečo prečítať.
Najstaršie hrobky v Kerameikos pochádzajú zo staršej doby bronzovej (2700-2000 pred Kr.), a cintorín bol využívaný až po ranokresťanské obdobie (až približne do šiesteho storočia nášho letopočtu).
Okrem pohrebných aspektov – ako je Ulica hrobiek, kde boli uložené významné osobnosti – obsahuje Kerameikos napríklad aj zvyšky vchodu do starovekých Atén. Bol tu začiatok starovekej cesty nazývanej Hiera Hodos (Posvätná cesta), ktorá viedla do Eleusis. Práve v Kerameikos preto začínal svoju cestu Panathénajský sprievod, kedysi veľký staroveký aténsky festival. Ruiny miesta konania tohto sprievodu – Pompeion – tu stále možno nájsť. Rovnako ako napríklad populáciu spomínaných gréckych korytnačiek. Nikdy som si nezvykla na ten zvláštny pohľad, že sa odrazu niekde len tak pasú korytnačky na tráve.
.jpg)
Keď sme odtiaľ vychádzali, mala som v hlave imaginárnu mapu všetkých tých zozbieraných a navštívených pamiatok. Snažila som sa ich aspoň v mysli zrekonštruovať a predstaviť si v čase svojej najväčšej slávy, ale nie je to ľahká úloha. Toľko krásnych miest, toľko vrcholov architektúry a všetko len kúsok od seba. Nedokážem si predstaviť ako to muselo vyzerať, keď to všetko stálo.
Uvedomovala som si často aj počas kráčania mestom, koľko náhodných vykopávok a pamiatok niekde bolo. Myslím, že ten kto kopal metro v Aténach, mal jednu z najhorších prác na svete. (Práve počas kopania metra sa našli tisícky hrobiek v oblasti Kerameikos.) Tvorilo to ale zaujímavé pohľady, keď si to človek začal všímať – to moderné, ošarpané mesto, čo malo so starovekými Aténami spoločné už tak málo, a jeho pozostatky, roztrúsené vo väčších či menších množstvách medzi tým všetkým ako pripomienky.
Opäť raz nachodení sme sa usadili na neskorší obed. Stále som bola pobavená mojim minulým ja, čo si predstavovalo oddychovú dovolenku, sedenie po kaviarňach a čítanie kníh. Naša dovolenka sa pomaly blížila ku koncu a za celý čas sme v kaviarni ešte nesedeli, boli sme radi, že sa občas stíhame najesť. Pravidelne sme boli zaprášení po obchádzaní pamiatok a vyzerali sme akoby sme prišli z nejakej túry po kopcoch, nie z prechádzky v meste. Ale ja si nemôžem pomôcť – vždy keď sa niečo vidieť dá, tak to vidieť musím, inak si budem vyčítať, že som na tom mieste bola a niečo vynechala.
Nevynechali sme teda tentoraz na obede ani Moussaku, tradičné grécke jedlo. Ak by som to k niečomu mala prirovnať, prišlo mi to ako kombinácia lasagne a žemlovky. Chutilo to dobre a trochu neutrálne, v tom zmysle, že na tom asi nie je čo nemať rád. Nechýbala karafa čistej vody ani výhľad na Acropolis, vždy prítomný na pozadí. Premýšľala som, či sú voči tomu už miestni imúnni alebo či ich dokáže očariť tak ako mňa vždy, keď k sebe stiahol môj pohľad.
Ako sa najrýchlejšie zaľúbiť do Atén
Na záver sme sa ešte – aby toho chodenia nebolo málo – rozhodli vyjsť na ďalší z mnohých gréckych výhľadov, ktorý pre mňa zostáva tým najkrajším, obzvlášť čo sa týka výhľadu na Acropolis v kombinácii s celým mestom. Je to taký antický raj v centre rušného mesta, kde človek v spaľujúcom lete nájde aj dostatok chládku – Filopappos. Nachádza sa ako súčasť veľkej zelenej plochy, ktorá obsahuje aj „Pynx“ a „Hill of the Nymphs“. Známy je tiež ako „Vrch múz“, ktorým je zasvätený.
