Grécke Atény 1/4: Kolíska západnej civilizácie a jej pozostatky, ale aj smrad, špina a graffiti

Mesto, kde sa mieša mytológia a história, ale aj vrcholy a pády západnej civilizácie. A tiež pach moču a hniloby.

Atény sú zaujímavý mix mytológie, histórie, kultúry, architektúry aj gastronómie. Mesto zasvätené bohyni vojny a múdrosti, Aténe, a založené slávnym hrdinom, ktorý premohol Minotaura, Théseom. Kolíska západnej civilizácie a rodisko demokracie, ktoré ustálo veľké množstvo vojen aj okupácii. Rôzne národy a náboženstvá sa v ňom striedali toľko, až sa nakoniec kvôli niekoľkým vlnám imigrácie všetky pomiešali dokopy a vytvorili jeden veľký kotol multikultúry. Zdobia ho zachované antické stavby, aj škaredia ošarpané paneláky popísané graffitmi, ktoré ho ale kedysi zachránili pred chudobou. A stačí krátka prechádzka uličkami, aby ste pod zub našli na výber všetko: tradičné grécke jedlá, arabské reštaurácie, americké tacos aj najlepšie talianske cestoviny. 

Toto mesto, ktoré vzbudzuje veľkú fascináciu aj veľké sklamania, práve kvôli svojim rôznym tváram, som sa rozhodla z Grécka preskúmať ako prvé. 

Prečo Atény?

(17 – 25/08/22)

Odmalička som bola fanúšikom rôznych mytológii, medzi nimi aj tej gréckej, a tak som svoju prvú návštevu tejto krajiny nechcela venovať len ležaniu na pláži, ale hlavne skúmaniu miest, kde sa diali veľké veci. Kombinácia zaujímavej histórie a mytológie tak tentoraz zaviedla môj výber na Atény.

Do Atén sme išli na osem nocí ako na svoju letnú dovolenku. Naša predstava bola, že tak budeme mať dostatok času na pokojné skúmanie, ale aj lenivé posedávanie. Veľmi sme sa mýlili – posedávať sme nestihli vôbec, iba sme chodili, a keď sme odchádzali, stále sme mali pocit, že toho v meste ešte bolo veľa čo vidieť. Nehovoriac o jeho okolí. Stretla som sa s niekoľkými radami na internete, že víkend na Atény stačí, lebo za ten čas človek stihne pamiatky. Dovoľujem si ale túto vetu poupraviť – víkend stačí na videnie pamiatok v Aténach, nie na videnie Atén. Je v tom veľký rozdiel. Mesto je rozľahlé a rôznorodé, komplikované v dojmoch, ktoré zanecháva. Človek by mu určite mal dopriať niekoľko dní na to, aby mu stihlo ukázať viac zo svojich stránok, a tiež aby sa niektoré dojmy mali čas utriediť. Práve to vám (snáď) ukážem nie len v tomto článku, ale aj tých nasledujúcich. 

Aké teda boli tie moje dojmy?

Nový domov: pach moču, graffiti, záplavy holubov a ten najlepší gyros 

Deň 1. 

17/08/22

Po zvládnutí letu nás v metre privítalo ufúľané dievčatko hrajúce na harmonike, ktoré bez záujmu nastavovalo k nej pripnutý pohár. Ak mu aj niekto niečo hodil, ani naňho nepozrelo. Iný pán, možno jej otec, stál rovnako ufúľaný aj so ženou a piatimi bosými deťmi uprostred ľudí, vymieňajúc si pohľady s ochrankou. Ďalší pán niečo hlasno kričal po grécky a pretláčal sa cez nás s perami, ktoré boli zrejme na predaj, ale z celého toho dlhého a dramatického preslovu som nič nerozumela. Ešte sme ani neboli v meste a už sme stihli okúsiť niečo z jeho pomerov. 

