21/11/22
Tentoraz sa nekonalo žiadne „pomalé dostávanie sa do toho“.
Postavy som poznala a milovala, a tak som sa nedočkavo ponorila do ďalšej knihy. Akcia v nej bola opäť neustála, plánovanie tiež, vždy sa to posúvalo k nejakému novému plánu, k novému zoznamu vecí, ktoré treba urobiť a ktoré sa môžu pokaziť. Musím povedať, že čítanie tejto knihy nemusí byť zdravé pre úzkostlivých ľudí - ja zvyčajne pri čítaní nebývam úzkostlivá a keď už, nie je to až také zlé. Ale tu som párkrát zhrešila a pozrela sa na to, čo bude ďalej, čo bežne nerobím. Lenže niečo šialené sa stane jednej postave a potom to skočí do pohľadov iných postáv a chápete... niekedy jednoducho musíte hneď vedieť, že prežila, inak ako sa mám sústrediť? A čo sa týka ich prežívania cez dve knihy absolútne bláznivých vecí, po určitom bode to môže začať vyzerať nepravdepodobne, ale vždy to bolo napísané dobre a pôsobilo to prirodzene. A nie, nepoviem vám, či to naozaj prežili až do konca, tiež si budete musieť užiť trochu úzkosti.
Prišla som aj do bodu, kedy som mala pocit, že keď ešte raz budem čítať slovo „plán“, tak niekoho udriem. Pravdepodobne tú knihu. Cítila som sa z toho chvíľu unavená – mali jeden cieľ a na jeho dosiahnutie prešli dvesto rôznymi plánmi. Bola tam napríklad scéna, keď Kaz povedal plán, potom Nina chcela niečo dosiahnuť pred tým, tak vytvorili plán pred plánom, ale aby to dosiahli, potrebovali plán pre plán pred plánom a doslova som prečítala tri plány jeden za druhým, každý úplne šialený a keď som si predstavila, ako ich budem musieť všetky s nimi prežiť, kým sa dostaneme k TOMU PLÁNU, chcela som tú knihu vyhodiť von oknom. Bolo to trochu vyčerpávajúce. A tiež... Kaz a jeho neustále „som o krok popredu - alebo o desať krokov“ bolo urobené veľmi dobre, ale bol tu tiež aspoň jeden bod, keď som si povedala „ale už stačilo“. Povedala by som, že v porovnaní s prvou časťou bola táto kniha vo všetkom “viac”, až to možno trochu prehnala. Len trochu, dobre? Inak to bolo skvelé.
Najviac sa mi opäť páčili postavy, ale najmä tie paralely medzi nimi - dvaja vojaci na opačných stranách, dvaja najnebezpečnejší ľudia v meste, ktorí z rôznych dôvodov neznesú dotyk a dvaja chlapci, jeden skrývajúci schopnosť, ktorú by radšej nemal, druhý skrývajúci, že nemá schopnosť, ktorú by chcel mať. Vytváralo to skvelú dynamiku a uhly pohľadu, kedy buď stáli na opačnej strane vecí, alebo mali s tou istou vecou inú skúsenosť a pekne sa dopĺňali (možno zase až trochu moc príhodne, ale no a čo). A zatiaľ čo v prvej knihe som medzi Kazom a Inej cítila len nejakú chémiu, tu sa to naozaj ukázalo a konečne som cítila plnú silu tohto shipu. Chytil ma poriadne, uznávam.
V každom prípade je táto recenzia prekvapivo negatívna v tom, že sa sústredím hlavne na niektoré problémy, ale jednoducho som ich musela povedať. Napriek tomu mi nevadili - postavy som milovala, naozaj, naozaj veľmi, milovala som byť v tom svete s nimi a bolo skvelé byť takto ponorená vo fantasy knihe a s fiktívnou rodinou. Pocitov som mala veľa a bola som tým tak zaujatá, že som si nebola istá, čo mám robiť, keď to skončilo.
Celkovo sú tieto knihy skvelé a postavy v nich som zbožňovala. Viem, že na ne nejaký čas neprestanem myslieť, čo je veľký úspech. Kvôli nim sú Vrany určite niekde tam hore: patria na poličku s knihami, ktoré sú pre mňa výnimočné.
!!!NASLEDUJE SPOILER!!!
Naozaj, nečítajte ďalej, ak chcete túto knihu ešte len čítať.
A teraz. Teraz sa ideme porozprávať o tej scéne a potom sa budeme ďalej tváriť, že sa nestala.
Ako prvé poviem toto: samozrejme, že som bol zničená. Už som vám povedala, ako veľmi som milovala Ninu a Matthiasa a ako mám slabosť pre blonďatých Severanov všeobecne. Ale po druhé: smrť Matthiasa mi prišla trochu lacná. Áno, bolo to svojím spôsobom poetické, že ho jeho „mladšie ja“ (alebo niekto, kto ho reprezentoval) zabilo, keď sa jeho vývoj postavy uzavrel, ale proste... nahnevalo ma to z viacerých dôvodov. Téma vojaka s vymytým mozgom, ktorý sa snaží zlepšiť, mi prišla veľmi zaujímavá a jeho postava tiež (aj keď som zistila, že som v tomto trochu v menšine, zdá sa, že veľa ľudí mu nefandilo až tak). Takže áno, bola som smutná. Ale to dokážem prijať.
Trochu ma však trápilo, že sa zdalo, že som jediná, koho to naozaj zranilo - iste, niektoré postavy si s ním neboli až také blízke a boli zvyknuté na to, že ľudia okolo nich zomierali a aj tak dali najavo svoj smútok, ale naozaj som mala pocit, že jeho smrť bola akosi… odsunutá stranou. Najmä od Niny. A to bolo to, čo ma naozaj nahnevalo, pretože som tých dvoch spolu milovala. A potom sa zdalo, že keď ho nechala ísť, tak ho proste naozaj len... nechala ísť. Dokonca žartovala skoro hneď potom a bola to taká klasická Nina a mne to neprišlo správne. Tiež som sa na autorku trochu hnevala, pretože som vedela, že jeden z nich zomrie, aby bolo všetko to „bláznivé prežívanie“ vierohodnejšie, takže to bolo istým spôsobom predvídateľné a tiež som vedela, že to bude Matthias, čo bol opäť… predvídateľné. Bol jasnou voľbou, pretože bol najbezpečnejšou voľbou z nich všetkých z rôznych dôvodov - myslím si, že si dokážete domyslieť z akých. A ja jednoducho nemám veľmi rada, keď je niečo ľahko predvídateľné a keď autor ide podľa zjavného vzorca. Buď podstúp väčšie riziko alebo sa tým očakávaniam vzopri úplne. Ale úprimne som len trochu zatrpknutá a možno sa tu len zbytočne mračím a dupem o zem ako nahnevané dieťa, pretože mi na tom až príliš záležalo, ale čo už, cítim sa tak lepšie, ok? Takže toľko k tomu.
Teraz sa môžeme vrátiť k predstieraniu, že je v poriadku, len niekde tam vonku dokola nazýva Kaza démonom, zatiaľ čo je vafle s Ninou.
Post a Comment