Grécke Atény 4/4: Cez ruiny po stopách Aristotela, cez tie najkrajšie výhľady k Sokratovi a cez búrky k Zeusovi

Prišiel záver nášho pobytu v Aténach. A vtedy sa mesto rozhodlo ukázať nám svoju najkrajšiu tvár.

Read More

Grécke Atény 3/4: Pláže a ostrovy – Glyfada, Aegina a neobývaný raj Moni

Počas víkendu sme sa vybrali preskúmať okrajové pláže Atén a blízke ostrovy. A našli sme poklad.

Read More

Grécke Atény 2/4 - Majestátny Acropolis, antická atmosféra v Agore a stopy Rimanov

Graffiti a multikultúru sme vymenili za dávnu históriu a pamiatky, ktoré na sebe nesú váhu našej civilizácie.

Read More

Grécke Atény 1/4: Kolíska západnej civilizácie a jej pozostatky, ale aj smrad, špina a graffiti

Mesto, kde sa mieša mytológia a história, ale aj vrcholy a pády západnej civilizácie. A tiež pach moču a hniloby.

Atény sú zaujímavý mix mytológie, histórie, kultúry, architektúry aj gastronómie. Mesto zasvätené bohyni vojny a múdrosti, Aténe, a založené slávnym hrdinom, ktorý premohol Minotaura, Théseom. Kolíska západnej civilizácie a rodisko demokracie, ktoré ustálo veľké množstvo vojen aj okupácii. Rôzne národy a náboženstvá sa v ňom striedali toľko, až sa nakoniec kvôli niekoľkým vlnám imigrácie všetky pomiešali dokopy a vytvorili jeden veľký kotol multikultúry. Zdobia ho zachované antické stavby, aj škaredia ošarpané paneláky popísané graffitmi, ktoré ho ale kedysi zachránili pred chudobou. A stačí krátka prechádzka uličkami, aby ste pod zub našli na výber všetko: tradičné grécke jedlá, arabské reštaurácie, americké tacos aj najlepšie talianske cestoviny. 

Toto mesto, ktoré vzbudzuje veľkú fascináciu aj veľké sklamania, práve kvôli svojim rôznym tváram, som sa rozhodla z Grécka preskúmať ako prvé. 

Prečo Atény?

(17 – 25/08/22)

Odmalička som bola fanúšikom rôznych mytológii, medzi nimi aj tej gréckej, a tak som svoju prvú návštevu tejto krajiny nechcela venovať len ležaniu na pláži, ale hlavne skúmaniu miest, kde sa diali veľké veci. Kombinácia zaujímavej histórie a mytológie tak tentoraz zaviedla môj výber na Atény.

Do Atén sme išli na osem nocí ako na svoju letnú dovolenku. Naša predstava bola, že tak budeme mať dostatok času na pokojné skúmanie, ale aj lenivé posedávanie. Veľmi sme sa mýlili – posedávať sme nestihli vôbec, iba sme chodili, a keď sme odchádzali, stále sme mali pocit, že toho v meste ešte bolo veľa čo vidieť. Nehovoriac o jeho okolí. Stretla som sa s niekoľkými radami na internete, že víkend na Atény stačí, lebo za ten čas človek stihne pamiatky. Dovoľujem si ale túto vetu poupraviť – víkend stačí na videnie pamiatok v Aténach, nie na videnie Atén. Je v tom veľký rozdiel. Mesto je rozľahlé a rôznorodé, komplikované v dojmoch, ktoré zanecháva. Človek by mu určite mal dopriať niekoľko dní na to, aby mu stihlo ukázať viac zo svojich stránok, a tiež aby sa niektoré dojmy mali čas utriediť. Práve to vám (snáď) ukážem nie len v tomto článku, ale aj tých nasledujúcich. 

Aké teda boli tie moje dojmy?

Nový domov: pach moču, graffiti, záplavy holubov a ten najlepší gyros 

Deň 1. 

17/08/22

Po zvládnutí letu nás v metre privítalo ufúľané dievčatko hrajúce na harmonike, ktoré bez záujmu nastavovalo k nej pripnutý pohár. Ak mu aj niekto niečo hodil, ani naňho nepozrelo. Iný pán, možno jej otec, stál rovnako ufúľaný aj so ženou a piatimi bosými deťmi uprostred ľudí, vymieňajúc si pohľady s ochrankou. Ďalší pán niečo hlasno kričal po grécky a pretláčal sa cez nás s perami, ktoré boli zrejme na predaj, ale z celého toho dlhého a dramatického preslovu som nič nerozumela. Ešte sme ani neboli v meste a už sme stihli okúsiť niečo z jeho pomerov. 

O našej štvrti – Viktoria – som predom vedela, že nepatrí medzi najlepšie. Aj na našom airbnb bolo v recenziách spomenuté, že sa ľudia necítili úplne príjemne chodiť tadiaľ v noci na ubytovanie, že v parku spia imigranti a jedna žena mala prenasledovateľa až domov, ktorý sa jej pokúšal dostať dovnútra, tak nakoniec ubytovanie zmenila. Takisto tam ale boli ľudia, ktorí nič zlé nehovorili, len chválili lacné a dobré jedlo, a keďže sme chceli hlavne lacné ubytovanie (vyšlo nás to na 8 nocí pre dvoch ľudí dokopy 270€), tak sme zariskovali. Ako priateľ povedal – ako zlé to môže naozaj byť tak blízko pri Acropolise? (Túto odpoveď sme dostali neskôr). V rovnakej miere som sa obávala aj bola zvedavá, že ako to tam nakoniec bude vyzerať a aké budeme mať skúsenosti my. A kúsok mňa sa aj tešil, že uvidím tieto aténske pomery v priamom prenose a časť mesta, čo nie je len turistická. 

Po vystúpení z metra na Viktorii nás privítali ulice plné graffitov, ale tiež pán, ktorý predával na veľkom voze knihy a za ním kvetinárstvo a kaviarne.

Balkóny sa prelievali zeleňou, kvôli čomu to celé vyzeralo oveľa prívetivejšie, než keby to bolo bez nej. Námestie bolo preplnené holubmi, ktoré chodili náhodní ľudia aj majitelia obchodov pravidelne kŕmiť, socha bola od nich celá… zafarbená a na jej stojane stál nápis, ktorý hlásal niečo na štýl, že turisti tu nie sú vítaní.

Po lavičkách sedeli rôzni ľudia, niektorí nepôsobili veľmi prívetivo a minimálne dvaja tam zbierali svoje paplóny a presúvali domovy. Dojmy teda boli aj príjemné aj zmiešané a čoskoro som mala zistiť, že to je všeobecne téma Atén. V priebehu piatich minút sme videli všetky rasy sveta – všadeprítomní černosi, Arabi s ich pohostinstvami, Indovia a Aziati predávajúci v obchodoch. Stačilo prejsť jednu ulicu. Vyzeralo to, že ak boli Atény kedysi kolískou kultúry, teraz sa z nich stala kolíska multikultúry. 

Prostredie nevyzeralo tak zle, ako som si ho predstavovala – a znovu si myslím, že za to mohla tá všadeprítomná zeleň na balkónoch, ktorá dodávala čaro aj obyčajným ošúchaným bytom. Posedeli sme si v príjemnej reštaurácii na jedle, ktoré bolo naozaj aj dobré aj lacné, čím sme prečkali čas do ubytovania sa.

A následne, práve tam, presunom na našu ulicu, sa moje predstavy konečne naplnili. Myslím, že ak by sme prešli celú Viktoriu, nenašli by sme horšiu ulicu ako bola tá naša (a z toho čo sme tam prešli sme ani nenašli). Žiadna zeleň, len ošarpané domy, popísané steny, pach moču a bordel na každom kroku. A bordelom nemyslím neporiadok, aj keď ani poriadok tam nebol, ale dvere bez označenia, kde sa striedali muži. Z dám, ktoré tam slúžili, som ale za celý čas videla iba jednu a iba raz, inak ak by človek nevedel a nevšímal si, možno by aj úspešne odignoroval, že býva v centre týchto služieb – mali sme jedno také pohostinstvo aj rovno pred domom. Aby som nezabudla, kým sme odomykali dvere, na celú ulicu niekto vypeckoval Eminema, takže keby mi niekto povie, že nie som v Grécku, ale v americkom ghette, bez problémov by som mu uverila. 