O našej štvrti – Viktoria – som predom vedela, že nepatrí medzi najlepšie. Aj na našom airbnb bolo v recenziách spomenuté, že sa ľudia necítili úplne príjemne chodiť tadiaľ v noci na ubytovanie, že v parku spia imigranti a jedna žena mala prenasledovateľa až domov, ktorý sa jej pokúšal dostať dovnútra, tak nakoniec ubytovanie zmenila. Takisto tam ale boli ľudia, ktorí nič zlé nehovorili, len chválili lacné a dobré jedlo, a keďže sme chceli hlavne lacné ubytovanie (vyšlo nás to na 8 nocí pre dvoch ľudí dokopy 270€), tak sme zariskovali. Ako priateľ povedal – ako zlé to môže naozaj byť tak blízko pri Acropolise? (Túto odpoveď sme dostali neskôr). V rovnakej miere som sa obávala aj bola zvedavá, že ako to tam nakoniec bude vyzerať a aké budeme mať skúsenosti my. A kúsok mňa sa aj tešil, že uvidím tieto aténske pomery v priamom prenose a časť mesta, čo nie je len turistická. 

Po vystúpení z metra na Viktorii nás privítali ulice plné graffitov, ale tiež pán, ktorý predával na veľkom voze knihy a za ním kvetinárstvo a kaviarne.

Balkóny sa prelievali zeleňou, kvôli čomu to celé vyzeralo oveľa prívetivejšie, než keby to bolo bez nej. Námestie bolo preplnené holubmi, ktoré chodili náhodní ľudia aj majitelia obchodov pravidelne kŕmiť, socha bola od nich celá… zafarbená a na jej stojane stál nápis, ktorý hlásal niečo na štýl, že turisti tu nie sú vítaní.

Po lavičkách sedeli rôzni ľudia, niektorí nepôsobili veľmi prívetivo a minimálne dvaja tam zbierali svoje paplóny a presúvali domovy. Dojmy teda boli aj príjemné aj zmiešané a čoskoro som mala zistiť, že to je všeobecne téma Atén. V priebehu piatich minút sme videli všetky rasy sveta – všadeprítomní černosi, Arabi s ich pohostinstvami, Indovia a Aziati predávajúci v obchodoch. Stačilo prejsť jednu ulicu. Vyzeralo to, že ak boli Atény kedysi kolískou kultúry, teraz sa z nich stala kolíska multikultúry. 

Prostredie nevyzeralo tak zle, ako som si ho predstavovala – a znovu si myslím, že za to mohla tá všadeprítomná zeleň na balkónoch, ktorá dodávala čaro aj obyčajným ošúchaným bytom. Posedeli sme si v príjemnej reštaurácii na jedle, ktoré bolo naozaj aj dobré aj lacné, čím sme prečkali čas do ubytovania sa.

A následne, práve tam, presunom na našu ulicu, sa moje predstavy konečne naplnili. Myslím, že ak by sme prešli celú Viktoriu, nenašli by sme horšiu ulicu ako bola tá naša (a z toho čo sme tam prešli sme ani nenašli). Žiadna zeleň, len ošarpané domy, popísané steny, pach moču a bordel na každom kroku. A bordelom nemyslím neporiadok, aj keď ani poriadok tam nebol, ale dvere bez označenia, kde sa striedali muži. Z dám, ktoré tam slúžili, som ale za celý čas videla iba jednu a iba raz, inak ak by človek nevedel a nevšímal si, možno by aj úspešne odignoroval, že býva v centre týchto služieb – mali sme jedno také pohostinstvo aj rovno pred domom. Aby som nezabudla, kým sme odomykali dvere, na celú ulicu niekto vypeckoval Eminema, takže keby mi niekto povie, že nie som v Grécku, ale v americkom ghette, bez problémov by som mu uverila. 

Apartmánik bol ale príjemný. Síce malý, ale s tým sme rátali a viac sme nakoniec ani nepotrebovali. Klimatizácia chýbala, tak sme už od začiatku žili s neustále zapnutými dvoma ventilátormi. Ja som klímu doma nikdy nemala, takže som to možno niesla o niečo lepšie ako keď je na ňu niekto zvyknutý. Ak teda odrátam prvú noc – zobudila som sa a mala som pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Posteľ bola umiestnená pod stropom a v tom malom priestore sa nazbieralo neuveriteľné dusno. Nakoniec som išla spať na gauč, aj keď to nebolo o toľko lepšie. Balkónové dvere sme mali zatvorené, pretože sme si neboli istý ako to tam v noci chodí a čo sa deje a nechceli sme riskovať. Ďalšie noci sme už mali vždy pustený ventilátor aj pri posteli a dalo sa to prežiť.

