 |
| source: The Nightmare by Henry Fuseli via Wikipedia |
Kedysi, keď mi babka hovorila o tom, ako jej v noci na hrudi sedáva zlý démon, nedovoľuje jej pohnúť sa a dusí ju, som sa dostala k článkom o spánkových paralýzach. Vtedy som s nimi nemala žiadnu skúsenosť. Uzavrela som si ich tak v hlave ako to, o čom som sa zbežne dočítala – dočasná strata svalovej funkcie počas spánku, človek napoly bdie a napoly sníva, cíti veľký strach a môžu sa vyskytnúť sluchové aj zrakové halucinácie, ktoré sú ale neškodné – fyzicky. Najčastejšou halucináciou je to, že človeku niečo zlé tlačí na hruď, prípadne počuje hrôzostrašné zvuky alebo vidí či cíti prítomnosť niečoho zlého v miestnosti.
Potom však prišiel nevyhnutne ten čas, keď som ich okúsila na vlastnej koži. Nevyhnutne preto, že s mojím spánkom mám problémy od detstva. Bol dokonca dlhý čas, kedy som nepoznala normálne sny a pamätala si iba nočné mory. Pridajme k tomu problémy s nespavosťou a pri tejto kombinácii je len otázkou času, kedy sa paralýzy objavia, pretože vznikajú z nedostatočného spánku a často nasledujú po náhlom prebudení zo zlého sna.
Vyzeralo to, že moje sa tie roky šetrili, len aby potom udreli s o to väčšou silou. Prvé boli tak divoké, že som v nich nejaký čas nedokázala rozoznať paralýzu, pretože od opisu, ktorý som si pamätala, sa odlišovala.
Väčšina mojich paralýz nasledovala vzhľadom na frekvenciu mojich nočných môr rovno za nejakou z nich. Ak to malo nejaké pozitívum, tak to, že aj tie nočné mory ma začali menej desiť, keď som si okúsila, aké to je zažívať ich v realite.
Prvá paralýza pre mňa bola najhoršia a najzvláštnejšia. Začala snom. Klasickým, snovým, ktorý nedával zmysel, dianie tam bolo pomiešané a nejasné. Odrazu však, ako keď sa prepne program v televízii, “prepol” sa mi sen do iného, oveľa jasnejšieho a skutočnejšieho, ktorý je aj po rokoch v mojej hlave skôr ako naozajstná spomienka.
Stála som v malej kamennej miestnosti, uprostred ktorej bol oltár s mŕtvym a nahým telom staršieho muža. Nad ním bol mladý kňaz, ktorý mu dal posledné pomazanie a teraz ho pripravoval na pohreb. Mala som v tej chvíli rozdvojené premýšľanie – na jednej strane som akoby vnímala, že sa mi to sníva, na druhej bolo moje “snové ja”, ktoré konalo podľa vecí, čo vedelo, kým moje “bdelé ja” premýšľalo odkiaľ ich vie. Snové ja povedalo kňazovi, aby dokončil svoju prácu, pretože bude potrebný inde – mala čoskoro zomrieť žena a tiež potrebovala posledné pomazanie. Moje bdelé ja pri tom malo pocit, že ma to z toho predchádzajúceho sna vytiahlo do tejto jasnejšej snovej ríše kvôli tomu, aby som odovzdala toto posolstvo. Uvedomovala som si aj tam, ako sa ten sen aj jeho pocit zmenil.
Akonáhle som ale povedala túto svoju vetu, zjavil sa na dovtedy prázdnych stenách miestnosti obraz. Uprostred hmly na ňom stála postava v čiernom plášti s kapucňou na hlave a kosou v rukách. Vedela som, že to je smrť. Vo chvíli, ako som pozrela do čiernej diery, ktorú mala namiesto tváre, vtiahlo ma to dovnútra do tej černoty. V tom krátkom momente, ako miestnosť mizla a černota sa rozrastala, som si uvedomila, že žena, ktorá má zomrieť, som ja.
To čo nasledovalo potom opísať stále dobre neviem. Nedá sa to prirovnať k žiadnym pocitom, ktoré má človek možnosť normálne zažiť. Jednoducho som… existovala v ničote. Niekoľkokrát sa mi v snoch stalo, že som ešte chvíľu bola v určitej “ničote”, než som sa zobudila, ale toto bolo iné. Nemala som telo, nebola som hmotná, len som jednoducho bola a bola som veľmi živo. Je to niečo, na čo doteraz môj mozog úplne nestačí, aj keď si to zrejme práve on na mňa vymyslel.