Celý kopec je identifikovateľný podľa Filopappos pamätníka, ktorý korunuje jeho vrchol; postavený na počesť Julia Antiocha Filopappa, významného rímskeho konzula.
Vedie tadiaľto aj mramorom dláždená cesta, ktorú v 50. rokoch minulého storočia vytýčil modernistický architekt Dimitris Pikionis. Smeruje k Sokratovmu väzeniu alebo napríklad aj Svätyni Múz. Práve okolo Sokratovho väzenia sme prechádzali, kým sme stúpali na vrchol. To, kde bol Sokrates uväznený v skutočnosti nie je jasné, je to len domnienka, ale človek jej ľahko uverí, keď vidí tie tri diery v skale, ktoré skutočne vyzerajú ako niečo z inej doby. Nakoniec, v tom prostredí prachu, skál, olív a borovíc, neďaleko Acropolisu, si človek vie ľahko predstaviť všeličo – to, ako naňho Sokrates pozerá cez mreže v skale, je to najmenej.
Na západnej strane kopca narazíte zase napríklad na „Filopappovo divadlo“, ktoré je známe aj ako „divadlo Dora Stratou“. Dora Stratou bola slávna grécka tanečnica, ktorá zachovala tradičnú hudbu, kostýmy a tance. Neskôr založila tanečný súbor Dora Stratou, ktorý tu počas leta vystupuje každý večer.
Spájajú sa s týmto vrchol však aj menej pozitívne udalosti, či už v prítomnosti alebo minulosti: Ak si ešte pamätáte, že Parthenon slúžil istý čas ako sklad munície, ktorý po zásahu vybuchol a poškodil stavbu, tak granát, čo ho zasiahol, bol vystrelený práve z tohto kopca. Podobne tak som zachytila niekoľko zmienok o tom, že sa sem v prítomnosti neodporúča chodiť v noci. Pri malom osvetlení a všeobecnej tme medzi stromami a podrastom sa tu často motajú jedinci, ktorým je lepšie sa vyhnúť.
My sme kopec stihli v zlatej hodine, kedy zapadajúce slnko všetko krásne osvetľovalo a tie výhľady, ktoré sa nám naskytli, boli nielen krásne, ale aj dojímavé. Za všetky tie dni mi nikdy Atény nepripadali také nádherné ako vtedy – keď bol predo mnou Acropolis ako na dlani a všade dookola sa rozprestieralo nekonečné mesto, ktoré narušovali len kopce, často odveci vystupujúce uprostred neho, a more s prístavom. Slnko sa nakoniec skrylo za mraky, ale svojimi lúčmi ich podsvietilo, čím vytvorilo ešte krajšiu scenériu. Myslím, že to zostane jeden z najkrajších pohľadov, aké sa mi naskytli – s tou oblohou aj prostredím, s tou majestátnou pamiatkou a tou neuveriteľnou atmosférou. Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že ak niekto nevidel Atény aspoň raz z jedného z týchto výhľadov (a tohto obzvlášť), tak ich nevidel vôbec. Je to ako keď človek vlastní kúsky skladačky, niektoré sú krajšie a niektoré menej, ale potom odrazu všetky do seba zapadnú a vytvoria dielo, čo stojí za to. Nielen ten výhľad na Atény mi tak pripradal, ale celý ten dojem z nich sa akoby až vtedy usporiadal, usadil a zapadol a prijala som ich so všetkými krásami aj škaredosťami, so všetkou tou rozpoltenosťou, čo so sebou nesú. Tam zvrchu som si ich nakoniec predsa len úprimne obľúbila. Je to s nimi akosi naopak – najskôr človeka privítajú všetkým tým nelichotivým a až postupne odhalia svoje krásy. A tak nejak to ide aj s dojmami z nich – od zaskočenia a krčenia nosu, až po zaslzené oči pri niektorých pohľadoch na ne.