Postrach Atén: štvrť Omonia 

Po ubytovaní sa sme si trochu pospali a vybrali sa v poobede objavovať mesto. Acropolis bol druhá zastávka od nás metrom, my sme sa ale rozhodli ísť k oblasti pod ním pešo, predsa len sme sem prišli objavovať. Peši sa išlo cez štvrť s názvom Omonia (alebo Omonoia) a nakoniec to bola práve tá, rovno vedľa štvrti Monastiraki pod Acropolisom, ktorá nám dala odpoveď na otázku “ako zlé to môže byť kúsok od Acropolisu a centra?”. Odpoveď je dosť. Omonia bola tým, čo som si predstavovala pod Viktoriou (ktorá mi odrazu prišla ako oáza čistoty a pokoja). Všetko bolo posprejované a počmárané, budovy ošúchanejšie a špinavšie, zelene menej, po ceste povešané protestné tabule, po uliciach aj za bieleho dňa veľa prostitútok a feťákov (jedného odpadnutého tam aj zrovna ratovali okolití kamaráti) a postarší Arabi posedávali a pozerali s nepríjemnými pohľadmi. Celé to malo závan akéhosi ghetta. Podľa zisťovaní na internete to vraj stále nie je nebezpečná štvrť (až na občasné vyberanie vreciek), len je nepríjemná na pohľad. Niekoľko odporúčaní nechodiť tadiaľ v noci som ale zachytila, tak posúvam ďalej. My sme to neskúšali. 

Za tých deväť dní sme ale osobne nemali s ničím a nikým problém, ani žiaden nepríjemný incident. Aj podľa hlásení sú Atény bezpečné mesto – až na občasné krádeže, ktoré sa asi nevyhnú žiadnemu veľkomestu. Majú však svoje štvrte, kde to nevyzerá pekne ani bezpečne. Naša Viktoria, ako som zistila až teraz, na tom teraz už bola dobre. V parku síce stále občas niekto prespal a v noci sa tam zhlukovali skupinky mužov, takže by som sa bez priateľa tiež necítila najistejšie tadiaľ prechádzať, ale nakoniec, človek ani nemusí. Dá sa ísť aj okrajom, kde sú reštaurácie a podniky, v ktorých ľudia sedia ešte aj o jednej ráno a je to úplne normálne a na pocit nijako nepríjemné, ísť tadiaľ na ubytovanie. Videla som však video spred dvoch rokov, kde odrazu komentár od jedného z ubytovaných o “parku plnom spiacich imigrantov” nabral úplne iné rozmery. Na videu sú tam totiž úplne všade. Teraz tam taká situácia nie je, už sú tam len jej pozostatky. Inak môžem Viktoriu pre dobré a lacné jedlo aj ubytovanie odporučiť, nebezpečne som sa necítila, ale ak chce niekto na výlete vidieť tie krajšie časti a uličky aj okolo svojho ubytovania, tak možno sa pozrite po inej štvrti. Omoniu podľa svojich dojmov neodporúčam vôbec a s priateľom sme v metre trávili čas sledovaním, že ktorí turisti tam vystupujú. Vždy sme ich ľutovali.

Monastiraki a záblesky pravej gréckej atmosféry

Našou prechádzkou cez Omoniu sme sa nakoniec dostali až do Monastiraki. Multikultúra je tu stále prítomná, neobmedzuje sa teda len na určité štvrte, rovnako tak graffiti a street art, ale tu už sa to s mestom spojilo lepšie. Niekoľko uličiek, kde sa street art zladil s kaviarňami, malo pre mňa príjemné čaro a niektoré arty boli naozaj krásne.

Ako som neskôr zistila, v Aténach môžete ísť na tour street artu, čo zrejme samo osebe hovorí o tom, koľku tam toho je a akou súčasťou kultúry mesta sa to stalo. Napriek občasným umeleckým dielam, je ale stále veľa z toho len čmáranice. Miestami som si priala, aby som vedela po grécky, pretože niektoré nápisy pôsobili vo svojej červenej farbe a štýle veľmi agresívne. Možno by som sa tak niečo priamo dozvedela o situácii mesta a jeho obyvateľov. Niekedy sa objavili cez to nasprejované nápisy anglicky ako “Love everyone/Miluj všetkých” alebo “Kill all drug dealers/Zabite všetkých drogových dílerov”, čo len zväčšilo moju zvedavosť ohľadom toho, aké odkazy tam sú alebo na čo niektoré reagujú.

