Na Slovensku vládne pandémia. Neprišla z laboratórii, z netopierov ani z roztopených ľadovcov. Je to niečo, čo sa šíri celé generácie, ideami, výchovou, životným štýlom aj prístupom. Ovplyvňuje to všetko ostatné, napáda a rozožiera aspekty života, ktoré s tým zdanlivo nesúvisia, pretvára pohľady, až sú také pokrútené, že človek naráža do všetkého okolo ako opilec, čo dobre nevidí. A všetko pritom viní a obviňuje z toho, že mu to zavadzia, obmedzuje ho a stojí v ceste, veď on predsa kráča rovno, slušne, poctivo, čím si zaslúžil, že sa to proti nemu spriahlo, prečo mu to všetko ubližuje. To, že je jeho trajektória taká krivá, že to on sám vráža a útočí a niekedy pri tom aj zabíja, podobne ako to auto čo vyšlo z cesty, už vidí len tých niekoľko iných z okolia, ktorí sa ešte nenakazili.
Slováci majú veľa problémov. Toľko, že ak sa chce človek pustiť do ich opisovania – nie to ešte riešenia – zatočí sa mu hlava. A napriek tomu pandémia, tá koronová, a vojna, vytiahli na svetlo sveta obzvlášť v plnej sile to, o čom sa dovtedy síce vedelo, ale nejako sa to dalo ignorovať. Veď ich nemôže byť toľko, nie? Ešte to neohrozuje okolie, ešte to netreba podchytávať, to sa nebude tak veľmi šíriť, to nie je nebezpečné – a už vôbec nie smrteľne. To je len pár smajlíkov a pár komentárov, pár slov. Pár pomýlených, pár trollov. To sa stratí, časom bude lepšie. Ale ono sa to nestratí. A nie je ich pár. A nie je lepšie. A je to smrteľné. A nie sú to len slová. Nákaza nám tu už dávno vypukla. A teraz už nehovorím o tej koronovej.
Hovorím o fenoméne (a nie len jednom, ale na jeden sa zameriam), ktorý je u nás veľmi silný. Je to tým, že umenie a kultúra si tu stále nevyslúžili dostatočnú pozornosť? Že sa tu číta tak málo, že väčšina aj pri článkoch skončí pri nadpise, nie ešte aby zvládli celú knihu? Je to nevzdelanosť? Alebo zlý systém toho vzdelávania? Nech je to čokoľvek, už dávno vidíme, že čítanie s porozumením sa tu nenosí. Ani kritické myslenie. Spoľahlivým zdrojom môže byť Facebook alebo najhlučnejší politik. Gramatiku väčšina pravých Slovanov tiež spláchla do záchoda a keď si tí najväčší nacionalisti nevedia vážiť vlastný jazyk, tak čo potom?
Hovorím o slovách a zaobchádzaní s nimi – o ich podceňovaní, o ich nechápaní, o hádzaní s nimi akoby nič nevážili, o ich vykrikovaní akoby nemali dôsledky. A ach, ak niečo má moc, ak s niečím treba narábať opatrne, tak s čím, ak nie slovami? Veď slová stoja za všetkým. Pár ich stačí na začatie vojny, na oddanie sa inému pri sobáši, na začatie kamarátstva aj jeho ukončenie, na formovanie ideí, čo pretrvajú storočia, na stanovenie zákonov, čo riadia národy, na vytvorenie svetov aj ich zničenie – fiktívnych aj reálnych.
Aj na odštartovanie takej nenávisti, že začnú zomierať ľudia. Áno, naozaj aj na to stačia a aj za to môžu. Každý jeden, čo ich zo seba pľul, za ne nesie zodpovednosť – aj za činy, ktoré z nich vznikli a vznikajú. Celý národ s nimi narába akoby nič neznamenali. Rodičia, ktorí dokážu nedbanlivými poznámkami dieťaťu ublížiť na celý život, urážky a hádky v rodinách, diskusie na sociálnych sieťach plné urážania a priania smrti, politici, ktorí po sebe vykrikujú, obviňujú sa a vyjadrujú rovnako ako ich voliči v zapadnutých pajzloch. Chytajú to od seba vzájomne, jeden od druhého, nahlas a s krikom, a ak sa niekto odváži vstúpiť do toho s vyrovnaným tónom, kritickým myslením a slovami, ktoré si najskôr premyslí, rotrhajú ho, dokopú, doriadia, zahrabú. V tom lepšom prípade ho len nebude dať vo všetkom tom hluku počuť. Sociálne siete to zhoršili, pretože tam si ľudia ani nestoja tvárou v tvár a tak ich používajú ešte viac bez rozmyslu. A ak nie zhoršili, tak zviditeľnili a človek by niekedy radšej zatvoril oči, ale už to nejde.