Apartmánik bol ale príjemný. Síce malý, ale s tým sme rátali a viac sme nakoniec ani nepotrebovali. Klimatizácia chýbala, tak sme už od začiatku žili s neustále zapnutými dvoma ventilátormi. Ja som klímu doma nikdy nemala, takže som to možno niesla o niečo lepšie ako keď je na ňu niekto zvyknutý. Ak teda odrátam prvú noc – zobudila som sa a mala som pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Posteľ bola umiestnená pod stropom a v tom malom priestore sa nazbieralo neuveriteľné dusno. Nakoniec som išla spať na gauč, aj keď to nebolo o toľko lepšie. Balkónové dvere sme mali zatvorené, pretože sme si neboli istý ako to tam v noci chodí a čo sa deje a nechceli sme riskovať. Ďalšie noci sme už mali vždy pustený ventilátor aj pri posteli a dalo sa to prežiť.

Postrach Atén: štvrť Omonia 

Po ubytovaní sa sme si trochu pospali a vybrali sa v poobede objavovať mesto. Acropolis bol druhá zastávka od nás metrom, my sme sa ale rozhodli ísť k oblasti pod ním pešo, predsa len sme sem prišli objavovať. Peši sa išlo cez štvrť s názvom Omonia (alebo Omonoia) a nakoniec to bola práve tá, rovno vedľa štvrti Monastiraki pod Acropolisom, ktorá nám dala odpoveď na otázku “ako zlé to môže byť kúsok od Acropolisu a centra?”. Odpoveď je dosť. Omonia bola tým, čo som si predstavovala pod Viktoriou (ktorá mi odrazu prišla ako oáza čistoty a pokoja). Všetko bolo posprejované a počmárané, budovy ošúchanejšie a špinavšie, zelene menej, po ceste povešané protestné tabule, po uliciach aj za bieleho dňa veľa prostitútok a feťákov (jedného odpadnutého tam aj zrovna ratovali okolití kamaráti) a postarší Arabi posedávali a pozerali s nepríjemnými pohľadmi. Celé to malo závan akéhosi ghetta. Podľa zisťovaní na internete to vraj stále nie je nebezpečná štvrť (až na občasné vyberanie vreciek), len je nepríjemná na pohľad. Niekoľko odporúčaní nechodiť tadiaľ v noci som ale zachytila, tak posúvam ďalej. My sme to neskúšali. 

Za tých deväť dní sme ale osobne nemali s ničím a nikým problém, ani žiaden nepríjemný incident. Aj podľa hlásení sú Atény bezpečné mesto – až na občasné krádeže, ktoré sa asi nevyhnú žiadnemu veľkomestu. Majú však svoje štvrte, kde to nevyzerá pekne ani bezpečne. Naša Viktoria, ako som zistila až teraz, na tom teraz už bola dobre. V parku síce stále občas niekto prespal a v noci sa tam zhlukovali skupinky mužov, takže by som sa bez priateľa tiež necítila najistejšie tadiaľ prechádzať, ale nakoniec, človek ani nemusí. Dá sa ísť aj okrajom, kde sú reštaurácie a podniky, v ktorých ľudia sedia ešte aj o jednej ráno a je to úplne normálne a na pocit nijako nepríjemné, ísť tadiaľ na ubytovanie. Videla som však video spred dvoch rokov, kde odrazu komentár od jedného z ubytovaných o “parku plnom spiacich imigrantov” nabral úplne iné rozmery. Na videu sú tam totiž úplne všade. Teraz tam taká situácia nie je, už sú tam len jej pozostatky. Inak môžem Viktoriu pre dobré a lacné jedlo aj ubytovanie odporučiť, nebezpečne som sa necítila, ale ak chce niekto na výlete vidieť tie krajšie časti a uličky aj okolo svojho ubytovania, tak možno sa pozrite po inej štvrti. Omoniu podľa svojich dojmov neodporúčam vôbec a s priateľom sme v metre trávili čas sledovaním, že ktorí turisti tam vystupujú. Vždy sme ich ľutovali.

Monastiraki a záblesky pravej gréckej atmosféry

Našou prechádzkou cez Omoniu sme sa nakoniec dostali až do Monastiraki. Multikultúra je tu stále prítomná, neobmedzuje sa teda len na určité štvrte, rovnako tak graffiti a street art, ale tu už sa to s mestom spojilo lepšie. Niekoľko uličiek, kde sa street art zladil s kaviarňami, malo pre mňa príjemné čaro a niektoré arty boli naozaj krásne.

Ako som neskôr zistila, v Aténach môžete ísť na tour street artu, čo zrejme samo osebe hovorí o tom, koľku tam toho je a akou súčasťou kultúry mesta sa to stalo. Napriek občasným umeleckým dielam, je ale stále veľa z toho len čmáranice. Miestami som si priala, aby som vedela po grécky, pretože niektoré nápisy pôsobili vo svojej červenej farbe a štýle veľmi agresívne. Možno by som sa tak niečo priamo dozvedela o situácii mesta a jeho obyvateľov. Niekedy sa objavili cez to nasprejované nápisy anglicky ako “Love everyone/Miluj všetkých” alebo “Kill all drug dealers/Zabite všetkých drogových dílerov”, čo len zväčšilo moju zvedavosť ohľadom toho, aké odkazy tam sú alebo na čo niektoré reagujú.

Z námestia Monastiraki už sa nám ale naskytol pohľad na jednu z najväčších pamiatok – zhora pozeral svojimi prastarými očami na celé mesto Acropolis. Takmer všade, kam sme išli, či už v tejto štvrti alebo inej, sme ho mali na očiach. Človek si na to ľahko zvykne a ešte stále mi to často chýba. 

Monastiraki je veľmi živé námestie a oblasť, všade je veľa reštaurácii a čašníkov, čo vás do nich buď volajú alebo vás aspoň zdravia a pýtajú sa na váš deň (alebo občas napríklad, ako môjmu priateľovi, povedia aby ste už nerástli lebo ste dosť vysoký). Tiež veľa obchodov so suvenírmi, kde ma ako fetišistu na keramiku po celý čas lákali nádoby a vázičky v gréckom štýle z rôzneho obdobia. Keď sa však človek začne uličkami dostávať postupne vyššie smerom k Plake, vypletie sa zo živého ruchu, plných ulíc, graffitov aj zmesy rôznych kultúr, a dostane sa do oblasti čo pôsobí viac… grécky. Alebo aspoň viac tak ako si zvykneme Grécko predstavovať. Biely mramor a malta, schodíky vedúce cez rôzne úzke uličky alebo okolo pekných domčekov, či už farebných alebo bielo-modrých, reštaurácie a podniky s peknými výhľadmi, často rovno na schodoch, živá hudba alebo inokedy úplny pokoj, kým sa človek prepletá cez tiché príbytky miestnych obrastené zeleňou. A nad tým všetkým, samozrejme, približujúci sa Acropolis, mĺkvy obor, ktorý ten svet pod sebou videl zmeniť sa už nespočetnekrát.

