Počas víkendu sme sa vybrali preskúmať okrajové pláže Atén a blízke ostrovy. A našli sme poklad.
Zoznámenie s aténskymi plážami – Glyfada
Deň 4.
20/08/22
V sobotu sme sa rozhodli, že nachodené desaťtisíce krokov necháme na chvíľu za sebou a vymeníme ich za trochu oddychu niekde pri mori. Nakoniec, aj to som z mojej gréckej dovolenky chcela zažiť.
Vyrazili sme neskôr ako sme chceli, ale predsa. Veľkou výhodou aténskej dopravy je, že keď si človek kúpi lístok, platí mu nielen na metro, ale aj ostatnú dopravu. Využili sme teda jeden z autobusov, čo chodia okolo pobrežia a človek si môže zvoliť, na ktorej pláži chce vystúpiť. My sme sa nechali zaviesť na Glyfadu.
Po niekoľkých dňoch v plnom meste sme vystúpili síce na hlavnej ceste, ale inak odrazu vo veľmi pokojnom okolí. Budov bolo len málo, aj to niekoľko neobývaných alebo opustených, či už hotelov, apartmánov alebo pekných domov. Pokúšala som sa zistiť prečo tomu tak je, s presvedčením, že sú to zrejme následky krízy. Keď som o tom ale prečítala viac, dozvedela som sa, že to v Aténach bol celkovo problém už predtým a nie len kvôli kríze (aj keď tá to samozrejme zhoršila). Často to bola otázka ponuky a dopytu, kedy sa niekto rozhodol predať svoj dom v určitej štvrti a nikto mu ho za tú cenu nechcel kúpiť. Majiteľ tak čakal, kým niekto splní jeho požiadavku, čo ale často nikto nespravil. Obzvlášť počas krízy ľudia čakali, že sa tieto sumy znížia, ale nestalo sa tak, a tak tam niektoré budovy chátrajú dodnes.
Rovnako tak sú problémy s vlastníctvom, kedy rodinný patriarcha odovzdá majetok všetkým deťom a myslím, že aj my Slováci dobre vieme, aké to je sa často zhodnúť s príbuznými, že čo s majetkom. Niekto ho bude chcieť predať, iný nie. V gréckych rodinách sú tieto konflikty vraj obzvlášť bežné.
Rovnako tak som natrafila na “konšpiráciu” o tom ako sú niektoré štvrte veľmi znehodnotené a ľudia tam nechcú nič kupovať (v tomto prípade som si predstavila práve takú Omoniu, cez ktorú sme prechádzali). Pred krízou sa vraj špekulovalo, že sa tieto štvrte nechávajú degenerovať zámerne – stanú sa tak územím nikoho, ceny sa znížia na smiešne sumy a potom príde developer, čo to všetko kúpi, zrovná so zemou a postaví nanovo. Príkladom tohto má byť štvrť Gazi – kedysi tu fungovala plynová elektráreň, než si časom uvedomili, že mať niečo také uprostred mesta nie je ideálne a zatvorili ju. Nikdy ju ale nezničili, stále ľudí víta pri vstupe do tejto štvrti, ktorá je však teraz centrom umenia, barov, hudby a zábavy. My sme Gazi nevideli, ale ak sa budete v Aténach chcieť ísť zabaviť, vraj by ste mali mieriť tam.
Zopár opustených stavieb sme ale nechali nateraz tak a namiesto toho sme prešli na pláž. Na prvý dojem nebola ničím oslnivým, ale zároveň postačila a bola dostatočne príjemná na oddych. Svoje miesto sme našli najskôr na hline pod jedným zo stromov, pretože slamené slnečníky boli všetky obsadené, vlastný sme nemali a slnko ešte statočne pálilo.
