(28/06/2022)
Prišlo obdobie, kedy sa mi slnko lepilo na pokožku a ja som počas mojich nekonečných voľných dní čítala o Nomádoch - tých, ktorých životný štýl ma vždy tak priťahoval, tých, ktorých súčasťou som chcela byť. Odkedy si pamätám, už ako dieťa som najradšej pozerala dokumenty a relácie o cestovaní, iných krajinách a kultúrach, chcela ujsť do sveta a vidieť z neho všetko. A kým som nemohla a bola zavretá v mojej izbe, tak som cestovala cez knihy nielen do iných krajín, ale aj iných svetov.
Nomádsky život má ale veľa nástrah. Doteraz si pamätám, ako som neskoro v noci pozerala Into the Wild, do rána nad tým premýšľala a cítila sa zvláštne, pretože mi to ponúklo odrazu oveľa menej idealizovaný pohľad na tento štýl života. Nielen jeho neistotu, ale hlavne samotu. A napriek tomu, že som toho ešte neprecestovala tak veľa, žila som aj v inej krajine a volala ju domovom a cítila, aké to je, nechávať za sebou kúsky zo seba na iných miesta, striedať domovy a cítiť sa akoby som ich síce mala viacero… ale zároveň plne už žiaden. A nie vždy to bol príjemný pocit.
Pôvodne som myslela, že táto reportáž bude niečo na tento štýl. Potom ma však kniha zaujala ešte viac, pretože sa venovala pohľadu na Nomádstvo nielen iným spôsobom, ale aj v trochu inej situácii, než je mladý človek s batohom na chrbte, ktorý si túto cestu dobrovoľne volí. A tak som sa začítala do presného opaku - tisícok dôchodcov v dodávkach, ktorí si síce držia optimizmus a pozitívny pohľad na vec, tešia sa z komunity a slobody, ale postupne tiež odhaľujú príbehy, ktoré ich k tomuto životu doviedli. Príbehy dlhov a pôžičiek, skolabovanej ekonomiky, nešťastných osudov a systému, ktorý sa nedokáže o svojich občanov postarať ani keď dodržia všetky jeho pravidlá na to, aby si to zaslúžili.
Bolo to fascinujúce, znepokojivé, smutné, úsmevné, nádejné aj zúfalé. Dozvedala som sa veľké množtvo nových informácii, utvrdila sa v tom, že Amerika s ich neschopnosťou nielen zabezpečiť dôchodok či strechu nad hlavou človeku, čo celý život pracoval, ale aj streľbami na školách, pôžičkami na štúdium a zdravotou starostlivosťou, či najnovšie odoberaním práv ženám, má ďaleko od sna, ktorým sa tak rada oháňala. Bol to smutný obraz krajiny a smutný pohľad na Nomádstvo, ktoré by ideálne malo byť skôr voľbou než nutnosťou.
A napriek tomu… taký nádejný. Čítať o ľuďoch, ktorí majú šesťdesiat a viac a dokážu od základu zmeniť svoj život, dokážu sa o seba postarať, pracovať a vytvoriť si komunitu, nové priateľstvá a vzťahy, a to všetko na staré kolená, dá človeku akúsi väčšiu nádej, že skutočne sa dá zmeniť svoj život a skúšať veci v hocijakom veku. Rovnako tak ale, na pozadí tej nádeje a pozitivity a ich vlastného optimizmu, sú všetky tie negatívne fakty - o ich krajine, o jej systéme, o tom, ako ľudia, čo si zaslúžia odpočinok, pracujú tvrdšie než by zvládli moje mladé kosti a spia sami v dodávkach a na cestách, zmierení s tým, že ak sa im niečo stane, možno ich mesiace nikto nenájde.
Bolo to horkosladké čítanie a zachytilo tak v osudoch tých starých presúvajúcich sa kostí základnú podstatu života. O tom, aký býva krutý a nespravodlivý a bezútešný, no zároveň o tom, ako sa mu ľudia dokážu postaviť, vytvoriť si svoj malý priestor hoci aj na kolesách, vždy sa vynájsť a prispôsobiť, vytvoriť nové priateľstvá a usmievať sa na vychádzajúce slnko s teplým hrnčekom kávy, nech sú kdekoľvek.
Post a Comment