Ale samozrejme to najpodstatnejšie z toho všetkého – všadeprítomné mačky. Naozaj sú ich tu desiatky a desiatky na každom kroku. Ako ich milovník som sa teda ocitla vo svojom osobnom raji. Tešilo ma tiež koľko ľudí sa tam o ne stará. Neboli to žiadne podvýživené tvory so zalepenými očami a vypadanou srsťou. Veľa z nich vyzeralo krajšie ako niektoré domáce. Všade, aj po parkoch, mali misky vody a jedla a každú chvíľu som videla ako niekto s ďalším jedlom prišiel. Celé to tam pôsobilo akoby mačky boli jednoducho… časť obyvateľstva s ktorým žijú v harmónii. Niektoré boli plaché, veľa z nich sa ale nechalo pohladkať alebo prišli samé od seba. Iné mali na tvári jazvy z bojov ako starí harcovníci, ďalšie vypasené brušká a minimálne jedna sa chystala priviesť na svet nových členov komunity. Aj ma prekvapilo, že takých nebolo viac, ale vraj sa o ne Gréci starajú nie len vodou a jedlom, ale napríklad aj očkovaním a kastráciou, tak možno preto. Osobne som v tomto prípade plne ignorantská voči tomu, či to je dobre alebo zle a aké sú nevýhody, ja som bola nadšená. Aj zo všadeprítomných mačiek, aj z toho ako k nim okolitá komunita pristupuje a ako sa majú dobre. Ak si niekto niekedy hovoril (ja) “byť tak mačkou”, tak by som to opravila na “byť tak mačkou v Grécku”. Medzi moje obľúbené grécke chvíle sa tak rýchlo zaradilo posadiť sa niekde v parku medzi olivami, nechať sa ohlušovať neúnavnou piesňou cikád a sledovať desiatky mačiek naokolo v ich pokojnom živote.

Na večeru sme sa usadili v reštaurácii s výhľadom na Acropolis. Miestami som počas toho prvého dňa úprimne zabúdala vnímať, že som v Grécku. Mohlo za to aj to, že prostredie bolo také zmiešané, a teda ma nejaké typicky grécke pocity a atmosféra hneď nechytali. Ale keď sme sedeli, už večer, v reštaurácii na ulici, nad nami svietila tá majestátna pamiatka, ktorú som celý život videla len na obrázkoch, pouličný umelec hral na trubke krásne melancholické melódie doplnené o duet s cikádami, tak sa to konečne dostavilo – ten spokojný vnútorný povzdych, že… som v Aténach. 

A áno, po celý čas môjho jedenia na mňa spod stola pozerala mačka. 

Počas záverečného blúdenia uličkami sme vošli do antikvariátu, v ktorom sa mi naskytol pohľad, na ktorý nezabudnem. Pre mňa sú vždy atmosferické zbierky starých kníh a predmetov, ale teraz to celé dotváral pri stene sediaci starý grék bez trička, so šedivými vlasmi a nekonečným množstvom prsteňov na rukách, ktorý mal vedľa seba arašidy a pohár vína, kým v pokoji maľoval obraz. Občas vzhliadol k zákazníkom, ale inak pokračoval v práci. Aspoň nejaký čas. Potom sa nám prihovoril odkiaľ sme, že má aj nemecké a francúzske knihy. Nakoniec skončili s mojim priateľom pri rozhovore o rozdelení Československa, o tom ako sa znášame a rozdieloch v jazykoch. Obraz pred sebou iba upravoval, ale na stene mal niekoľko vlastných, ktoré nám ukázal, a ktoré sa mi veľmi páčili. Celé to bolo pre mňa čarovné – antikvariát pod Acropolisom, knihy a staré predmety a tento pán, čo si tu v tichu a pokoji maľuje pri víne obrazy, kým kúsok od neho vládne čulý život. 

Celkovo ale táto pohoda počas práce nebola len niečo vyhradené pre tiché antikvariáty. Gréci sa naozaj nikam neponáhľajú a dokazoval nám to každý jeden po celý čas pobytu. V reštauráciách je pohostinnosť veľmi príjemná hlavne v tom, že vám vždy najskôr prinesú celú karafu vody, čo je v tých horkách ohľaduplné, ale aj samotní čašníci sú milí. Nikdy som si ale nevšimla také naháňanie sa obsluhy ako tomu býva u nás. V reštaurácii vo Viktorii (Souvlaki tylixe to je názov, odporúčam pre najlepší a najlacnejší gyros), kam sme chodili pár dní, než nám ju zavreli na zvyšok dní kvôli opravám, čašníčke trvalo prísť dlho aj keď sme tam boli sami. Jedlo nám dávala na stôl často bez slova aj úsmevu, napriek tomu nepôsobila neprívetivo, len jednoducho… že nás má na háku. Keď sme si prvýkrát kupovali lístok z letiska, slečna za okienkom ťukala do telefónu, ani na nás počas platby nepozrela. A ešte sme si to od nej len preberali, už ťukala znovu. Siesta tu funguje tiež, počas obeda je veľa obchodov zavretých. Gréci jednoducho celkovo pôsobili, že majú v živote čas. A možno dobre pre nich.

Prečo Atény vyzerajú tak ako vyzerajú

V našej štvrti sme sa objavili okolo jednej ráno, prvýkrát v noci. Zrovna z námestia odchádzala nejaká drogová razia v zostave piatich ozbrojených policajtov a jedného psa. Dvaja muži mali chvíľu na to potýčku, ale nič vážne. Všade boli celkovo nazbierané väčšie skupinky mužov, ale inak, ako som spomínala, keď sme nešli cez park, ale okolo reštaurácii, život stále fungoval a pôsobil úplne normálne. Dokonca aj tá naša špinavá a smradľavá ulica držala svoje podniky v tichosti, žiadne lákadlá ani veľké zbierky zákazníkov. Len občas niekto z niektorých dverí vošiel alebo vyšiel a ukázal záblesk ružového svetla. 

Zatiaľ čo ale oproti Omonii vyzerala Viktoria odrazu oveľa priateľskejšie, po Plake som si nemohla odpustiť pozerať znovu na tie nepekné byty a premýšľať nad tým, prečo toto hlavné mesto vyzerá ako vyzerá. Kde sú ich pekné budovy? Prišlo mi, že niečo také je v európskych mestách štandard, aspoň teda v tých, ktoré som navštívila ja. 

Neskôr som sa dozvedela prečo, a teda ak sa niekto pýtal alebo sa bude pýtať tú istú otázku:

• Atény nikdy nemali byť hlavným mestom Grécka. Niekoľko storočí boli len bezvýznamnou osadou a ešte pred gréckou vojnou o nezávislosť v roku 1821 mali iba 4000 obyvateľov.

• V roku 1832 ich však kráľ Otto vybral za hlavné mesto kvôli historickým a sentimentálnym dôvodom.

• V nasledujúcich desaťročiach boli Atény z veľkej časti zbavené svojich osmanských, franských a dokonca aj byzantských prvkov. Existujúce budovy boli zbúrané a nahradené veľkolepými neoklasicistickými budovami, ktoré mali v architektonickej forme pokračovať v atmosfére starovekých Atén. Obyvateľstvo sa začalo zvyšovať. 

• V prvej polovici 20. storočia postihli Grécko tri po sebe nasledujúce katastrofy. Prvou bola grécko-turecká výmena obyvateľstva (1922-23), pri ktorej 1,5 milióna gréckych utečencov opustilo Turecko a usadilo sa v Grécku. Zhruba štvrtina sa usadila v Aténach, čím sa počet obyvateľov mesta v priebehu niekoľkých mesiacov zvýšil z 200 000 na viac ako 500 000. Potom okupácia Grécka (1941-45) zaznamenala takmer úplnú deštrukciu gréckeho priemyslu a infraštruktúry, zatiaľ čo následná grécka občianska vojna (1946-49) zanechala krajinu trpko polarizovanú. V čase, keď občianska vojna skončila, bolo Grécko vo veľmi zlom stave.

• V Aténach utečenci z roku 1923 ešte stále žili v dočasných prístreškoch, zatiaľ čo mestská stredná trieda, ktorá tradične obývala neoklasicistické sídla, mala sotva dosť peňazí na to, aby sa uživila, nehovoriac o oprave svojich poškodených domovov. Medzitým Gréci prúdili do Atén a snažili sa uniknúť skaze a chudobe na vidieku. Počas 50. rokov 20. storočia prišlo do Atén odhadom 560 000 vnútorných migrantov, čím sa počet obyvateľov opäť zdvojnásobil.