Striehli sme však na baliacich sa ľudí dostatočne pozorne na to, aby sme sa nedlho potom mohli presunúť predsa len priamo na piesok pod jeden z nich. Ľudí bolo dostatok, ale nebolo to preplnené, človek mal stále svoj kúsok priestoru. Narušovali nám ho len malí grécki chlapci, ktorí sa hrali s vodou, čo tiekla zo spŕch. Tvorili jej kanáliky, ktorými tiekla čoraz bližšie a bližšie k ľuďom namiesto toho aby sa vpíjala do piesku hore, a odrazu sme tak museli posúvať uterák, lebo sa rozlievala okolo nás. Čo nie je ideálna situácia, keď sa človek snaží zostať pod svojím obsadeným slnečníkom, že áno – posúvať sa stále ďalej od neho. Mala som čo robiť, aby som ich nezahodila oboch niekam do mora, keď som musela každých pár sekúnd vzhliadať od knihy a striehnuť, či už nás vytápa. Rodičia ich začali upozorňovať, chalani sa aj v panike snažili tento výsledok svojej práce zvrátiť, ale voda už napoly žila vlastným životom. Nakoniec sme to však nejak všetci v zdraví ustáli.
Prvýkrát po niekoľkých dňoch chodenia som tak na svojej dovolenke mala čas aj otvoriť knihu a začítať sa – ak odrátame tieto odpútavania. Medzitým som si občas zaplávala v mori, ktoré bolo príjemné a jediné čo mi chýbalo, bol nejaký plážový bar s menším občerstvením alebo nápojmi, keď nám vyhladlo. Priateľ sa nakoniec vybral na lov jedla, kým som nám počas čítania strážila miesto a vrátil sa až o riadnu chvíľu neskôr so sendvičmi, v ktorých toho bolo len málo a vraj na obrázku vyzerali úplne inak. Ale postačili.
Oddýchli sme si pár hodín kým nezačalo slnko zapadať. To sme sa pobalili a vybrali sa ešte prejsť niekam do blízkej štvrti. Zamierili sme k uliciam nad plážou, kadiať ale odrazu viedla dlhá cesta bez akejkoľvek civilizácie (počas ktorej sme videli aj odstavené lietadlo na niečom, čo vyzeralo ako rozostavané menšie letisko), až nakoniec, už keď sa stmievalo, sme sa dopracovali zase k ľudským obydliam a mestu.
Po prekvapivo dlhej prechádzke, ktorá nám trochu zničila plány na náš “nechodiaci deň”, sme našli reštauráciu v štýle americkej burgrárne, kde sme sa na záver večera usadili. Obsluha bola veľmi príjemná, mám odtiaľ dokonca jedinú konkrétnu spomienku na čašníka, pretože jeden chalan sa snažil tak extrémne, že ma to fascinovalo. Neviem, či som až takú ochotu vôbec niekedy videla. Jedlo bolo tiež veľmi dobré, priateľ, ktorý bol kedysi v Amerike, zhodnotil, že jeho burger naozaj chutil ako pravý americký a ja som z mojich nugetiek a hranoliek zjedla také množstvo, až ma to samu prekvapilo. Ak by sa tam niekomu niekedy chcelo zájsť, tak reštaurácia sa volá “American Burger” v štvrti Elliniko. Bola už tma, nefotila som nič, ale interér bol pekne spravený, na internete sa dá pozrieť. Aj keď podľa fotiek môžem povedať, že v noci to má rozhodne lepšiu atmosféru.
Konečne tak najedení, trochu oddýchnutí a vykúpaní (aj nachodení viac ako sme plánovali), sme peši zamierili na metro, ktoré nás už zobralo do našej štvrti. Cestou som ešte kupovala lístky na trajekty, pretože zajtra sme plánovali zamieriť aj k ostrovom. Síce na poslednú chvíľu a neskoro v noci, ale predsa ešte miesta boli a všetko tak bolo vybavené.
Po stretnutí s morom som tak zaspávala spokojne unavená a myslím, že aténske pláže sa oplatia preskúmať. Je ich na pobreží niekoľko rôznych a každý si tak môže nájsť tú svoju.