Aby to ale nebolo málo, nasledoval ešte neopísateľnejší pocit. Bol jeden z najhorších aký som zažila a nazvať ho strachom by bolo degradáciou. Absolútny teror je bližšie, ale stále to nie je úplne ono.
Z ničoty ma začalo niečo ťahať preč. Netešila som sa však žiadnej záchrane, pretože jediné, čo som vedela a cítila bolo, že to “niečo” je neuveriteľné zlé, odporné a neľudské. Že ak ma to dostane, bude to osud ďaleko horší ako smrť, pretože sa mi to pokúšalo ukradnúť dušu.
V celej tej ničote a terore som mala len jednu vedomosť – že na to, aby mi moja duša zostala, musím sa vrátiť do tela. To slúžilo ako nejaká ochranná škrupina, v ktorej bola duša menej zraniteľná. Vo chvíli, ako som si to uvedomila, som ležala opäť na posteli, ale nemohla som sa hýbať, pretože – ako som si aspoň myslela – som nebola spojená so svojím telom a tak som ho nemohla ovládať. Necítila som sa paralyzovaná, cítila som sa, akoby som bola úplne mimo tela. Ležala som na boku a videla som svoju ruku, ako mi visí z postele. Po celý ten čas sa mi ešte stále “niečo” pokúšalo vytrhnúť moju dušu, ja som s tým viedla boj a zažívala ten najhorší teror v mojom živote. Mala som v tom chaose však pri pohľade na moju ruku myšlienku, že ak sa mi ňou podarí pohnúť silou vôle, tak budem vedieť znovu ovládať moje telo, vrátim sa doň a budem v bezpečí.
Toľko sústredenia, čo som vtedy vynaložila na to, aby som pohla s rukou, sa mi asi ešte nikdy zozbierať nepodarilo. Čo sa mi ale podarilo, bolo ňou nakoniec pohnúť a všetko to náhle skončilo. Sedela som do rána na posteli a rozsvietila každé jedno svetlo v dome. Nechcela som vidieť ani kúsok černoty, pretože som sa bála, že sa do nej vrátim a podobne ako som mala pocit, že moje telo ochráni moju dušu, som teraz mala pocit, že ma svetlo ochráni pred démonmi, čo mi ju chcú vziať.
Nechcela som si to vtedy plne priznať, celý ten nočný zážitok. Bolo to veľmi surreálne, plné pocitov, ktoré nedávali zmysel a dovtedy som ich nezažila a neexistovali. Možno preto, že toho bolo akosi veľa naraz a ja som sa snažila presvedčiť, že som sa nezbláznila, som to vytesnila z hlavy podozrivo rýchlo – väčšinou sa mi taký proces nedarí. Paralýza mi ani nenapadla. Všetko, aj s tými snami, to bolo jednotné dianie a priveľmi komplexné pocity. O vytrhnutí duše som dovtedy nič nečítala, ani mi teda myšlienka na túto možnosť neprebehla hlavou. Ešte aj tá nehybnosť pre mňa pramenila z toho, že duša bola mimo tela a nie, že som bola paralyzovaná.
Nemôžem povedať, že by sa mi to nevypálilo do spomienok a že by som nemala niekoľko dní strach z noci a zo spánku. Ale keď sa to napriek tomu ďalšie noci neopakovalo, učičíkala som sa, že to bol celé nejaký výmysel, prípadne extrémne prepracovaná nočná mora, ktorú si zveličujem a už sa to opakovať nebude.
Trvalo to nejaký čas, ale nakoniec prišla noc, keď ma paralýza navštívila znovu. Strhla som sa z nočnej mory, ktorú som si tentoraz ale nepamätala a ležala som, presne tak ako v tú noc, na boku. Z postele mi visela ruka a ja som sa znovu nemohla pohnúť. Okamžite som vedela, že sa to deje znovu. Aj preto, že ma zaplavil známy teror a že bol démon so mnou v izbe. Vonku svitalo, ale do mojej izby to dobre neprenikalo – celá bola obalená vo zvláštnej čiernej hmle, ktorá vychádzala z postavy stojacej na konci mojej postele. Ani raz som sa tam nepozrela. Démon mi znovu začal ťahať dušu z tela a ja som teraz už vedela, čo mám robiť – musela som len pohnúť s tou visiacou rukou. Tentoraz to bolo oveľa rýchlejšie, keďže som bola už skúsený harcovník v tejto taktike a čoskoro som tak spravila. Tesne predtým, ako som celé toto dianie prerušila, naklonil sa démon až k môjmu uchu a viac hlasom, aký je možné počuť pri posadnutých ľuďoch v hororoch, mi povedal niečo v odpornom a neznámom jazyku. Keď som sa prebudila, opakoval sa mi v hlave význam tých slov, napriek tomu, že jazyk zostal neznámy.