• Radikálne riešenie na vyriešenie tejto situácie neprišlo zhora, ale zdola, od ľudí; z unikátneho systému známeho ako antiparochi. Antiparochi – ktorý možno zhruba definovať ako „vzájomná výmena“ – sa stal definujúcou črtou aténskej mestskej krajiny. 

• Fungovalo to takto: dodávateľ oslovil majiteľa domu a ponúkol mu dohodu. Zbúral jeho dom a na jeho mieste postavil panelák. Na oplátku majiteľ domu dostal určitý počet bytov, pričom dodávateľ potom zarobil na predaji zvyšných bytov Grékom, ktorí hľadali ubytovanie.

• Elegancia antiparochi spočívala v tom, že sa zdalo, že rieši všetky grécke problémy naraz. Majiteľom domov a záujemcom o bývanie poskytla moderné byty a zároveň vytvorila dostatočný zisk na to, aby dodávatelia mohli pokračovať v investíciách do výstavby bez štátnych dotácií či bankových úverov. A takisto vytvorila veľa pracovných príležitostí v stavebníctve, čím pomohla zahnať chudobu.

• Ďalších 680 000 vnútorných migrantov prišlo do Atén v 60. rokoch, pričom v polovici 70. rokov 20. storočia počet obyvateľov mesta dosiahol 2 milióny. V tomto bode neoklasicistické Atény takmer úplne zmizli. Na ich mieste sa rozprestieralo more nevzhľadných, nízkopodlažných betónových panelákov, kam až oko dovidelo.

• Rýchlosť vývoja, nedostatok administratívneho dohľadu a absencia architektov prispeli k škaredosti a rozrastaniu bez pekných prvkov. V antiparochi bola väčšina budov postavená s cieľom maximalizovať zisky bez toho, aby sa myslelo na estetickú hodnotu, za čo sa obyvatelia začali postupne cítiť trochu previnilo. 

• Tak či tak, situácia bola zachránená a Atény stáli v podobe, ktorú môžeme vidieť doteraz – postavené narýchlo a bez estetiky. 

Ošarpané budovy, pozostatok tohto vývoja, sme nakoniec nechali za sebou. Čakala už len studená sprcha, záverečný oddych a posteľ. Prvý deň tak bol za nami, plný zmiešaných dojmov, ale o to zaujímavejší. Tešila som sa na to, čo nám Atény zo seba ukážu ďalej. Vyzeralo to, že toho v sebe majú viac ako človek čaká. Len možno nie úplne toho… čo čaká.

Read More

Severné Poľsko: Očarujúci Gdansk, piesočné pláže Sopotu a moderná Gdyňa

Na severe Poľska leží oblasť známa ako Trojmesto – tri samostatné mestá na pobreží Baltského mora, ktoré ale vďaka dobrému prepojeniu tvoria prímorské súmestie. Spolu sú dokonalým cieľom na výlet hlavne preto, že každé má svoju jedinečnú atmosféru, a tak sa stačí pohnúť len o kúsok ďalej, aby človek spoznal mesto úplne iné než bolo to predchádzajúce. 

Gdansk je z nich najznámejší a je tiež právom označovaný za najkrajší. Napriek tomu, že po vojne bol zrovnaný so zemou, Poliaci sa rozhodli znovu ho vystavať do jeho predchádzajúcej historickej podoby plnej farebných domčekov a tehlových stavieb, pri ktorých by človeku ani nenapadlo, že sú také mladé. Najväčšiu rolu mesto zohralo v 20. storočí, pretože práve tu začala druhá svetová vojna. Je tak kombináciou malebných uličiek s kúzelnými budovami, veľkého kusu histórie a závanu prímorskej atmosféry. Vedľajší Sopot je potom práve o prímorskej atmosfére – biele pláže, more, živé bary a zelené uličky mu dodávajú veľmi milú príťažlivosť. Gdyňa má svoje pláže tiež, človeka tu však z jej prímorského života zaujmú skôr vojnové lode, akváriá a námorné prvky. Budovy sú moderné, často s komunistickým nádychom. Mesto je to veľmi mladé, nemá ani sto rokov. Najskôr bolo len rybárskou dedinkou, v 20. storočí sa tu ale Poliaci rozhodli vybudovať nový prístav a pritiahli tak nadšených architektov a dizajnérov z celej krajiny. Mesto malo svojho času jeden z najmodernejších prístavov a premávali tu slávne zaoceánske parníky. Dominuje mu tak modernejší nádych a námorná atmosféra.  

Kým som blúdila prstom po mape (alebo teda myšou po obrazovke) a vyberala, kam chcem ísť na výlet, spomenula som si odrazu ako pár rokov dozadu niekto prišiel z Poľska a priniesol odtiaľ fotky mora. Vedela som, že Poliaci more majú, ale až vtedy mi táto skutočnosť akosi hlbšie docvakla a tá netradičná kombinácia mi zostala niekde v podvedomí s úmyslom to raz preskúmať. Zostala som teda myšou visieť práve nad severným Trojmestom a ďalej som sa nepohla. Destinácia výletu bola zvolená.

Ako mi české dráhy ukradli posledné nervy

(28 – 31/07/22)

Onedlho na to bolo všetko naplánované, ubytovanie aj cesta vybavená. Lietadlom som ísť nechcela, hlavne kvôli nevyriešeným problémom s ušami, tak som zabezpečila najlepšiu verziu cesty, čo zostala – vlakom, s iba jediným prestupom v Česku, a ešte sme mali doraziť tak, že bude dostatok času na objavovanie.

Prvý deň sme teda vyrazili o piatej ráno vlakom z Bratislavy do Břeclavi a odtiaľ sme mali o siedmej ísť priamo do Gdansku. Dali sme si pre istotu viac ako hodinu čas na prestup, aj keď na informáciách nás ubezpečili, že aj ten predchádzajúci desaťminútový by sme určite stihli, my sme ale slovenským dráham neverili. Síce sme spravili dobre, ale mali sme spraviť ešte lepšie a neveriť ani tým českým. Sedela som vo vlaku, šťastne si plánovala ako už o piatej večer môžeme objavovať mesto, ked vtom:

„České dráhy majú poruchu," hlásia vo vlaku, kým stojíme v Kútoch. Břeclav je na dosah ako ďalšia stanica. Prejde ale hodina a ani sa nepohneme. Priamy vlak za deväťdesiat eur, na ktorý sme mali ísť, tak zmeškáme. Vraj nám to ale určite nahradia, tak pozeráme kedy ide ďalší. O deviatej, to je o dve hodiny, ten už predsa musíme stihnúť. Utešujem sa tým, aj priateľ ma statočne utešuje, ale aj tak som mrzutá, že prídeme o dve hodiny neskôr a času na pokojné počiatočné objavovanie bude menej. Sledujem ďalej hodinky a pomaly mi zostáva nevoľno, keď sa čas blíži k deviatej hodine a my sa stále nehýbeme. Sedíme na mieste už tri hodiny a ujde nám aj druhý prestup. Ďalší ide až o dvanástej. Aj s ďalším prestupom by sme do Gdansku prišli o jedenástej v noci po osemnástich hodinách cesty, takže s objavovaním mesta ešte v ten deň sa nakoniec lúčim už v Kútoch. Pripomínam si, že do vecí sa nekope a že hádzať sa o zem ma odnaučili už ako dieťa. 

