06/11/22
Krátke poviedky od autora, ktorý viedol krátky život, a predsa toho, čo im obom chýba na dĺžke, majú dostatok do hĺbky. Spoznáte tu syna šialenej ženy, chronického insomniaka a hriešnika sužovaného vinou, dnes označovaného ako „otca poviedky“, a jeho mnohé diela. Začínajú ako príbehy plné fantázie a histórie, ktoré vás ľahko prenesú do čias Šógunov, potom prejdú do kurióznych, dokonca zábavných, len aby skončili ťažkou paranojou a prichádzajúcim šialenstvom, keď sa konečne zmenia na osobné a Akutagawa, akokoľvek nespoľahlivý jeho rozprávač zostáva, nám ukazuje konečne niečo zo svojho života, svojich hriechov, myšlienok a bolestí, len aby to spravil finálnym, keď si ten život následne vezme.
Pre mňa je čítanie knihy – atmosféra a príbehy, ktoré to sprevádzajú – často rovnako dôležité ako kniha samotná. A tu som si užila oboje. Hneď na druhý deň ako mi kniha prišla, nová a lesklá, mi vytiehla voda v batohu, a tak hneď aj získala vyschnuté a pokrčené strany, vďaka ktorým už teraz vyzerá staro. Ešte stále vidím tú rannú hmlu za oknom vlaku, keď som čítala prvé strany, kým sa sušila. A všetky jesenné večery, ktoré nasledovali, tiež zahalené v hustej hmle, akoby k tej knihe jednoducho patrila. Rozmazávala známe výhľady a dávala možnosť na predstavy, že za ňou môže byť niečo iné – možno Japonsko z inej doby.
A samotné čítanie... mnohé z tých príbehov sa od seba veľmi líšili, no všetky ma zaujali rovnakým spôsobom. Akoby sa Akutagawov štýl písania dal aplikovať na čokoľvek a urobiť to podmanivým. Vždy som bola zvedavá na ďalšiu vetu a potom ďalší príbeh a dokonca ma to niekedy prinútilo zastaviť sa a pokúsiť sa spomenúť si, či sa mi to vždy stáva s autormi – aby všetky ich príbehy udržali moju pozornosť rovnakým spôsobom, akokoľvek sú od seba odlišné. Myslím, že nie. Verím, že jeho remeslo bolo veľmi vycibrené a pochopila som, prečo sa mu hovorí otec poviedok. A keď si na chvíľu uvedomíte dobu, v ktorej ich písal a prestanete uplatňovať dnešné štandardy, sú tiež veľmi často revolučné. Niektoré techniky písania mali byť dokonca použité vôbec prvýkrát, čo si naozaj zaslúži obdiv. Ako bonus som bola opäť raz veľmi zvedavá na históriu Japonska a musela som sa odhovárať od toho, aby som hneď potom skočila do nejakej historickej knihy – príbehy z tých čias boli zaujímavé a veľmi živé, mala som pocit, že Akutagawa otvoril nejaké okno a dovolil mi nahliadnuť do niekoľkých náhodných príbehov, ktoré sa vtedy odohrávali.
Už ubehlo pár dní, odkedy som knihu prečítala a stále si z nej veľa pamätám. Niektoré príbehy so mnou zostanú nielen počas ďalších dní, ale aj rokov, a tiež pocity z nich – najmä posledný príbeh, ktorý ma zasiahol myšlienkami a dokázal vo mne vyvolať silnú úzkosť. Úzkosť, ktorá bola z veľkej časti jeho, ale časť z nej bola moja a potom sa spojili a bolo ťažké ich oddeliť. Pamätám si, ako som zatvorila knihu, párkrát sa zhlboka nadýchla a povedala si “no sakra”.
A nech je to akokoľvek vhodné alebo nevhodné, celú knihu by som pokojne zhrnula do týchto dvoch slov.
(Pokiaľ viem, kniha nemá slovenský preklad.)
Post a Comment