Ostrov Aegina a rýchle podľahnutie jeho čaru
Deň 5.
21/08/22
Ráno sme sa vyhrabali z postelí skoro, pretože už o deviatej nám odchádzal trajekt z Pireusu. Mali sme tam priamu cestu z našej metro stanice, ale predsa len chvíľu trvala, keďže tento prístav je až posledná zastávka na linke. Nakoniec sme sa tam vynorili, zrovna keď opravovali ulicu, takže všade bolo neskutočné množstvo hluku, zbíjačky, ľudia v kaviarniach popíjali kávu rovno vedľa toho celého a kričali na seba a ja som sa zo všetkých tých otrasov a hluku hneď aj prebrala.
Prístav nebol ďaleko a o chvíľu už sme nastupovali na trajekt. Bolo to tam pre mňa celé vcelku fascinujúce – takým tým spôsobom akým sú fascinujúce veľké lietadlá a obrovské lode, hlavne keď ich človek vidí niekoľko. Odrazu je to akoby prišiel do nejakej zvláštnej zeme plechových obrov.
Usadili sme sa na jednu z plastových stoličiek, kým sa to okolo nás zapĺňalo, výnimočne niekde trochu v predstihu, takže ani výber miesta nebol zlý. Trajekt vyrazil presne načas, odbila deviata hodina a už sme sa hýbali. Takže ak niekto dobiehal päť minút pred odchodom, už mu dosť možno zavreli dvere (uznávam, že nemám lepšie pomenovanie pre tieto lodné vchody) pred nosom. Odporúčam dať si na to pozor. My sme sa viezli konkrétne na ostrov Aegina. Cesta tam pre jedného vyšla na 12€, v rovnakej sume bola aj cesta späť. Celkovo by sa sumy mali pohybovať od 5 do 15€.
Plavba bola príjemná, ľudia kŕmili čajky, ktoré lietali okolo lode a zábradlia, tak sme na ne mali veľmi pekný a blízky výhľad. Využila som čas na čítanie a o nejakú hodinu už sme pred sebou mali Aeginu, kde trajekt parkoval, než pokračoval zase ďalej. Oznámeniam, ktoré hlásili aj po grécky aj po anglicky som nerozumela takmer nič, neviem či pre nezrozumiteľnosť hlásateľa alebo zariadení. Ale našťastie sme vystúpili správne.
Ocitli sme sa tak odrazu presne v tom prostredí, čo človek v Grécku očakáva. Ostrov, more, čajky, uličky, okenice, domčeky. Vítali nás zapriahnuté kone, čakajúce v chládku stromov na turistov. Rovnako tak tabule s miestami, ktoré sa na ostrove nachádzajú a stoja za návštevu. Trochu sme pri ich prezeraní trpeli, pretože pre nás bola Aegina dnes viac-menej len prestupnou stanicou cestou na ďalší ostrov a veľmi rýchlo nás presvedčila, že by sa ten deň príjemne trávil aj tam. Odolali sme ale krásnemu olivovému háju aj pamiatkam a namiesto toho sme si zamierili kúpiť lístok na autobus, ktorý nás mal zobrať cez ostrov do dediny Perdika, odkiaľ nám išla loďka na náš cieľový ostrov.
Mali sme však ešte nejaký čas, než mal ďalší autobus vyraziť, tak sme sa trochu prešli cez pokojné doobedné mesto a usadili sa v úplne prázdnom podniku v uličkách, kde to malo veľmi príjemné prostredie. Dopriala som si sendviče a kávu a kým som si tam vysedávala, pocítila som doteraz tú najviac dovolenkovú atmosféru, čo sa mi v Grécku podarilo chytiť. Možno je naozaj lepšie najskôr z tejto krajiny vidieť Atény a až potom všetko ostatné. V tom opačnom poradí to potom v hlavnom meste môže byť celkom šok, keď sa celá príjemná prímorská atmosféra Grécka vyparí a nahradia ju graffiti a ošúchané ulice.