Nakoniec sa vlak pohne práve o deviatej a náš prestup tak zmeškáme len o desať minút, čo je ešte frustrujúcejšie, než keby tam vlak stál ďalšiu hodinu. Cestou sa pokúšame dovolať českým dráham, či sa vlaky počkajú, ale niekoľkokrát nám vypadne signál. Nepočkajú sa. Dostaneme náhradné lístky na vlak o dvanástej s prestupom vo Varšave, ale tam už je poľský vlak vypredaný, tak budeme na milosť sprievodcovi či nás pustí alebo nie, lebo vraj sú tam miestenky povinné a bez nich nepúšťajú. Pravda to úplne nebola, sedelo sa tam v uličkách po zemi ako hocikde. To ale ešte nevieme, tak ideme čakať tri hodiny na ďalší prestup s vedomím, že možno zostaneme zaseknutí vo Varšave. Všetko vybavuje priateľ, lebo po troch hodinách meškania, dvoch zmeškaných vlakoch a ďalších troch hodinách, ktoré máme čakať, a to sme ešte len hodinu od Slovenska, už zvieram tašku a som pripravená na niekoho nakričať.

Odložiť batožinu na stanici si nemôžeme, aby sme sa išli v pokoji prejsť, lebo majú obednú prestávku práve vtedy, keď nám má ísť vlak a nikto by nám ju nevydal. Ideme sa teda prejsť aj s ňou a nakoniec sa unavení usadíme v príjemnej kaviarni, kde sa poteším, že aspoň majú sendvič, na ktorý mám chuť. Keď si objednám, oznámia mi, že ho práve nemajú. Chvíľu pozerám na čašníčku, premýšľam nad zmyslom existencie, potom sa usmejem a vystačím si s ľadovým čajom na schladenie nervov. Podarí sa, na stanicu mierim z nepochopiteľného dôvodu presvedčená, že najhoršie je za nami, že už to je aspoň ako-tak vybavené a nejako sa tam dostaneme. Privíta nás tabuľa, ktorá hlási štyridsať minútové meškanie vlaku do Varšavy, kde teda prestup do Gdansku určite nestihneme. 

Informujeme sa aké sú možnosti a keď sa dozvieme, že pravdepodobne sa do Gdansku dostaneme najskôr zajtra o piatej ráno, tak sa mentálne zrútim a premýšľam, že by som sa aj hodila pod vlak, ale určite by meškal. Následne rezignujem, čo je dobre, lebo zvyšok problémov prežijem o niečo lepšie, už v blaženej apatii. Občas ju akurát prebíja únava z cestovania od piatej ráno, kedy sme o štvrtej išli z domu a vlastne ani pred cestou nespali s vierou, že sa vyspíme vo vlaku. A občas tiež cestou premýšľam nad Terezou v alternatívnej realite, ktorá po nekomplikovanej ceste vystúpila v Gdansku načas a užívala si do noci objavovanie mesta, než išla spokojná spať. Ja v tejto realite som nakoniec šťastná, keď o šiestej ráno konečne vyjdeme z vlaku v Gdansku a usilovne sa tvárim, že som tam nemala vystupovať predchádzajúci deň o piatej večer, teda pred trinástimi hodinami. 

Invázia pavúkov v nočnej Varšave

Aby som ešte zhrnula zvyšok cesty: Vlak, ktorý mal ísť o dvanástej nakoniec teda okolo jednej prišiel, dokonca aj voľné miesta na sedenie sme našli a až do ôsmej večer sa viezli do Varšavy. Počas cesty som čítala knihu a kým za oknami plynul obraz krajiny zaliatej zlatom zo zapadajúceho slnka, dokázala som sa miestami predsa len tešiť a užívať si cestu a pohľady čo priniesla, aj keď som si priala, aby som si ju užívala o niekoľko hodín skôr. Môj zadok so mnou po zatiaľ štrnástich hodinách cestovania tiež súhlasil a o nervoch ani nehovorím. 

Kým sme sa po vystúpení na stanici rozhodovali čo ďalej, bola vonku vo Varšave už tma. Tam som ešte nikdy nebola, tak som sa snažila presvedčiť, že to mi len vesmír doprial možnosť si ju na pár hodín obzrieť ako bonus (myslím, že vesmír sa v skutočnosti už dávno chytal za brucho v záchvate smiechu, hlavne na mojich pokusoch o pozitivitu). Museli sme sa presunúť na inú vlakovú stanicu, ku ktorej to bolo nejakú hodinu a pol peši, a keďže nám vlak išiel až o päť hodín, tak sme sa tam prešli aj so zastávkami na jedlo. A aj s batožinou, takže úplná idylka to nebola, ale Varšava bola vcelku príjemná, nočný život rušný a naladila som sa o niečo pozitívnejšie, že nočný výlet vo Varšave predsa nie je zlý. 

Pokazil mi to až pohľad na záplavu pavúkov, ktoré sa rozhodli zvoliť si hlavné mesto Poľska za miesto svojej invázie. Počas prechádzky po moste sme zistili, že sú nimi absolútne pokryté celé zábradlia, semafory, tabule, značky, strechy. Všetko, kde sa dala spraviť pavučina, bolo pokryté križiakmi. Odrazu sme popod stromy skôr utekali, obzerali sa paranoidne všade okolo a ak nás niekto chvíľu pozoroval, museli sme vyzerať ako dvaja šialenci, ktorých naháňa neviditeľné monštrum. Keď som videla pavúka ako letí na pavučine vo vetre a asi hľadá čoho sa zachytiť, skoro zo mňa vyletela duša a bola som rada, keď sme boli vnútri na stanici a z mesta preč. 

Cesta do Poľska je dláždená alkoholom a kopou kuriew

Na náš posledný prestupný vlak sme sa úspešne dostali a ak sa pýtate koľko Poliakov môže cestovať o druhej ráno, tak odpoveď je veľmi veľa. Vlak bol plný na prasknutie, cez uličky sa nedalo ani hýbať. My sme sedeli medzi vozňami aj s tromi Poliakmi, ktorí sa nám hneď na začiatku predstavili, spoločne sme sa pousádzali a začali túto záverečnú cestu. Ja som dúfala, že aspoň dožijem na sedadle, ale už som bola zmierená so všetkým. Samozrejme, Poliaci spolu popíjali – aj keď minimálne jeden z nich mal dosť už keď nastúpil – rozprávali veľmi hlasno a veľmi veľa a boli to celkovo zaujímavé štyri hodiny cesty v ich spoločnosti. Toľko “kuriew” som ešte nepočula, aj keď pripravená som na to bola, ale niekedy som aj tak premýšľala, či sa rodia s tikom povedať to za každým druhým slovom. V neskorých hodinách už to občas boli jediné slová, ktoré z nich vychádzali.

My sme s nimi nepili, to im ale nezabránilo nás každú chvíľu ponúkať. Slovensko-poľsko-anglicky sa s nimi hlavne priateľ občas aj niečo porozprával, ja som sa snažila už iba prežiť. Bolo tam vyznanej veľa bratskej a slovanskej lásky, občas aj veľa nadávania a náznakov násilia, keď ich opitý kamoš odpadol a museli ho presúvať po podlahe, až som sa občas pri tom pohadzovaní a nárazoch bála o jeho život. Policajt k nám s krikom natlačil ešte jedného pána, takže nám bolo veselo. V pokročilej rannej hodine už bolo aj veľa objímania, už dali aj priateľovi doklady ich opitého kamoša, že si ho má zobrať a oni na výmenu berú mňa, už aj výmena kontaktov bola, už aj nejaké zvratky sa objavili a teda keď som nakoniec úspešne neovracaná a neunesená vystúpila z vlaku, kým sa mi v ušiach ešte stále ozývalo “kurwa”, mala som pocit, že som za tých dvadsaťpäť hodín cesty prežila jeden celý život, stihla zažiť Poľsko v jeho najčistejšej podobe a môžem ísť domov spať. 