Nepremýšľajú nad nimi, keď sa smejú na nešťastí, keď prajú smrť ani keď vinia obete. Od znásilnenej ženy, ktorá tam predsa nemala ísť alebo aspoň tú sukňu si mohla odpustiť, cez Ukrajincov, ktorí nemali provokovať svojou snahou o progres a nemuseli byť povraždení, až po LGBTI komunitu, ktorá to má za tie dúhové pochody a predvádzanie sa na verejnosti, na ktoré sa oni musia pozerať a rozčuľovať sa nad tým, veď inú možnosť nemajú. To už je potom normálne, že sa stane niečo takéto. Nikdy som nevidela také množstvo ľudí stáť na strane agresorov, diktátorov a kriminálnikov, ako je tomu u nás. Velebiť ich, uznávať, voliť, brať za vzory. Je to takmer kult nášho národa – a môže to byť kultom iba toho národa, čo nerozumie slovám, pretože inak by tie ich nemohol ani počúvať, nie ešte opakovať a veriť im.
Zaobalené im tie slová vkladajú do hláv a oni ich potom prekrútené vykrikujú tak dlho, až si prestanú uvedomovať ako nezmyselne znejú. Ako “provokovať” nemá čo robiť pri slove “obeť”, ako v kresťanskom “miluj svojho blížneho” nenasleduje “až na” alebo ako keď sa diskutuje o jednej téme, nepýta sa “a čo hento/henten?”.
Začína to od slov. Zoberieme im váhu, začneme s nimi narábať ako s handrami, čo tu poletujú bez dôsledkov, a potom nasleduje všetko ostatné – vety stratia význam, diskusie rozumné postupy, ľudia si prestanú rozumieť, nevedia sa dohovoriť ani prísť na to, ako sa to robí alebo čo ten druhý chce povedať. Akoby hovoril iným jazykom, a pritom používa tie isté slová, ale všade už znamenajú niečo iné, už boli toľkokrát prekrútené, že nikto nevie, čo sa za nimi skrýva tentoraz. Toľkokrát sa ťažké slová používali ľahko, že už nemajú váhu. Všetci sa vzdialime, spoločnosť sa rozdelí, žiaden most už sa postaviť nebude dať, pretože nie je čím, keď slová už nie sú stavebnými kameňmi, ale len poletujúcou vatou. Politici jej majú plné ústa, mohli by ju rozdávať – celé paragrafy slov, ktoré nič nepovedia, čo najviac vágne, čo najviac všeobecne, aby si nikoho nepohnevali, aby si z toho každý volič zobral len čo potrebuje. A keď nie vata, tak guľky, strieľané všade do okolia, na každého a bez rozmyslu, hlasno a útočne, až kým sa tie slová nepretavia do činov a nestanú sa z nich guľky skutočné.
Možno nimi už sama začínam mrhať a premýšľam, čo nimi chcem povedať. A hlavne – komu? Prečíta si to snáď niekto z tých, ktorým to je mierené? A ak aj áno, čo to pomôže? Ich mentálna atletika je na takej olympijskej úrovni, že už sú v stave, kedy si všetky slová vyslané ich smerom prekrútia do svojho videnia a pripíšu im svoje významy. Oni to už ani nemusia robiť vedome, to už sa deje automaticky. Mierim to však na všetkých – pretože kričať na niekoho späť a nadávať mu tiež nijako nepomáha. Všetci by sme si to mali uvedomiť, nech to je niekedy akokoľvek ťažké.
Možno si nakoniec len chcem uľaviť z tej nazbieranej frustrácie, z toho smútku, z toho zdesenia, čo sa nám tu deje a čo sa ešte len diať môže. Upozorniť na to, že s tým najcennejším sa tu narába tak bez rozmyslu a že to má väčšie dopady, než sa môže zdať. Že tam to začína, tým, čo nám vyjde z úst, a tam to aj končí – napríklad ako guľka v tele iného. Tak asi len, že prosím… slová majú moc. Aj dôsledky, ktoré treba zvážiť.
Vážte aj slová.
Vážte si slová.
Post a Comment