Výstup na najvyšší vrch Atén a Zeus s jeho bleskami
Deň 7.
23/08/22
Horúce dni naozaj ustúpili, počasie však nebolo až také dramatické ako hlásili predpovede v podobe celodenných dažďov a búrok. Popršalo, ochladilo sa, aj zahrmelo, zatiaľ sa ale vždy zvládlo aj vyčasiť a dopriať nám ešte niekoľko pekných prechádzok. Podobne tomu bolo aj dnes.
Po týždni sme sa prvýkrát rozhodli prejsť o niečo viac našu štvrť – Viktoriu. Ak nerátame námestie a niekoľko uličiek, tak sme z nej vlastne veľa nevideli. Neobjavili sme nič prevratné, iba to, že nevyzerá až tak zle. Alebo že možno… sme si už len zvykli. Zeleň – či už na balkónoch alebo aleje stromov – tomu veľmi pomáhala, kopa obchodov a milých predávajúcich tiež. Dali sa tu nájsť aj fajn kaviarne a pekárne, ktoré sme dovtedy nestíhali a vlastne som zistila, že už aj toto naše polo-ghetto som si obľúbila a že naozaj má nejaké svoje čaro. Najväčšie čaro zo všetkého ale mali všadeprítomné krabičky s figami. Jedna taká stála dve eurá a doteraz mi je do plaču, keď v našich obchodoch vidím, ako jedna figa stojí takmer euro. Tam som ich za takú sumu mala plné ruky. A ešte akých… ach.
Kúpili sme si od pouličného predavača, ktorí tam sú s ovocím na každom kroku, práve jedno také balenie, prešli sme parkom, ktorý bol veľmi príjemný… a všetky ich tam aj zjedli.
Predstavovala som si, aké príjemné musí byť chodiť si tam čítať a zase ľutovala, že na Atény nemám ešte aspoň tak týždeň až dva navyše len na takéto činnosti.
A odtiaľ, po tomto oddychu, sme sa rozhodli našim unaveným a doriadeným nohám dať poslednú smrteľnú ranu. Zamierili sme na najvyšších vrch, aký sa uprostred Atén nachádza – Lycabettus. Vedia naň dokonca aj lanovka, ak si to niekto chce uľahčiť, až také vážne to s ním je. Uznávam, že mi teda nebolo všetko jedno po tých nachodených desaťtisícoch, v tomto bode už možno stotisícoch, krokov. Premýšľala som nad tým, či mi hrozí, že sa v polovici rozplačem a jednoducho skotúľam dolu. Ale zaprela som sa a vyrazili sme.
Prechádza sa naň štvrťou Kolonaki, ktorá je jedna z tých pekných a príjemných (až teda na to, že ide celý čas do kopca, takže možno nie tých najodychovejších). Zeleň a pekné budovy – žiadne ošarpané bytovky – veľa príjemných reštaurácii a podnikov. Pred výstupom sme sa ešte najedli v “Mailo's - The Pasta Project”, kde ste v kelímku dostali plno dobrej talianskej pasty, čo je ideálne jedlo na to, aby človeku potom neprasklo brucho, keď ide šľapať. Potom už… to prišlo.
A nebolo to až také zlé, musím povedať. Prvý ťažší úsek boli nekonečné schody, ktoré muselo moje netrénované ja trochu vydýchať. Hneď na ich vrchole som natrafila na upotenú a zúfalú pani, čo sa pýtala, či viem, kde je lanovka. Mám ale pocit, že ak chceli ľuďom uľahčiť cestu, tak by ju mali dať už pod tie schody. V tomto bode už sa po peknom dni začalo mračiť aj popŕchať, ja som ale neprotestovala, pretože sľapať to v lete uprostred horka… to by to celé bolo oveľa horšie.