Keď už sme ale pri hlavnom meste, pamätáte si, ako som písala o tom prečo Atény vyzerajú tak ako vyzerajú a že pôvodne vôbec nemali byť hlavným mestom? Predtým, ako sa nimi stali, bolo hlavné mesto nejaký čas práve na tomto ostrove a bolo ním jeho hlavné mesto, Aegina. Bola vôbec prvým hlavným mestom Grécka, aj keď len krátko.
Niekoľko zaujímavých faktov (a niečo z mytológie) o ostrove Aegina:
- V staroveku boli Atény a Aegina ako dve morské veľmoci hlavní rivali.
- Teraz je kvôli blízkosti Aegina populárna dovolenková destinácia pre Aténčanov. Niektorí tam majú kúpené aj svoje dovolenkové domy a veľa z nich tam žije po celý rok, aj keď za prácou chodia do Atén, takže na mori je aj preto čulá trajektová premávka.
- Dve tretiny Aeginy tvorí vyhasnutá sopka.
- Najviac charakteristickou plodinou sú pre Aeginu pistácie – cestou po ostove vidíte všade pistáciové háje a obchody aj ulice sú plné všemožného tovaru (od sladkostí, cez maslo, po nápoje) z pistácii.
- Je tu jeden zo “svätej trojice” gréckych chrámov – chrám Afaia (ďalšie dva sú Parthenon a chrám Poseidona).
- Aegina bola zhromaždiskom Myrmidonov, ktorých neskôr viedol slávny Achilles do trójskej vojny. Podľa legendy Hera poslala mor, aby zabila všetkých ľudských obyvateľov Aeginy, pretože ostrov bol pomenovaný po jednej z mnohých Zeusových mileniek. Kráľ Aeacus, Zeusov syn a zamýšľaný cieľ Héry spolu s jeho matkou, sa modlil k svojmu otcovi, aby znovu osídlil ostrov. Keďže mravcov na ostrove táto choroba nezasiahla, Zeus ich premenil na rasu ľudí – Myrmidonov. Boli neľútostní a vytrvalí ako mravce, veľmi lojálni k svojmu vodcovi a známi ako elitná armáda bojovníkov.
My sme mali možnosť vidieť viac z ostrova cestou autobusom do dediny Perdika. Takmer všade nás okolo ulíc sprevádzali stromy so zvláštnymi plodmi (vtedy sme ešte len polemizovali, čo to môže byť, ale boli to práve pistácie), výhľady na pláže a vzdialenejšie ostrovy, kde-tu osamelé domčeky a dvory.
Autobus nás vyložil v blízkosti prístavu. Perdika ešte bola tichá, reštaurácie prázdne, len zopár ľudí, podobne ako my, mierilo k malým dreveným loďkám. Tie nás mali odviesť do našej cieľovej destinácie – ostrov Moni, ktorý sa týčil len kúsok od nás ako taký maják. Cesta naň trvá z Perdiky približne desať minúť a stojí 6€ dokopy (tam aj späť). Cestou v loďke im zaplatíte, oni vám dajú lístok a potom, keď usúdite že už máte ostrova dosť, nasadnete na hocijakú z neustále sa otáčajúcich lodiek zase späť a lístok im odovzdáte. Môže sa samozrejme stať, že sa nezmestíte, tak počkáte na ďalšiu, ale keďže sa tam otáčajú naozaj približne každých pätnásť minút, nikdy to nie je dlho. Len si treba pozrieť, kedy ide posledná.
Ak sa niekto pýta, či sa aj na tej malej drevenej loďke objavila mačka, tak áno. Spokojne si tam ležala, občas sa vtierala námorníkovi pod ruky, občas nám otrčila zadok. Naozaj som nikomu v živote nezávidela tak veľmi ako gréckym mačkám.