Malebný Gdansk hojí srdce aj rozhádzané nervy

Už cesta zo stanice trochu zahojila rany. Boli sme na okraji mesta, ale bol to veľmi pekný okraj. Snáď každú ulicu lemovala alej stromov, koľaje električiek boli zarastené trávou a okolie bolo ponorené do ranného ticha. Malo to svoje čaro, podobne ako pohľad na jazero v parku so smutnou vŕbou a osamelou labuťou, ktorá si tam za východu slnka stavala hniezdo.

Po príchode do apartmánu sme zistili, že sme sa veľmi nepochopili s jeho popisom – mysleli sme, že budeme mať pre seba malú izbu aj s kuchyňou a kúpeľňou. Apartmán však bol celý ten malý byt, kde bolo dokopy päť malých izieb (takže desať ľudí) na dve kúpeľne a jednu kuchyňu, do ktorej sa zmestili tak štyria a niečo reálne robiť mohli dvaja. Skontrolovali sme ešte popis miesta, kde sa mohla stať chyba a našli sme frázu o zdieľanej kúpeľni. Zvyšok bol ale naozaj formulovaný akoby sme pre seba mali mať minimálne izbu a kuchyňu. Po predošlých zážitkoch sme nad tým mohli len myknúť plecom. Po celej ceste to bola len ďalšia nepríjemnosť do zbierky, ale nič nezvládnuteľné, aj tak sme boli od rána do noci preč. 

Dopriali sme si nejaké štyri hodiny spánku, a potom ďalšiu hodinu neschopnosti vstať z postele, ale chceli sme v ten deň už aj niečo vidieť, tak sa nám vstať nakoniec podarilo. Po otvorení okna sa všade ozýval škrekot čajok (a jedno “kurwa” hneď na úvod dňa, ktoré pobavilo), čo bolo neskutočne zvláštne, keďže to tam vyzeralo ako na nejakom slovenskom sídlisku, len možno o niečo krajšom. Až vtedy som si ale uvedomila, o čo nás české dráhy obrali – po neskorom vyrazení z domu sme tak dokopy stratili z nášho výletu deň. Párkrát to ešte zamrzelo, keď som si priala, aby sme mohli mať viac času, ale nič sa už robiť nedalo a teraz bol konečne čas na objavovanie. 

Ako prvé sme preskúmali oblasť, kde sme boli ubytovaní. Výhodou bolo, že neďaleko bol Park Oliwski, tak sme zamierili najskôr tam. Parky sú väčšinou vždy pekné, ale často pekné podobne, takže som očakávala len krátku prechádzku. Zdržali sme sa ale nakoniec dlhšie, pretože tento ma očaril – mám veľmi rada vodné plochy, ktoré okolo seba majú zeleň a tu ich bolo až-až. Všemožné jazierka a jazerá s kačkami, čajkami, dokonca aj volavka sa zastavila. Smutné vŕby boli všade naokolo, a keďže sú to moje obľúbené stromy a neexistuje pre mňa snáď krajšia kombinácia ako smutná vŕba nad jazerom, užívala som si tohto pohľadu do sýtosti. Nechýbali ani pekné budovy, kvety, ani zaujímavé stromy a aleje. Dokonca som až tam, počas sledovania malých káčat v priezračnej vode zistila, že sa dokážu ponárať až ku dnu a byť pod vodou naozaj dlho. 

Jediná smutná škvrna na tom bolo, že po okolí (už mimo parku) boli polepené plagáty mladého dievčaťa s textom o tom, ako bola práve v tomto parku brutálne zavraždená a popísaná odmena za poskytnutie informácii. Dátum vraždy bol takmer dve desaťročia dozadu, tak sme rozmýšľali, či ich tam niekto, jej mama napríklad, celé tie roky ešte stále lepí. 

Odtiaľ sme sa dostali do mesta až večer, ale rozhodne tú prechádzku neľutujem a odporúčam sa tam pozrieť. Do centra sme išli približne štyridsať minút električkou, čo sme využili na obzeranie si zvyšku mesta, ktoré by sme inak nevideli. A definitívne ma to utvrdilo v tom, čo som si všimla už počas obchádzania stromov vo Varšave – Poliaci majú oveľa viac zelene ako my (minimálne v mestách, s ktorými som mala tú česť). Nie je to tam žiadna výnimočná vec vidieť celú alej stromov na nejakej ulici ako je tomu u nás. Mala som pocit, že stromovú alej tam mala snáď každá jedna a ak nie, tak to bolo tou vzácnosťou – možno s výnimkou centra, námestí a podobne. Všetko tak vyzeralo dvakrát tak pekne vďaka všadeprítomnej zeleni a tiež tehlovým stavbám, ktoré mi pripomínali Anglicko. Dokonca aj obchodný dom v ktorom sme sa zastavili, mal vnútri zeleň a tiekla cezeň voda. Ja sa v obchoďákoch neviem cítiť úplne uvoľnene, ale toto bol, aj vďaka tomu, snáď jediný, kde by som si posedela na káve a cítila sa útulne. To som však teraz chcela robiť v centre, tak sme tam aj zamierili.

Čím bližšie sme boli k centu, tým viac začal Gdansk vyzerať ako súrodenec Amsterdamu, len o niečo severskejší a bez všadeprítomných kanálov. Rozprávkové budovy tu ale dopĺňala zase Motława, po brehoch ktorej sa dalo prejsť a sledovať ako sa cez mesto plavia staré pirátske lode. Keď sme sa tam po prechádzke usadili na pizzu, práve tam prišli obidve. Ja som veľkým fanúšikom krásnych starých lodí, hlavne tých pirátskych, a vždy keď nejakú vidím, poskočí mi srdce. A vidieť ich takto, obklopené tým malebným prostredím, bolo naozaj magické. Ten prvý večer som toho na nábreží veľa nefotila, ale o to viac som si ho užila.

Ulicami Gdansku sa celkovo dá blúdiť dlho bez toho, aby človek vyšiel z pekného prostredia. Ten prvý večer sme sa nimi poprechádzali, poobdivovali, na každej druhej natrafili na trhy a videli tak každú chvíľu človeka kráčajúceho s chlebom natretým masťou a kyslými uhorkami k tomu. Do centra sme vstupovali Zlatou bránou a prvá ulica, ktorú sme prešli, bola tá najznámejšia – Długa. Týčili sa nad nami nekonečné farebné domčeky ako z rozprávky, vo vzduchu povievali balóny na predaj, ľudia sa veselo smiali pousádzaní vo všadeprítomných reštauráciách a kaviarňach. Videli sme cestou jeden zo symbolov Gdansku – Neptúnovú fontánu – aj Baziliku Panny Márie, fascinujúcu tehlovú katedrálu, ktorá je považovaná za jeden z najväčších tehlových kostolov na svete. Poblúdili sme uličkami, ktoré na svojom čare nestrácali ani po vyjdení z tej hlavnej a potom sa neplánovane vynorili prechodom cez jednu z otvorených brán práve na nábreží Motławy, ktoré som zmienila.

Jedinou nevýhodou bolo, že slnko za všadeprítomné vysoké domčeky zapadlo vcelku skoro a akonáhle zmizli jeho lúče, prišli zimomriavky. O letnom večeri veľmi nemohla byť reč. Ten víkend ale bolo chladno aj u nás doma, tak ktovie, možno inokedy sa tam dá v júlový večer prechádzať v kraťasoch a nebyť počas sedenia v reštaurácii obalený v dekách. Tento sa ale nedalo. Po dojedení pizze a dopití pohára vína som už takmer nevedela udržať oči otvorené a nočný život sme teda veľmi neokúsili – okolo jedenástej sme boli na izbe. Zaspávala som ale úspešne očarená.

Gdyňa, mesto mora a snov

Na druhý deň sme si povedali, že pozrieme Gdyňu. Prišlo nám, že tam je toho najmenej čo chceme vidieť a teda zaberie aj najmenej času. Samozrejme, ani tento plán nevyšiel, ale tentoraz sme si za to aspoň mohli sami. 

