(06/09/22)
Keď som opätovne dočítala Spev o Achillovi a konečne prečítala Circe, presunula som sa na ďalšie prerozprávanie gréckej mytológie, ktoré malo niekoľko podobných postáv, takže vyzeralo ako vhodné pokračovanie. Toto premýšľanie ale bolo možno moja najväčšia chyba. Skočiť z absolútne očarujúcej prózy od Miller do tejto bolo ako facka do tváre, a to to zrejme ani nie je chyba tej knihy. Štýl písania je dobrý, ale Millerovej štandard je pre mňa niekde hore až na Olympuse, takže toto ľahko zatienil. Kvôli tomu by som prejdenie od Circe k Ariadne prirovnala k situácii, v ktorej milujete boha, ale odrazu vám ho vymenia za smrteľníka.
Nerada takto porovnávam, ale robila som to celý čas a tak to nemôžem ignorovať. Nakoniec ma kniha predsa len chytila, ale až po celej časti s Minotaurom, keď som si prestala byť istá tým, čo sa stane ďalej. Podľa toho usudzujem, že čím viac človek vie o Ariadne z mýtov, tým menej sa mu táto kniha bude páčiť.
Ale jedna vec, za ktorú som ju milovala a vždy to milovať budem, je, že neodignorovala ženské utrpenie v rôznych mýtoch zameraných na hrdinov a pekne ukázala mizogýnne zaobchádzanie s nimi a odporné spôsoby, akými trpia pod mužmi a za mužov. Napriek tomu, aj keď príbehy žien tu boli výraznejšie, nenazvala by som to feministickým prerozprávaním. Ariadne spravila jedno veľké rozhodnutie za celú knihu a aj vtedy pomáhali iní ľudia viac ako ona. Inak sa len nechala unášať od jedného utrpenia pod nejakým mužom k druhému, ale pasívne žila vo svojej bubline, kompletne ignorujúc všetko a všetkých. Prišlo mi to skôr ako tragédia ďalšej trpiacej ženy. A to je v poriadku, len to treba nazvať pravým menom.
Nebol to ani príbeh o sesterstve. Boli tam dve sestry, áno, a najskôr bolo ich puto veľmi pekné, ale postupne sa akosi prestali zaujímať jedna o druhú dostatočne na to, aby zistili viac o svojich osudoch a keď sa konečne stretli, bolo to akési prázdne a vedeli sa rozprávať len o mužoch. Môj problém teda zrejme je, že nič nebolo také, ako to je opísané – Ariadne nie je feministická, Phaedra je tvrdohlavá a individuálne silná, až pokým odrazu nie je. Problém písania je, že popisuje veci, ale neukazuje ich. Len pohľad na Theseusa mi prišiel čerstvý spôsobom, ktorý sa mi páčil – sebecký hrdina, ktorý možno nie je až taký dobrák. Na druhej strane Dionysus… mala som ho tu rada, ale tá zmena neskôr bola drastická, takže si nemyslím, že Saint ho zvládla dobre vykresliť v tejto svojej verzii a mohol byť oveľa zaujímavejší a komplexnejší.
Namiesto toho som si zase priala, aby to písala Miller. Vytvorila by postavy, čo by dávali zmysel, obalené v próze, čo by sa čítala sama, Dionysus by bol ukázaný ako oboje, veselý a radostný, ale aj tajomný a brutálny (veľmi rada by som videla tohto boha napísaného v jej verzii) a Ariadne by nebola voči všetkému slepá. Alebo nie. Tak či tak, zrejme by som z akejkoľvek jej verzie nebola taká neistá ako teraz a nebola taká nerozhodná ako to ohodnotiť. Užila som si čítanie, niekedy menej a niekedy viac, ale má to svoje problémy a hľadala som viac než som dostala.
Nakoniec táto kniha možno predsa len je ako boh – s obalom, ktorý očarí, ale len aby ste neskôr zistili, že jeho vnútro nie je také úžasné ako ste čakali.
Post a Comment