Potom už nasledoval len finálny úsek, nie cez schody a budovy, ale priamo cez kopec a zeleň. Trvalo to oveľa kratšie ako som čakala, pretože už keď človek stúpa cez štvrť Kolonaki, dostane sa do vyššej úrovne Atén a schody ho popoženú ešte vyššie. My sme však museli uprostred výstupu zostať stáť a schovať sa do kaviarne, čo sa pod vrcholom nachádza, pretože predsa len konečne… prišla búrka. A ešte aká. Snáď zo žiadnej som sa tak netešila – ak som niekedy mala blízko k nefalšovanej a ničím nezastretej detskej radosti, tak to bolo práve vtedy. Viem, že veľa ľudí by nebolo spokojných, keby im výhľad “pokazí” také počasie a chladno k tomu, ale ak sa niekde to počasie hodilo, tak práve tam. Sledovať, ako tie mraky prichádzajú, ten kontrast polovice mesta zaliateho slnkom a polovice ponoreného v temnote… to bolo neopísateľné. Nakoniec všetko zahalili mraky a blesky udierajúce všade okolo boli mierne desivé, ja som ale mala chuť skákať od radosti z každého jedného. Pretože tam, uprostred toho – najskôr toho kontrastu a potom tej temnoty – stál Acropolis, hromy duneli a blesky sa okolo neho len tak mihali. Myslím, že som nikdy nebola tak blízko uvereniu, že vidím činy nejakého Boha, ako keď som tam z vrchu videla Zeusa vládnuť nad Aténami. Vôbec sa tým starovekým ľuďom nečudujem.
Zdržali sme sa na terase kaviarne dlhú chvíľu, búrka sa ešte dokonca raz otočila a telefóny nám pípali správami to tom, že niekde horí, pravdepodobne po údere blesku. Bolo to nádherné prírodné divadlo, ktoré som si naplno užila aj napriek tomu, že som mala mokré nohy a zimomriavky snáď všade – nie len tie od nadšenia, ale aj od zimy, ktorú som v Aténach prvýkrát pocítila v takej sile. Postupne sa výhľad o niečo vyjasnil, obloha prestala zastrašujúco vrčať a dážď ustal, tak sme sa vybrali ďalej. Vzduch bol čerstvý a my oddýchnutí, čo je určite tiež jeden z dôvodov, prečo ten záverečný výstup nebol vôbec taký nepríjemný. A aj keby bol… rozhodne by stál za to.
Zatiaľ čo z Filopappu mal človek krásny výhľad na Acropolis aj mesto, tu to bolo o niečo lepšie na to mesto – minimálne teda čo sa týka šírky záberu. Keďže sme boli vyššie, videli sme viac (ale Acropolis bol zase ďalej). Privítala nás ikonická kaplnka svätého Juraja alebo Agios Georgios z 18. storočia, ktorú môžu návštevníci vidieť dodnes. V celej svojej bielobe sa nedá prehliadnuť. Priestor to nie je veľký a viem si predstaviť, že to tam v čase západu slnka môže byť preplnené. Myslím, že búrka a dážď ale zničili plány veľa turistom aj neturistom vyjsť na vrchol, preto nás tam vôbec nebolo tak veľa. Odsledovali sme záverečný západ slnka, ktoré nám doprialo zopár svojich lúčov a nádherné výhľady. Bola to pre mňa jednoduchá rovnica – čím viac výhľadov som v Aténach videla, tým viac som ich mala rada. Možno oni sú cestou k srdciam turistov. Vynechať ich teda považujem za hriech.