Ostrov Moni, neobývaný grécky poklad
Už keď som sa usadila do malej loďky a pozrela na more vedľa nej, nemohla som uveriť, aké je priezračné. Aj napriek hĺbke bolo vidno až na dno, voda mala nádhernú farbu a fascinovane som sledovala čierne rybky, ako pod nami v húfoch plávajú. Rovnako tak celú cestu neprestalo ťahať môj pohľad.
Ostrov Moni je neobývaný, nachádza sa na ňom iba jedna oficiálna pláž aj s barom, kde sa vždy zozbiera väčšina ľudí. A bohužiaľ, tá bola tiež jeho jedinou nevýhodou. Gréci majú celkovo nešťastnú záľubu v hlasnej párty hudbe aj tam, kde sa vôbec nehodí. Napríklad v útulnej kaviarni alebo na pokojnom, neobývanom ostrove. Narúšala celú atmosféru a okrem toho, že liezla na nervy mne, bolo mi ľúto aj zvieratiek, čo tam žili. A že ich tam bolo dosť. Pomedzi ľuďmi sa prechádzali krotké jelene a pávy akoby sa nechumelilo. Bolo to krásne a ešte krajšie vtedy, keď sme od pláže zamierili ďalej.
Polovica Moni je skalnatá a neúrodná, s vysokým a strmým kopcom na jednom konci, zatiaľ čo druhá polovica je pokrytá borovicami, ktoré sa tiahnu až k pobrežiu. Tam už preberajú vládu pieskové alebo skalnaté pláže a tyrkysové, priezračné more. Celý ostrovček a jeho scenéria pôsobí ako niečo vystrihnuté z katalógu alebo pohľadnice, vďaka krotkým jeleňom a farebným pávom možno aj z rozprávky. Kým sme stúpali o niečo vyššie do kopca, kde hudba utíchla, ľudia zmizli a spoločnosť nám robili len srnky s mladými a jelene, cez konáre borovice presvitajúce more a potulujúce sa pávy, zatiaľ čo ja som zo zeme zdvíhala jedno zo zatúlaných farebných pierok… takmer by som uverila, že som tam v úplne iných časoch. Čítala som vtedy Kirké, knihu, ktorá je prerozprávaním gréckej mytológie – príbeh čarodejnice uväznenej na svojom neobývanom ostrove, kde prekvitala príroda a spoločnosť jej robili vlci. Takému niečomu sa tam dalo uveriť – aj tomu, že Grécko bolo a možno aj je, zemou bohov, ktorí sa rodili a prechádzali práve po takýchto ostrovoch. Že človek na skale každú chvíľu uvidí vodnú nymfu, že šum vĺn je hlas Poseidona. Bolo to čarovné, možno aj vďaka tej knihe ešte o niečo viac. Nenašli sme tam žiaden ostrov pokladov, ale ostrov, čo bol pokladom sám osebe.
Jediný pozostatok niečoho menej idilyckého (okrem hudby na pláži) sú pripomienky druhej svetovej vojny. Ak máte radi horolezectvo alebo turistiku, môžete prejsť svahmi strmej hory na severnej strane ostrova a tam, na chodníku vedúcom na vrchol, má byť nemecká vyhliadka z čias, keď Nemci ostrov využívali na obranu prístavu Pireus. My sme sa tam nevybrali, videli sme len v skalách niekoľko otvorov, ktoré boli zrejme bunkrami, zatiaľ čo sme hľadali pláž mimo tej hlavnej. A zopár pozostatkov maličkých budov, tie však zrejme neboli z čias okupovania Nemcami. Počas 70. rokov slúžil ostrov aj ako organizovaný kemping podporovaný Helénskou turistickou organizáciou, a práve odtiaľ by malo byť niekoľko chátrajúcich stavieb, pozostatok tohto obdobia.
Post a Comment