Vzali sme jeden z vlakov čo cez Trojmesto premáva a v Gdyni zamierili cez dlhú ulicu k pláži. Nevedela som sa dočkať pohľadu na more, pretože som ho už zase pár rokov nevidela. Architektúra sa zmenila z malebnej Gdanskej na niečo, čo rada volám “komunistické”. Občas sa uprostred obchodov a firiem objavil absolútne odveci obytný dom, inokedy klasické sídliskové budovy. Bol to zvláštny pocit, že niekde, kde to vyzerá skoro ako na Slovensku, by malo byť more. Ale bolo – nakoniec sme k nemu doputovali. S úsmevom som z múrika pozorovala malé medúzy, labute a čajky s vranami, všetko spolu v akejsi trochu bizarnej kombinácii. Aj tu nás privítala stará pirátska loď a tentoraz sa plavila na pozadí oveľa modernejších budov ako v Gdansku – bol to podivný kontrast. Kúsok minulosti, čo sa sem zatúlal. 

V prístave nechýbali ani iné odstavené lode, konkrétne dve, ktoré sa zmenili na múzeá. ORP Błyskawica, najstarší torpédoborec na svete, ktorý teraz už pokojne spal. Pozerala som naň a uvedomila som si, ako sa okolitý svet a jeho vnímanie zmenil – kedysi by mi prišiel ako niečo z minulosti, už dávno nepotrebné. Teraz som premýšľala, či sa ešte niekedy prebudí. Druhou loďou bol Dar Pomorza, fregata, ktorá slúžila ako výcviková loď nemeckého námorníctva. Odkúpená bola námornou školou v Gdyni, kým nakoniec zostala zakotvená pri móle a stalo sa z nej múzeum. Gdynia je stále mestom, kde sa vychovávajú noví námorníci.

Na nábreží som zahájila lov na zmrzlinu. Prvýkrát sme narazili na problém, že sa občas niekde nedalo platiť kartou (na moju smolu asi v troch zmrzlinových stánkoch po sebe), inak je v tomto Poľsko veľmi popredu, aj na toaletách sme vždy mohli platiť kartami. Dokonca sme cestou videli aj jeden samoobslužný obchod, aj fastfoody tu vyzerali útulnejšie a celkovo boli v službách o niečo popredu. 

Nakoniec som ale zmrzlinu ulovila a spokojne si vykračovala okolo pláže, ktorá bola aj v takýto deň celkom plná – kým nefúkalo, bolo teplo, ale akonáhle začalo, tak som sa občas aj rozklepala. Vedeli to byť celkom extrémne zmeny teplôt len jedným poryvom vetra. Vyšli sme si v menšom lunaparku aj na kolo, aby sme si dopriali pohľad zvrchu – ten bol pekný a bol to najviac, čo sme z mesta videli, pretože viac sme jeho ulice objavovať neplánovali, kvôli obmedzenému času.

Chceli sme sa však ešte prejsť cez národný park Kepa Redlowska, čo je trasa buď okolo mora alebo cez hustý les nad ním aj s historickými zastávkami. Odhadom by mala zabrať tak hodinu a pol, nám nakoniec zabrala skoro štyri. Boli sme pomalí, dosť sme sa zastavovali a občas volili všelijaké cesty. Les to ale bol pekný, zelený, plný bunkrov. Pobavil ma hneď na úvod vstup do neho – len sme vyšli schody od pláže a odrazu sa pred nami rozprestieral les a veľká čistinka, kde si ľudia opekali a grilovali a cítila som sa ako niekde v Bratislave na Železnej studienke, len tu sme za zadkom mali more. Niekedy to boli stále bizarné kombinácie. 

Tak sme sa potúlali v prírode, aj sa riadne nachodili, aj nejaké kopce (alebo teda kopčeky, ale moja kondička na to pozerala inak) zdolali, aj na nejakých útesoch si postáli. Bolo to pekné, trochu ufučané a znovu raz oveľa dlhšie ako byť malo. Určite za to ale tá trasa stojí, aj keď možno skôr ak má niekto na objavovanie viac dní. Ak som si ale myslela, že Poliaci sú psychopati za to, že sa kúpali v mori kým ja som mala zimomriavky aj na pevnine, tak veľa z tých na záverečnom útese – Klif Orliwski – tomu dalo už len bodku. Nielen, že som videla ako niektorí stoja na pieskovom okraji a pozerajú dole, kde sa im mohla hocikedy šmyknúť noha, alebo tam sedia, ale bolo tam niekoľko spadnutých stromov, ktoré vytŕčali do ničoty a oni na nich sedeli alebo tam liezli, niektorí bez akéhokoľvek držania sa. Občas sa mi pri tých pohľadoch točila hlava aj za nich. Predstavovala som si, ako sa niekomu z nich pošmykne noha a posledné čo budeme všetci počuť, bude “kurwa”. 

Prívetivé Orlowo a aróma smažených rýb

Našťastie som ale ničoho takého nebola svedkom, a keď sme prešli na záver okolo rozpadnutej a popísanej budovy obrastenej lesom, už za ňou čakala civilizácia. Ohlásila sa svetielkami reštaurácie a klasickou hudbou, čo ticho znela ulicami. Vynorili sme sa v Orlowe, kde mi to zase raz padlo do oka. Veľa zelene, príjemných reštaurácii a silná aróma smažených rýb. Prešli sme sa po móle a obzreli ešte raz more, ktoré ma utvrdilo v anomálii, čo som si všimla už v Gdyni – škrekot čajok a aróma rýb síce prítomná bola, ako v každej správnej prímorskej destinácii, ale slaná vôňa mora mi ani raz neudrela do nosa. Miestami som chodila tesne pri ňom a trochu zúfalo čuchala, s nádejou, že ju aspoň raz nasajem – mám ju veľmi rada a chýbalo mi to. Bolo to nekonečne zvláštne byť pri mori a necítiť ho. Podobne to bolo aj so slnkom – nezapadalo nad morom, ale za kopcami. Už večer teda boli pláže v tieni a často chladné. Celé to vyvolávalo ten zvláštny pocit, že som pri mori, ale akoby nie som, akoby sem úplne nepatrilo. Moje prímorské stereotypy boli úspešne nabúrané.

Odchádzali sme z Gdyne až neskoro po tme. Prešli sme sa ešte Orlowom a spáchali smrteľný hriech toho, že sme si namiesto ochutnávky rýb dali na večeru cestou hotdogy vo všadeprítomnej Źabke. Odtiaľ sme už unavení po celodennom chodení zamierili do Gdansku, ale mesto sme nevideli. Prešli sme sa len v noci v blízkosti nášho sídliska a napriek tomu, že sa podobalo na naše, rozdiely tam boli – dlhá a široká ulica pomedzi bytovky tvorila príjemnú pešiu zónu, po ktorej okraji sa týčili obrovské bytové budovy. Keď sme kráčali pomedzi ne, trochu ma to desilo. Nerozdeľovali sa ako naše, ale ťahali sa veľmi dlho bez prerušenia do šírky a boli aj dosť vysoké, takže mi to pripomínalo miestami obrie múry, čo sa týčia všade okolo. Ale prostredie bolo celkovo pekné. Po prechádzke sme to už uchodení konečne zaparkovali na izbe a premýšľali ako sa zajtra zvládneme pred odchodom dostať do kúpeľne.

Posledný kúsok Gdansku a jeho ulička zo sveta fantázie

A dostali sme sa bez problémov. Desať ľudí na dve kúpeľne malo potenciál vytvoriť katastrofálnu situáciu, ešte keď zvyčajne všetci v nedeľu odchádzajú, ale nakoniec sme boli hore prví (asi prvýkrát v živote) a zvládli si tú väčšiu z nich obsadiť, aby sme sa chystali. Nedlho potom sa zobudili dve Poľky, ktoré zobudili aj všetkých ostatných chudákov, čo tam ešte spali. A teda nakoniec, kým sa iní ešte len hrabali z izieb, my už sme aj boli na odchode a k tomu spokojní, že aspoň niečo vyšlo. 