Niekoľko zaujímavostí:
- Hora Lycabettus je známa ešte z čias, keď svetu vládlo 12 olympských bohov. Podľa gréckej mytológie bola bohyňa Aténa patrónkou mesta Atény. Na jej počesť postavili starí Aténčania majestátny chrám Parthenon. V určitom okamihu Aténa preletela mestom, aby našla obrovskú skalu. Jej plánom bolo umiestniť ju pred vrch Akropolis, aby chránila citadelu pred útočníkmi. Keď niesla skalu na spiatočnej ceste, priblížila sa k nej vrana so zlou správou. Aténa sa zľakla a veľký kameň jej spadol z rúk na zem. Takto vznikla hora Lycabettus a od toho dňa tiež Aténa prekliala všetky vrany, aby boli čierne – symbol zlého znamenia.
- V čase vojny za nezávislosť Grécka v roku 1821 bol Lycabettus vyprahnutou a opustenou časťou mesta. Kopec bol však bohatý na stavebné materiály, a tak v 30. rokoch 19. storočia na ňom začali ťažiť. Mnohé z domov v Aténach boli postavené z materiálov Lycabettu.
- Prvé pokusy zasadiť stromy na tomto kopci koncom 19. storočia boli neúspešné kvôli stovkám kôz, ktoré v tejto oblasti žili. Živé Kolonaki bolo teda ešte nedávno len pastvinou a súvisí to práve s tým, ako dramaticky sa Atény menili.
- V roku 1936 nariadil generál a premiér Ioannis Metaxas výstavbu vojenského krytu na Lycabettuse. V očakávaní nevyhnutného zapojenia Grécka do 2. svetovej vojny vytvoril bezpečný priestor na ochranu vládnych predstaviteľov – a štátnych záznamov – v prípade leteckého bombardovania. Tento priestor sa tam má ešte stále niekde nachádzať.
Mohla som ale Aténam venovať len ľútostivý pohľad z ich vrcholu a zamieriť znovu medzi uličky. Tam sme sa usadili vo veľmi pekne vyzerajúcom podniku (mal taký kaviarňovo-čajovňový štýl), ktorý si to pokazil najskôr tým, že nemali ani kávu ani čaj z nejakého dôvodu (na menu boli), a potom klasicky hlasnou a nevkusnou hudbou, ktorá sa do toho prostredia absolútne nehodila, podobne ako napríklad na Moni ostrove a veľa iných miestach, ale nedalo sa jej vyhnúť – bola to nejaká grécka porucha.
Prešli sme sa ešte večernými uličkami, užili si atmosféru mesta a zaspávali už s blížiacim sa odchodom vo vzduchu.
Pokojné záhrady a atmosferické cintoríny
Deň 8.
24/08/22
Deň sme začali ďalším lejakom, ktorý sme presedeli pod prístreškom v reštaurácii ešte vo Viktorii, počas jedenia gyrosu.
Jednou zaujímavosťou na Aténach je, že to je zatiaľ snáď jediné mesto, kde som sa nestretla ani s jedným McDonaldom alebo iným fastfoodom, namiesto nich tam fungovali tieto street food podniky. Ulice boli doslova zaplavené vrstvou vody, až nám nakoniec začalo tiecť pod nohy aj na chodník. Veľkou výhodou dažďa v Aténach ale je, že odrazu nedá cítiť žiaden moč, hnilobu ani smrad.
Obzvlášť v Monastiraki bol jeden neuveriteľne zákerný bod. Človek sa zhlboka nadýchol vône čokolády a trdelníkov a niekde uprostred toho nádychu, presne tam na jeho vrchole v plnom nasávaní vzduchu do pľúc, to odrazu nahradil neskutočný zápach hniloby. Nikdy som sa tam nepoučila. Toto bol každopádne prvý deň, kedy som to nezacítila. Netuším, odkiaľ to tam išlo, vždy to bolo presne v tom jednom bode a vždy to bola strašná zrada.
