(07/06/22)
Už ako dieťa som mala rada rozprávky, ktoré boli trochu strašidelné alebo mali v sebe niečo zvláštne - či už bytosti alebo atmosféru. To boli tie, ktoré som si pamätala a tie, ktoré mám stále rada a oceňujem ich aj ako dospelá. Aby som vymenovala aspoň nejaké: Posledný jednorožec so svojou ťažkou melanchóliou, zlovestnými harpyami a smejúcou sa kostrou, z ktorej som sa ako dieťa cítila veľmi nesvoja. Aj z tej atmosféry smútku a tragédie, ktorej som vtedy ešte plne nerozumela, ale mohla som ju cítiť. Alebo Princezná Mononoke, ktorá je skôr filmom než rozprávkou, ale vtedy som videla niečo kreslené a myslela som si, že to je pre mňa (ako dieťa som naozaj nepoznala rozdiel medzi anime a kreslenými rozprávkami a zdá sa, že ho nepoznali ani naše televízie). A vďaka bohu za tú chybu, pretože aj keď ma tí démoni a zvláštni bohovia trochu desili a konflikt medzi prírodou a ľudskou rasou som tiež plne nechápala, cítila som jeho váhu a keď som bola staršia, prinútilo ma to hľadať tú „čudnú rozprávku“.
Takéto boli tie, ktoré mi utkveli v pamäti. Nielenže upútali moju pozornosť dieťaťa, ale stále mi mali čo dať aj v dospelosti. Napriek tomu som z nejakého dôvodu nikdy nevidela Koralínu, aj keď som o nej veľakrát počula a zdalo sa mi to ako niečo presne pre mňa. Ale keď som po rokoch objavila Gaimana a chcela som si od neho niečo prečítať, nielenže som zistila, že existuje aj knižná verzia Koralíny, ale že ju napísal on. A trvalo to ešte nejaký čas, ale nakoniec som sa k nej dostala. Úplne dospelá. A stále sa mi to páčilo a priala som si, aby som si to prečítala a pozrela skôr, pretože moja detská verzia by bola vo vytržení.
Bolo krátko pred polnocou, keď som zobrala knihu do ruky a na obzore sa blýskalo. Dostala som šialené nutkanie sadnúť si na balkón, byť súčasťou toho nočného a prírodného divadla, zabaliť sa do deky a prečítať si knihu plnú dobrodružstva, odvahy a príšer. Byť opäť tým nadšeným dieťaťom, ktoré mi v živote aj v sebe často chýba.
A aj keď som v tú prvú noc stihla len úvod a prvých pár strán, pretože potom prišla búrka a bola obrovská a ja som sa nechala úplne pohltil tým, ako všade okolo mňa udierali blesky, kým som sa príjemne triasla, keď to znelo ako keby sa trhala samotná obloha. Ale stačilo to, bol to pekný začiatok. A prinútil ma ísť samú na prechádzku o druhej v noci počas silného dažďa, skúmať tiché mesto, ktoré bolo krásne a strašidelné. Všetko si to budem pamätať - začiatok knihy, nádhernú búrku, tiché mesto a hustý dážď. Viem, že to je jedna z tých spomienok, ktoré si ponesiem.
Knihu som dočítala počas nasledujúcich dvoch nocí. Bola som v nej ponorená viac, ako som si myslela, že budem - vzhľadom na to, že je to stále detská kniha a ja som, veď viete, dospelá a tak. Ale bez ohľadu na vek, na to či ste dieťa, dospelý, starec alebo staroveký boh, čo sa na nej dá nemilovať? Máte tam jedno veľmi odvážne dievča, ktoré je tiež prieskumníčkou, starý dom plný tajomstiev a záhadných bytostí skrývajúcich sa za tehlovými stenami, jednu veľmi sarkastickú čiernu mačku (som posadnutá mačkami v knihách... a všeobecne), zaujímavého zloducha, skryté a pravdivé posolstvá o strachu a láske a rodine a príjemne temnú a znepokojivú atmosféru.
Ako bonus som mala aj jedno zvedavé dieťa, ktoré vo mne opäť ožilo. V tú prvú noc sa môj prieskum začal jednou prechádzkou v daždi o druhej ráno a ktovie, čo bude nasledovať. Objavovanie bola vec, ktorá mi vždy prinášala najväčšiu radosť v živote a z nejakého dôvodu som mala pocit, že som na to trochu pozabudla. Alebo som možno len zabudla, že na to netreba vždy cestovať veľké vzdialenosti, niekedy môžete nielen že objavovať len pár ulíc od svojho domova, ale môže to byť rovnako vzrušujúce. Takže ďakujem, odvážny malý prieskumník, že si mi to pripomenula. Budem sa snažiť byť opäť viac ako ty.
Post a Comment