Povedal mi, že ma čakajú.
Na to už sa mi zabudnúť nepodarilo, ani to vytesniť z hlavy. A keďže sa to stalo znovu, aj celé moje presviedčanie o tom, že zážitok predtým bol výmysel, prestalo fungovať. Myslela som si vtedy, že mi preskočilo. Žila som stále s vedomím, že počas zraniteľného spánku na mňa čakajú démoni, ktorí sa mi pokúšajú vytrhnúť dušu z tela. Noc, ktorú som dovtedy milovala, sa odrazu stala postrachom a spánok, ktorého som vždy mala málo kvôli nespavosti a nočným morám, bol niečo, čomu som sa snažila vyhýbať ešte viac. To mi samozrejme nepolepšilo. Bola som neuveriteľne nevyspatá, unavená, vystrašená. A najhoršie na tom bolo, že nie len počas mojich nocí, ale aj počas mojich dní. Niekedy som bola taká zaspatá, že som ani nevedela či ešte spím alebo už som hore, kým som sa snažila fungovať ako človek. Je to samozrejme začarovaný kruh, ktorý znamenal, že čím horšie som spala, tým horšie boli moje noci a nočné zážitky a tým horšie som spala a tým horšie… a tak dokola.
To, že som sa možno stretla s paralýzou, mi napadlo až pri treťom zážitku, ktorý už o niečo viac zodpovedal tomu, čo som o nej čítala. Zaspávala som, keď som sa ocitla v akomsi medzistave a mala pocit, že idem vyjsť zo svojho tela. Strhla som sa, pretože som ním rýchlo chcela pohnúť a tým sa v ňom udržať (tieto trhnutia s rovnakými pocitmi sú pre mňa stále časté) a tým som sa zobudila.
Problém bol, že som sa pri tom zasekla paralyzovaná na boku, chrbtom k miestnosti, a nemohla som sa pohnúť. Cítila som vzrastajúcu paniku, upokojovala som sa ale, že za mnou spí moja mama a všetko je v poriadku. To fungovalo len pár sekúnd. Potom táto bezpečná myšlienka skončila, keď som si uvedomila, že s mamou už dlhé roky nespávam, že ona beztak spí na prízemí a ja na poschodí hore sama a že dokonca ani nemám posteľ pre dvoch. Napriek tomu som vedela, že za mnou niečo leží a akonáhle mi bolo jasné, že to je niečo cudzie, tak prišiel známy nával paniky. Nemohla som sa pohnúť, cítila som sa akoby na mňa niečo tlačilo, mala som veľký strach a všetky tieto pocity mi už boli veľmi známe, aj keď ich okolnosti boli pre mňa tentoraz iné. Keď som sa z toho strhla, paradoxne som sa trochu po tomto zážitku upokojila, pretože mi napadlo – nie je to tá spánková paralýza?
Keď som si o nej čítala znovu a už nie len pár článkov, hľadala som poriadnejšie a čítala aj zahraničné zdroje, tak sa v nich písalo aj o pocitoch vytŕhania duše z tela, únosoch mimozemšťanmi a podobných zábavách, z čoho niektoré som už zažila. (Mimozemšťania ma našťastie doteraz obchádzajú). Hneď sa mi žilo ľahšie, keď som nemala v hlave teror z toho, že sa mi v noci skutoční démoni pokúšajú vytrhnúť dušu z tela, ale že to má celé normálnejšie vysvetlenie a môj mozog sa “len” sám týra. Dalo by sa polemizovať o tom, či to skutočne boli len paralýzy, ale ja sa uspokojím s vysvetlením, že áno. Ono sa s tým nakoniec žije zle aj keď človek vie, čo sa mu deje a môže sa upokojovať, že sa nezbláznil. Stále mám z tých prvých dvoch iné pocity ako som mala zo všetkých ostatných, zároveň ale tiež veľa z tých “spánkovo-paralýzových” pocitov spätne spoznávam aj tam, len v komplexnejšej podobe.
Je to trochu zmiešané a počula som na to už niekoľko rôznych názorov. Niektorí to v spojení s mojimi pocitmi pred spaním – často mám dojem, že idem vyjsť zo svojho tela a mám tiež jeden konkrétny zážitok z detstva, kedy sa mi jedno obdobie každú noc snívalo, že chodím po dome, až kým som neuvidela samú seba v posteli, ako spím – považujú za určitý dar. Ja nie. Tie pocity ma úprimne desia, dejú sa mi nedobrovoľne a len viac komplikujú už tak komplikovaný spánok. Okrem toho, pokiaľ by som verila, že viem s mojou dušou počas spánku vystúpiť z tela, pravdepodobne by som musela prijať aj tú časť, že tam možno skutočne sú démoni, čo na mňa vtedy čakajú a chcú mi ju vziať. Osobne si teda vystačím s vysvetlením paralýzy, aj pri tých dvoch veľmi reálnych a trochu rozdielnych prvých zážitkoch. A moju dušu teda poprosím, aby držala tam kde má, ďakujem pekne.
