(25/04/22)
Gaiman a Pratchett. Dve legendárne mená, ktoré boli na mojom zozname príliš dlho neprečítané na to ako veľmi som ich vždy chcela spoznať. A keď už som z toho bola sama sebou priveľmi frustrovaná, rozhodla som sa zabiť dve muchy jednou ranou a prečítať si Dobré znamenia.
A bola to skvelá voľba, nechápme sa zle. Napriek tomu ale dúfam, že teraz, keď ich budem spoznávať oddelene, bude to ešte lepšie. Pretože – pre zmenu začnem menšími negatívami, aby ma fanúšikovia mohli najskôr zabiť a potom sa znovu skamarátiť – bolo to trochu chaotické a napriek tomu, že práve ten chaos bol súčasťou celého toho šarmu, boli momenty kedy to platilo menej.
Nemôžem povedať, že by som si vyslovene užívala časti s deťmi, aj keď povedať, že sa mi nepáčili sa tiež nedá. Podobne to bolo s čarodejkou a jej lovcom. So žiadnou postavou som si nevytvorila hlbší vzťah – milovala som Aziraphaleho a Crowleyho, áno, ale skôr takým tým spôsobom “aká-zaujímavá-a-vtipná-postava” než “ak-sa-im-niečo-stane-tak-zomriem” – a všetká tá zábava sa občas vymykala z rúk a možno som nie všetko z nej úplne pochopila. Ale tak… záleží na tom toľko? Neviem. Možno trochu, ale v tomto prípade nie veľmi, tak tomu odoberiem jednu hviezdičku, pretože na prvé prečítanie som z toho bola o niečo menej nadšená ako som čakala, ale to je v poriadku. Sme v poriadku.
Stále sa mi tá kniha veľmi páčila. Zo všetkého najviac sa mi páčila práve všetka tá intiligentná satira, prítomná hlavne počas všetkých anjel-démon dialógov. Ak by táto kniha bola moja, podčiarkla by som v nej kopu vecí (mala som ju ale požičanú od priateľa a ten je veľmi, veľmi háklivý na svoje knihy, takže keby to skúsim, tak veci čo by peklo predviedlo na Crowley by boli v porovnaní s mojím osudom ničím). Niektoré hlášky a úseky budem mať navždy vypálené v hlave a zopár z nich som si zvládla aj zapísať, keď som prekonala svoju lenivosť. Niektoré boli hlboké, niektoré boli aj vtipné aj hlboké a iné boli tak inteligentne vtipné, že som miestami nechápala, ako to môže niekomu napadnúť. A väčšina z toho – aspoň som mala taký pocit – sa odohrala počas rozhovor Aziraphaleho a Crowleyho. Ak by bola kniha len o nich dvoch a ich minulých dobrodružstvách na Zemi, tak by ma ani Satan nezastavil od čítania.
Ďalšie časti čo ma zaujali podobne boli tie so štyrmi jazdcami apokalypsy. Veľmi sa mi páčila zmena od moru k znečisteniu, páčilo sa mi ako vyzeralo, ako rozprávali (obzvlášť Smrť) a páčili sa mi všetky zase raz všetky tie inteligentne-vtipné-ale-aj-hlboké veci okolo nich.
K humoru môžem povedať toľko, že je to tá najviac britská vec s akou sa tento rok stretnete, ak sa rozhodnete prečítať to. To môže byť pre niektorých skvelé, pre iných menej. Pre mňa osobne to je tá prvá možnosť. Väčšinou sa nesmejem nahlas, neviem prečo, ale menšie vnútorne zasmiatie mi stačí. Teraz sa mi to ale predsa len párkrát podarilo a ešte viackrát som bola jednoducho dlhý čas príjemne pobavená, často iba z jednej vety, čo je pre mňa ešte väčší úspech.
Hlavne preto, že pod všetkým tým chaosom, horiacimi Bentleys, inteligentným humorom, zvláštnymi vecami, apokalypsou a mimozemšťanmi, démonmi a tibetanmi, pršaním rýb a satanistickými mníškami, bola krásna filozofia a výstižné poňatie dvojakého charakteru ľudstva a tiež veci, nad ktorými sa oplatí zamyslieť, keď sa prestanete usmievať ako idioti. Ale tiež nad nimi môžete premýšľam aj kým sa ešte usmievate ako idioti, ja vás zastavovať nebudem.
Nakoniec to je možno celá pointa – nie len tejto knihy, ale života všeobecne. Nebrať veci, nás, alebo no, koniec sveta, tak vážne.
Post a Comment