Z námestia Monastiraki už sa nám ale naskytol pohľad na jednu z najväčších pamiatok – zhora pozeral svojimi prastarými očami na celé mesto Acropolis. Takmer všade, kam sme išli, či už v tejto štvrti alebo inej, sme ho mali na očiach. Človek si na to ľahko zvykne a ešte stále mi to často chýba. 

Monastiraki je veľmi živé námestie a oblasť, všade je veľa reštaurácii a čašníkov, čo vás do nich buď volajú alebo vás aspoň zdravia a pýtajú sa na váš deň (alebo občas napríklad, ako môjmu priateľovi, povedia aby ste už nerástli lebo ste dosť vysoký). Tiež veľa obchodov so suvenírmi, kde ma ako fetišistu na keramiku po celý čas lákali nádoby a vázičky v gréckom štýle z rôzneho obdobia. Keď sa však človek začne uličkami dostávať postupne vyššie smerom k Plake, vypletie sa zo živého ruchu, plných ulíc, graffitov aj zmesy rôznych kultúr, a dostane sa do oblasti čo pôsobí viac… grécky. Alebo aspoň viac tak ako si zvykneme Grécko predstavovať. Biely mramor a malta, schodíky vedúce cez rôzne úzke uličky alebo okolo pekných domčekov, či už farebných alebo bielo-modrých, reštaurácie a podniky s peknými výhľadmi, často rovno na schodoch, živá hudba alebo inokedy úplny pokoj, kým sa človek prepletá cez tiché príbytky miestnych obrastené zeleňou. A nad tým všetkým, samozrejme, približujúci sa Acropolis, mĺkvy obor, ktorý ten svet pod sebou videl zmeniť sa už nespočetnekrát.

Ale samozrejme to najpodstatnejšie z toho všetkého – všadeprítomné mačky. Naozaj sú ich tu desiatky a desiatky na každom kroku. Ako ich milovník som sa teda ocitla vo svojom osobnom raji. Tešilo ma tiež koľko ľudí sa tam o ne stará. Neboli to žiadne podvýživené tvory so zalepenými očami a vypadanou srsťou. Veľa z nich vyzeralo krajšie ako niektoré domáce. Všade, aj po parkoch, mali misky vody a jedla a každú chvíľu som videla ako niekto s ďalším jedlom prišiel. Celé to tam pôsobilo akoby mačky boli jednoducho… časť obyvateľstva s ktorým žijú v harmónii. Niektoré boli plaché, veľa z nich sa ale nechalo pohladkať alebo prišli samé od seba. Iné mali na tvári jazvy z bojov ako starí harcovníci, ďalšie vypasené brušká a minimálne jedna sa chystala priviesť na svet nových členov komunity. Aj ma prekvapilo, že takých nebolo viac, ale vraj sa o ne Gréci starajú nie len vodou a jedlom, ale napríklad aj očkovaním a kastráciou, tak možno preto. Osobne som v tomto prípade plne ignorantská voči tomu, či to je dobre alebo zle a aké sú nevýhody, ja som bola nadšená. Aj zo všadeprítomných mačiek, aj z toho ako k nim okolitá komunita pristupuje a ako sa majú dobre. Ak si niekto niekedy hovoril (ja) “byť tak mačkou”, tak by som to opravila na “byť tak mačkou v Grécku”. Medzi moje obľúbené grécke chvíle sa tak rýchlo zaradilo posadiť sa niekde v parku medzi olivami, nechať sa ohlušovať neúnavnou piesňou cikád a sledovať desiatky mačiek naokolo v ich pokojnom živote.

Na večeru sme sa usadili v reštaurácii s výhľadom na Acropolis. Miestami som počas toho prvého dňa úprimne zabúdala vnímať, že som v Grécku. Mohlo za to aj to, že prostredie bolo také zmiešané, a teda ma nejaké typicky grécke pocity a atmosféra hneď nechytali. Ale keď sme sedeli, už večer, v reštaurácii na ulici, nad nami svietila tá majestátna pamiatka, ktorú som celý život videla len na obrázkoch, pouličný umelec hral na trubke krásne melancholické melódie doplnené o duet s cikádami, tak sa to konečne dostavilo – ten spokojný vnútorný povzdych, že… som v Aténach. 