Naspäť sme mali ísť nočným autobusom zo Sopotu, ktorý sme dnes chceli aj pozrieť. Najskôr sme ale ešte zamierili do Gdansku, keďže sme ho ani zďaleka nepozreli tak ako sme chceli a ja som sa musela zmieriť s tým, že veľa vecí ani neuvidíme. Prvýkrát nám nesvietilo slnko, čo ma zamrzelo, pretože okrem toho, že to bol najchladnejší deň, tak som si nechala aj veľa z fotenia na posledný deň a predsa len hrejivé lúče vedeli zdôrazniť malebnosť farebných budov lepšie. Deň to bol ale pekný aj tak – posedeli sme si na káve, prešli sa konečne viac po nábreži Motławy, videli zaujímavo vymyslený otáčací most aj Žuraw, ďalší zo symbolov Gdansku, svojho času najväčší žeriav na svete, ktorý slúžil na nakladanie a vykladanie tovarov z lodí. 

Pre mňa sa ale tým najhlavnejším stala Mariacka ulica, ktorá je známa aj ako “Jantárová ulica” a rýchlo vyskočila na pomyselnom zozname medzi moje najobľúbenejšie uličky. Ak som sa niekedy (okrem Edinburghu) cítila ako vo svete fantázie, bolo to práve tam.

Len si to predstavte – prejdete kamenným oblúkom a vynoríte sa v uzavretej uličke, kde na každom kroku čaká jantár vo všetkých podobách a tvaroch, leskne sa a láka vás k tomu, aby ste tento magicky vyzerajúci drahokam kúpili. Kamenné chrliče sledujú každý váš krok, zatiaľ čo prechádzate medzi krásnymi budovami, reštauráciami a kaviarňami na vyvýšených terasách a nad tým celým sa týči tehlová gotická katedrála. Lepšie to už byť nemôže a keby to je na mne, strávim len na tej jednej ulici celý deň, objavovaním obchodov a podnikov, alebo len státím na mieste a pozeraním okolo. Posedeli sme si tam aspoň na pierogoch, ktoré som ja mala prvýkrát a vhodne nám aj namixovali rôzne náplne na ochutnávku. Chutili, ale japonské gyozy sú im stále superiórnejšie.

Potom už bol čas ísť, čo ma rozosmutnilo. Keďže by som bola schopná stráviť celý deň len na tej jednej ulici, ani nebudem začínať o tom, že celé to mesto som si nevychutnala vôbec tak ako si zaslúži. Vynechali sme vyhliadky, pamätníky aj múzeá a určite aj iné pekné uličky, ale ochutnávka to bola pekná a ja len dúfam, že sa ešte raz uvidíme. Druhýkrát už Gdansku venujem viac času, trochu som jeho čaro podcenila. 

Sopot, mesto bielych pláži a zelených zákutí 

Ako posledný nás čakal Sopot. Uznávam, že som od neho veľa nečakala – v zmysle, že som si predstavovala destináciu zaujímavú len svojím morom, pekným okolím pláže a ničím viac, ale bola som prekvapená. 

Tu už nám vyšlo aj slniečko a pieskové pláže s morom tak naozaj vyzerali ako v nejakej tropickej destinácii a to bol človek len u susedov. Jeho najdlhšie drevené mólo v Európe sme vynechali, cez leto sa platí vstupné. Posedeli sme si chvíľu na deke, ja som sa konečne zhlboka nadýchla, pretože prvýkrát som tu more aj skutočne zacítila a teda svet bol zase v poriadku. Námestie a okolie pláže bolo pekné a príjemné, pred odchodom sme sa ale ešte potúlali cestou na autobus uličkami a tie boli krásne. Znovu alej stromov na každej z nich a snáď každý dom čo sa tam nachádzal bol vhodný na fotku. Pekné stavby, často aj so záhradami alebo obrastené zeleňou. Viem si predstaviť stráviť tam lenivý predĺžený víkend pri mori, prerušený občasnými potulkami po uličkách. Sopot teda môžem len odporučiť a nechať naďalej na mojom zozname, pretože si tiež zaslúžil viac ako tú krátku návštevu. 

Vyhli sme sa tragédii a sme zase doma

Na záver nás teda čakala už len nočná cesta autobusom do Žiliny a odtiaľ vlak do Bratislavy. Žiadne komplikácie som tentoraz nečakala, veď aké ťažké môže byť prísť na stanicu a nasadnúť na priamy autobus na Slovensko. Samozrejme by to ale nebol náš záver cesty, keby to aj také ľahké zostalo. 

Počas hľadania stanice sme zistili, že je ňou len obyčajná mhd zastávka, čo nás trochu zneistilo, ale už som to zažila, tak sme sa usadili a čakali. Ešte sme skontrolovali, či sme správne podľa priloženej mapky, čo poslali s lístkom. Boli sme správne. Táto istota ma ale prešla, keď v čase, čo mal náš autobus zastavovať na našej zastávke, okolo nás odrazu Flixbus prefrčal a ani nespomalil. Už som cítila srdce až v krku, že to by bolo také klasické, keby tu zostaneme na noc a zakončíme cestu tak úspešne ako sme ju začali. Hneď na to som ale zaregistrovala, že iný Flixbus zastavuje… na opačnej strane. Našťastie som zaregistrovala, že má v okne papierik so smerom “Katowice, Budapešť” tak hovorím priateľovi, že počuj, nejdeme náhodou tým smerom my? Ideme. Tak sme zobrali tašky a rozhodli sa to prebehnúť cez cestu. Prechod nikde na obzore, cesta to bola hlavná a premávka poriadna, ale našťastie tam bola chvíľa na to, aby sme to prešprintovali na druhú stranu. Bol to náš autobus, samozrejme. Stačilo, aby práve vtedy išli autá v takej intenzite ako predtým alebo aby som si nevšimla nápis (priateľ si nevšimol) a mohli sme tam zostať spať na pláži. Srdce nám ešte trochu búšilo, keď sme sa na poslednú chvíľu usádzali a tesne sa vyhli tomuto osudu, ale tentoraz sme našťastie boli ušetrení. Zvyšok cesty už tentoraz prebehol v poriadku.

Nechcem na záver hovoriť zle o mojej vlastnej krajine, ale keď sme po všetkých tých zelených uličkách a pekných pohľadoch u susedov vyšli v Žiline, až ma niektoré pohľady zarazili. Išlo s nami v autobuse aj niekoľko Poliakov a keď sme s nimi vystupovali na tej rozbombardovanej autobusovej stanici, aj som sa trochu hanbila. Ja som zamierila aj na toalety, ktoré ešte k tomu vyzerali klasicky ako z hororu a jediné, na čo som myslela počas prechádzania ulicami a stanicami bolo, že by sme sa možno mali od tých susedoch v niečom priučiť. Aj v tej technológii, aj v tej všadeprítomnej zeleni. Je to samozrejme možno nefér, súdiť podľa určitých pár miest u nich zase určité mestá u nás, na oboch stranách sa nájdu určite aj lepšie aj horšie príklady, ale bol to po vystúpení v mojej domovine naozaj silný dojem. (Aby som nekrivdila len Žiline, ani Bratislava nemá toľko zelene ako obyčajné ulice tam).

Silnejší dojem bol už len ten zo severných miest Poľska, ktorý pretrváva doteraz. Na Mariacku ulicu spomínam každý deň a pláž Sopotu ma navštevuje v nočných morách, kde ma straší, že som si tam neposedela dlhšie. Tieto necelé tri dni (záverečné poďakovanie českým dráham) stačili na to, aby som Trojmestu prepadla, ale na to, aby som ho spoznala poriadne, to bude chcieť minimálne ešte jednu návštevu. Už teraz sa na ňu teším a všetkým ostatným môžem našich susedov len odporučiť. 

Read More