Pár dní po tomto treťom zážitku som sa v mojom “paralýzovom” závere utvrdila. Sníval sa mi sen, ako sme po tme sedeli s mamou na posteli a baterkou svietili na nehybného muža na jej druhom konci. Ten muž som mala byť ja. Svet tam fungoval tak, že neexistovali zrkadlá a ak ste chceli vidieť ako vyzeráte, museli ste yytiahnuť svoju podobu zmrazenú v konkrétnom čase zo spomienky. Tak sme pozerali na mňa, ako som sedela na posteli a komentovali môj výzor. Uznávam, že muž som bola veľmi pekný, taká vhodná klasika na hrdinu z príbehu – dlhé blonďavé vlasy, ostré črty, zelené oči. (Podozrievam sa, že bol inšpirovaný Achillom, áno). Nie že by niečo z toho zodpovedalo mojej ženskej podobe, aj keď aspoň dlhé blonďavé vlasy som vtedy ešte mala, ale na to som prišla až o chvíľu na to.
Menej pekné ako “moja” mužská podoba, bolo vedomie, ktoré ma zaplavilo, keď som povedala vetu a použila pritom ženský rod. Odrazu som si uvedomila, že veď ja nie som muž. A už vôbec nie som ten muž, čo nám tu sedí na posteli a vyzerá síce pekne, ale odrazu aj veľmi znepokojivo. Ako v klasickom horore som mu vtedy zasvietila baterkou do tváre a on v tej istej chvíli trhol očami rovno na mňa. Jeho nehybná podoba sa narušila, rukou na mojej hrudi ma zatlačil do postele a celou váhou tela sa do tej ruky oprel. Cítila som neuveriteľný tlak a bolesť a bola som presvedčená, že mi idú prasknúť rebrá aj hrudná kosť. S tým som sa zobudila a stále som sa nemohla hýbať, tlak na hrudi nikam nezmizol a panika tiež nie. To už bol klasický opis paralýzy, takže som si to uzavrela tým, že to skutočne budú tieto výmysly, čo ma po nociach terorizujú a démoni na mňa snáď nečakajú. Ak áno, tak im asi došla trpezlivosť, lebo odvtedy som ich nevidela. A dúfam, že to tak zostane.
Tie prvé paralýzy s nimi ale patrili medzi tie, čo mi najviac utkveli v pamäti. A ktoré boli najsilnejšie aj práve pre ten hrôzostrašný a veľmi špecifický pocit, že mi niečo zlé trhá dušu z tela. Neskôr sa o niečo upokojili a aj keď nezmizli, už som sa z nich vedela ľahšie otriasť. Tiež sa väčšinou uspokojili len s tou základnou podobou – strata pohybu, panika, tlak, vychádzanie z tela. Občas nejaká zraková halucinácia a postavy. Poväčšinou môj mozog zostal pri nočných morách a aj keď sa mi z nich niekedy ťažko vytŕha a aj po zobudení sa chvíľu nemôžem hýbať, tak si nepamätám žiaden tak silne traumatický zážitok, akým boli paralýzy s démonmi, ktoré mám stále jasne vypálené v spomienkach.
Teraz sa moje problémy so spánkom obmedzili už “len” na nespavosť, nočné mory, a občas, ako okorenenenie života, nejaká paralýza. Niekedy slabšia, niekedy silnejšia, ale väčšinou ich viem nechať rýchlo za sebou a okrem nepríjemného pocitu si z nich veľa nepamätám A ja som vďačná aj za to, pretože mám podozrenie, že ak by sa opakovalo dianie a intenzita tých prvých, tak nech by som akokoľvek vedela, čo sa mi deje, bola by som na najlepšej ceste sa z toho zblázniť. Môžu byť fyzicky neškodné, ale mentálny teror to dokáže byť naozaj neuveriteľný. Povedala by som, že som si v živote nejaké traumatické veci odžila a napriek tomu tieto noci, so zážitkami, ktoré ani neboli skutočné, sa radia k tým najhorším. Nielen, že boli hrôzostrašné tie noci samé osebe, ale ešte k tomu ovplyvňovali vtedy aj moje dni, moje rozpoloženie a život celkovo. Skutočne teda netreba podceňovať silu vlastnej hlavy – hlavne tú negatívnu.