A áno, po celý čas môjho jedenia na mňa spod stola pozerala mačka. 

Počas záverečného blúdenia uličkami sme vošli do antikvariátu, v ktorom sa mi naskytol pohľad, na ktorý nezabudnem. Pre mňa sú vždy atmosferické zbierky starých kníh a predmetov, ale teraz to celé dotváral pri stene sediaci starý grék bez trička, so šedivými vlasmi a nekonečným množstvom prsteňov na rukách, ktorý mal vedľa seba arašidy a pohár vína, kým v pokoji maľoval obraz. Občas vzhliadol k zákazníkom, ale inak pokračoval v práci. Aspoň nejaký čas. Potom sa nám prihovoril odkiaľ sme, že má aj nemecké a francúzske knihy. Nakoniec skončili s mojim priateľom pri rozhovore o rozdelení Československa, o tom ako sa znášame a rozdieloch v jazykoch. Obraz pred sebou iba upravoval, ale na stene mal niekoľko vlastných, ktoré nám ukázal, a ktoré sa mi veľmi páčili. Celé to bolo pre mňa čarovné – antikvariát pod Acropolisom, knihy a staré predmety a tento pán, čo si tu v tichu a pokoji maľuje pri víne obrazy, kým kúsok od neho vládne čulý život. 

Celkovo ale táto pohoda počas práce nebola len niečo vyhradené pre tiché antikvariáty. Gréci sa naozaj nikam neponáhľajú a dokazoval nám to každý jeden po celý čas pobytu. V reštauráciách je pohostinnosť veľmi príjemná hlavne v tom, že vám vždy najskôr prinesú celú karafu vody, čo je v tých horkách ohľaduplné, ale aj samotní čašníci sú milí. Nikdy som si ale nevšimla také naháňanie sa obsluhy ako tomu býva u nás. V reštaurácii vo Viktorii (Souvlaki tylixe to je názov, odporúčam pre najlepší a najlacnejší gyros), kam sme chodili pár dní, než nám ju zavreli na zvyšok dní kvôli opravám, čašníčke trvalo prísť dlho aj keď sme tam boli sami. Jedlo nám dávala na stôl často bez slova aj úsmevu, napriek tomu nepôsobila neprívetivo, len jednoducho… že nás má na háku. Keď sme si prvýkrát kupovali lístok z letiska, slečna za okienkom ťukala do telefónu, ani na nás počas platby nepozrela. A ešte sme si to od nej len preberali, už ťukala znovu. Siesta tu funguje tiež, počas obeda je veľa obchodov zavretých. Gréci jednoducho celkovo pôsobili, že majú v živote čas. A možno dobre pre nich.

Prečo Atény vyzerajú tak ako vyzerajú

V našej štvrti sme sa objavili okolo jednej ráno, prvýkrát v noci. Zrovna z námestia odchádzala nejaká drogová razia v zostave piatich ozbrojených policajtov a jedného psa. Dvaja muži mali chvíľu na to potýčku, ale nič vážne. Všade boli celkovo nazbierané väčšie skupinky mužov, ale inak, ako som spomínala, keď sme nešli cez park, ale okolo reštaurácii, život stále fungoval a pôsobil úplne normálne. Dokonca aj tá naša špinavá a smradľavá ulica držala svoje podniky v tichosti, žiadne lákadlá ani veľké zbierky zákazníkov. Len občas niekto z niektorých dverí vošiel alebo vyšiel a ukázal záblesk ružového svetla. 

Zatiaľ čo ale oproti Omonii vyzerala Viktoria odrazu oveľa priateľskejšie, po Plake som si nemohla odpustiť pozerať znovu na tie nepekné byty a premýšľať nad tým, prečo toto hlavné mesto vyzerá ako vyzerá. Kde sú ich pekné budovy? Prišlo mi, že niečo také je v európskych mestách štandard, aspoň teda v tých, ktoré som navštívila ja. 

Neskôr som sa dozvedela prečo, a teda ak sa niekto pýtal alebo sa bude pýtať tú istú otázku:

• Atény nikdy nemali byť hlavným mestom Grécka. Niekoľko storočí boli len bezvýznamnou osadou a ešte pred gréckou vojnou o nezávislosť v roku 1821 mali iba 4000 obyvateľov.

• V roku 1832 ich však kráľ Otto vybral za hlavné mesto kvôli historickým a sentimentálnym dôvodom.