Každopádne, keď sme dojedli a dážď zase utíchol, vybrali sme sa do Národnej záhrady. Vytvorená bola v rokoch 1838 až 1840 na príkaz kráľovnej Amálie, prvej gréckej kráľovnej. O výsadbu tejto záhrady sa zaslúžil nemecký agronóm Frederick Schmidt. Doviezol viac ako 500 druhov rastlín z Grécka a celého sveta, vrátane mnohých tropických rastlín, z čoho niektoré časom v tomto podnebí neprežili.
Slnko postupne znovu vychádzalo a opäť raz potvrdilo, že to s tým počasím vôbec nie je také tragické ako sme každý deň podľa predpovede čakali. Práve naopak – bolo to ešte krajšie, obzvlášť na takom mieste plnom rastlín a zelene. Všetko sa po daždi v slnečných lúčoch krásne lesklo a trblietalo, vzduch bol teplý ale stále svieži, ľudí tam bolo málo a pritom je to ďalšie miesto, ktoré by sa v Aténach nemalo vynechať. Vzácne rastliny a stromy, jazierka s kaprami alebo plné labutí a husí a kačíc, aj malebná kaviaren, ktorá ale bola vtedy zatvorená. Pre mňa ďalšie miesto, kde by som vedela len sedieť a čítať celé hodiny a zase som ľutovala, že už nemám čas. Zistila som tak tieto posledné dni, že v rušných Aténach je prekvapivo veľa takýchto miest - zelených, krásnych, pokojných, kde je minimum ľudí.
Keď sme sa tam dostatočne poprechádzali, presunuli sme sa ešte k prvému aténskemu cintorínu. Som obrovský fanúšik starých alebo netradičných cintorínov, vždy ich vyhľadávam a viem tam stráviť veľa času. Preto by som si neodpustila, keby ten aténsky vynechám – obzvlášť potom, ako som ho videla, musím prehlásiť, že za návštevu naozaj, naozaj stojí. Je obrovský, pri vstupe by sa takmer dal pomýliť s parkom, dá sa tam prechádzať veľmi dlho a hlavne je pre nás veľmi netradičný. Náhrobky, sochy aj krypty, sú robené často v antickom štýle, pripomínajú malé chrámy a sú nádherné. Do toho občasné palmy a kaktusy tomu dodávajú úplne inú atmosféru, než na akú sme zvyknutí – a zároveň, stále je to cintorín a človeka tam sprevádza ten pocit pokoja a ticha a niečoho zvláštneho, tak ako na každom, takže určitým spôsobom sa tam dá cítiť ako doma. Nechýbajú samozrejme ani mačky. Obrovský počet mačiek a úprimne neviem, či pre mňa na tomto svete existuje lepšia kombinácia ako cintorín plný mačiek.
Zvykla som si už na ich počty v Grécku a napriek tomu ma trochu to množstvo prekvapilo, keď sme vošli dnu. Väčšina sa držala práve tam, na začiatku cintorína, a keď ich prišla teta nakŕmiť, vznikla tam hotová invázia. Dali sa ale nájsť aj v kvetináčoch pri náhrobkoch, v otvorených kryptách a na všelijakých iných zaujímavých miestach.
Nachádza sa tu aj hrobka Heinricha Schliemanna, nemeckého archeológa, ktorý bol objaviteľom Tróje a ktorý vykopal staroveké mesto Mykény na Peloponéze. Túto hrobku, v ktorej sa nachádza aj Schliemannova manželka Sophia, navrhol Ernst Ziller a vytvoril ju v podobe dórskeho chrámu. Hovorí sa, že Schliemann sám vybral presné miesto pre túto hrobku, aby bola umiestnená tak, že má výhľad na Akropolu aj ďalej na Mykény.
Je to skutočne miesto s atmosférou a prišlo mi celkom príhodné, že to bolo posledné, ktoré sme videli. Cintorín symbolizuje koniec životnej cesty a pre nás bol koncom tej dovolenkovej.
