(24/09/22)
Som si vedomá toho, že dávam málo šance našim autorom – či už slovenským alebo českým. Preto ma veľmi teší, že keď už som po knihe z blízkych končín siahla, nielen že “nebola zlá”, ale bola som z nej nadšená. Mala som potrebu čítať ju vždy keď sa dalo (aj nedalo) a po dočítaní som si dala po dlhšom čase pár dní pauzu od čítania, pretože mi tak silno zostala v myšlienkach, že som nemala chuť ich prehlušiť niečím iným. Chcela som ďalej behať s Dorou po kopaniciach a pátrať po osudoch bohýň.
Lenže ich osudy som už poznala a kniha ležala prečítaná a zavretá. S ľútosťou som ju tak nakoniec vrátila do poličky a začala poškuľovať po ďalších dielach Tučkovej, pretože takto rýchlo ma presvedčil málokto. To ale neznamená, že to bolo jednoduché čítanie, a že to niekoho neodradí. Mňa však držali práve všetky tie vrstvy príbehu aj rôzne štýly jeho podania. Bavili ma aj administratívne a úradné dokumenty, ktoré môžu pôsobiť zastrašujúco, hlavne pri tom množstve – vždy som sa však počas pitia čaju mohla tváriť, že sa naozaj prehrabávam archívmi a prichádzam na veci spolu s Dorou. Bavil ma štýl písania autorky, bavila ma téma bohýň aj Dorinho života, bavila ma smutná ukážka systémov a ich fungovania a objavila sa aj jedna z mojich obľúbených historických tém – nacistické Nemecko a jeho chorobná posadnutosť starogermánskou mytológiou. Rovnako tak som na chvíľu prestala pozerať po všetkých ostatných kultúrach a začala ma viac zaujímať tá vlastná, pretože mi Kateřina ukázala, aké fascinujúce veci sa dajú nájsť aj v našich končinách. Príbehu po celý čas vládnu silné ženské postavy, čo je ďalšou výhodou. Keď sa to spojí, tak každá vrstva tohto príbehu pre mňa mala niečo, čo ma zaujímalo a spolu to tvorilo pútavý celok. Až natoľko, že tých vyše štyristo strán mi bolo málo.
Objavil sa tu pre mňa aj kúsok vlastnej nostalgie, ktorý ma s knižkou spojil o niečo pevnejšie. Často som si spomenula na moju starú mamu a jej spomienky na kopanice – tie naše slovenské. A zopár útržkov mojich vlastných spomienok, na lúky a kone a staré domčeky kde za domom tiekli potoky, na dedinky v kopcoch, na tých ľudí a ich svojské nátury. Rovnako tak spomienky na to, ako sme spolu s babkou chodili zbierať materinu dúšku alebo lipu na zimné čaje. Myslela som aj na moju vlastnú mamu, jej záhradu a jej neustále zbieranie rastlín a tráv a ich sušenie, ktoré potom pretvára na krásne diela. V našom hlavnom meste, v byte, som od tejto časti trochu oddelená a napriek tomu mám na balkóne záhradku, kde vždy pri vône rajčín spomínam na svoju dedinu a neskoro v noci chodím voňať lístky mäty. Možno to naozaj máme všetky v sebe – ten kúsok čarodejníctva a divokej prírody.
Kniha však nie je ľahké čítanie ani jej obsahom. Je tam krutosť – hlavne človeka voči človeku – čierna mágia, zlo, opresívne systémy a tragické osudy, rodinné trápenia, závisť a zloba, povery a paranoja. A napriek tomu, alebo možno práve preto, je to celé tak veľmi ľudské. So všetkým tým zlým, čo so sebou nosíme a čo šírime, aj so všetkým tým dobrým – pomocou, odhodlaním, láskou, silou postaviť sa osudu, starosťou aj obetavosťou. Niekoľkokrát som v očiach cítila slzy, zopárkrát sa usmiala alebo pobavila, niekedy to bolelo, niekedy dávalo nádej. A často zanechávalo akúsi vnútornú prázdnotu, keď si človek prial aby tam niečo bolo alebo dopadlo inak, ale mohol sa len zmieriť s tým, ako sa to stalo. Rovnako ako tomu býva v živote.
Celá kniha bola ako taká prechádzka nočným lesom. Znepokojivá a fascinujúca, plná zvukov divokej prírody a možno vzdialeným svetlom chalúpky v diaľke. Či v nej ale vy nájdete starú bosorku alebo liečivú bohyňu a čo vám dá… to už musíme zistiť sami.
Post a Comment