• V nasledujúcich desaťročiach boli Atény z veľkej časti zbavené svojich osmanských, franských a dokonca aj byzantských prvkov. Existujúce budovy boli zbúrané a nahradené veľkolepými neoklasicistickými budovami, ktoré mali v architektonickej forme pokračovať v atmosfére starovekých Atén. Obyvateľstvo sa začalo zvyšovať. 

• V prvej polovici 20. storočia postihli Grécko tri po sebe nasledujúce katastrofy. Prvou bola grécko-turecká výmena obyvateľstva (1922-23), pri ktorej 1,5 milióna gréckych utečencov opustilo Turecko a usadilo sa v Grécku. Zhruba štvrtina sa usadila v Aténach, čím sa počet obyvateľov mesta v priebehu niekoľkých mesiacov zvýšil z 200 000 na viac ako 500 000. Potom okupácia Grécka (1941-45) zaznamenala takmer úplnú deštrukciu gréckeho priemyslu a infraštruktúry, zatiaľ čo následná grécka občianska vojna (1946-49) zanechala krajinu trpko polarizovanú. V čase, keď občianska vojna skončila, bolo Grécko vo veľmi zlom stave.

• V Aténach utečenci z roku 1923 ešte stále žili v dočasných prístreškoch, zatiaľ čo mestská stredná trieda, ktorá tradične obývala neoklasicistické sídla, mala sotva dosť peňazí na to, aby sa uživila, nehovoriac o oprave svojich poškodených domovov. Medzitým Gréci prúdili do Atén a snažili sa uniknúť skaze a chudobe na vidieku. Počas 50. rokov 20. storočia prišlo do Atén odhadom 560 000 vnútorných migrantov, čím sa počet obyvateľov opäť zdvojnásobil.

• Radikálne riešenie na vyriešenie tejto situácie neprišlo zhora, ale zdola, od ľudí; z unikátneho systému známeho ako antiparochi. Antiparochi – ktorý možno zhruba definovať ako „vzájomná výmena“ – sa stal definujúcou črtou aténskej mestskej krajiny. 

• Fungovalo to takto: dodávateľ oslovil majiteľa domu a ponúkol mu dohodu. Zbúral jeho dom a na jeho mieste postavil panelák. Na oplátku majiteľ domu dostal určitý počet bytov, pričom dodávateľ potom zarobil na predaji zvyšných bytov Grékom, ktorí hľadali ubytovanie.

• Elegancia antiparochi spočívala v tom, že sa zdalo, že rieši všetky grécke problémy naraz. Majiteľom domov a záujemcom o bývanie poskytla moderné byty a zároveň vytvorila dostatočný zisk na to, aby dodávatelia mohli pokračovať v investíciách do výstavby bez štátnych dotácií či bankových úverov. A takisto vytvorila veľa pracovných príležitostí v stavebníctve, čím pomohla zahnať chudobu.

• Ďalších 680 000 vnútorných migrantov prišlo do Atén v 60. rokoch, pričom v polovici 70. rokov 20. storočia počet obyvateľov mesta dosiahol 2 milióny. V tomto bode neoklasicistické Atény takmer úplne zmizli. Na ich mieste sa rozprestieralo more nevzhľadných, nízkopodlažných betónových panelákov, kam až oko dovidelo.

• Rýchlosť vývoja, nedostatok administratívneho dohľadu a absencia architektov prispeli k škaredosti a rozrastaniu bez pekných prvkov. V antiparochi bola väčšina budov postavená s cieľom maximalizovať zisky bez toho, aby sa myslelo na estetickú hodnotu, za čo sa obyvatelia začali postupne cítiť trochu previnilo. 

• Tak či tak, situácia bola zachránená a Atény stáli v podobe, ktorú môžeme vidieť doteraz – postavené narýchlo a bez estetiky. 

Ošarpané budovy, pozostatok tohto vývoja, sme nakoniec nechali za sebou. Čakala už len studená sprcha, záverečný oddych a posteľ. Prvý deň tak bol za nami, plný zmiešaných dojmov, ale o to zaujímavejší. Tešila som sa na to, čo nám Atény zo seba ukážu ďalej. Vyzeralo to, že toho v sebe majú viac ako človek čaká. Len možno nie úplne toho… čo čaká.