Odtiaľ sme už len prešli na záver večernými uličkami a ja som ticho smútila. Nechcelo sa mi ísť preč.
Ako to s tými Aténami teda je?
Deň 9.
25/08/22
Ale lietadlá nepočkajú, ani noví hostia, a tak sme ráno vstali, pobalili veci a rozlúčili sa s našim malým apartmánom, ktorý už mal nádych domova. Hneď potom aj s našou smradľavou a hroznou ulicou. Nostalgia vie byť niekedy taká silná, až som premýšľala, či mi aj ten pach moču bude chýbať. Ale nie.
Čakali sme okolo obeda, než nám otvoria jednu z gyros reštaurácii, ale prejavil sa klasický grécky duch – síce nakoniec otvorili, ale jedlo sa vraj bude robiť až za nejaký čas, kým sa to celé rozbehne. Tak sme sa presunuli zase ďalej. Ja som si dala na raňajky klasický grécky chlieb, plnený syrom a šunkou. Posedeli sme pri káve a rozlúčili sa s našou mnohotvárnou štvrťou, než sme poslednýkrát zamierili na Monastiraki. Tam sme si kúpili zase plný košík fíg, ktorý sme zjedli v daždi – pred ktorým nás jedna milá pani vystríhala, že máme radšej utekať sa skryť, lebo aténske dažde sú veľmi náhle a silné (čo sme už teda mali možnosť zistiť a potvrdiť). Naposledy sme pozreli hore na týčiaci sa Acropolis, než som od neho s boľavým srdcom odtrhla zrak a zamierili sme do metra, odviesť sa na letisko.
Cesta prebehla v poriadku, ani búrka nás nechytila, aj keď to vyzeralo všelijako. A potom už len… doznievali dojmy, ktoré doznievajú ešte stále, aj teraz, už takmer druhý mesiac odvtedy.
Vždy, keď chcem zhodnotiť Atény, najskôr upozorním na to, čo privítalo nás – ošarpané a počmárané ulice, smrad, multikultúra aj v pozitívnom aj v menej pozitívnom význame a akýsi pocit sklamania. Že takto vyzerá hlavné mesto? A ešte tá slávna kolíska našej kultúry? A napriek tomu, keď som odtiaľ po deviatich dňoch odchádzala, mrzelo ma to a nechcelo sa mi. Doteraz mi to mesto nejakým spôsobom chýba. Keď mu človek dá čas, vie mu ukázať veľa – nielen majestátne pamiatky či atmosferické ruiny minulosti, ale aj pokojné záhrady, príjemné parky, tie najkrajšie výhľady, veselých ľudí a rôznorodé podniky, ten najlepší gyros a pity a figy a akési zvláštne, komplikované čaro, ktoré má človek chuť skúmať tým viac, čím dlhšie tam je. Nehovoriac o tom, že je to mesto, z ktorého je blízko do veľa iných a takisto je pri mori, takže aj okolité ostrovy sa dajú dlho objavovať, ak už má človek pocit, že objavil všetko v ňom – a to som ja ani po toľkých dňoch pocit nemala. A už vôbec nie, že som niektorým miestam venovala toľko času, koľko si zaslúžili.
Je to s Aténami komplikované, naozaj je. A ak odtiaľ niekto ujde po dvoch dňoch, tak to aj pochopím, sama som si tými pocitmi prešla. Ale je škoda, ak im človek nedá poriadnu šancu – keď nenahliadne za tú ich nie-vždy-prívetivú masku, neprejde sa ich jeho kopcoch a neochutná ich jedlá. Príde o veľa.
Ak niekto preferuje pohyblivé zábery tak tu nájdete minútu krátkych momentov z Atén:
https://www.instagram.com/p/CiCeddEMPf6/?hl=en
A tu zase z ostrova Moni:
https://www.instagram.com/reel/CjdOMQ0IdfW/?hl=en
Post a Comment