(10/08/22)
Pamätáte si presné znenie vety v knihe, ktorá vám zlomila srdce?
Ja si pamätám moju prvú: „Fredove oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.“
Bolo to prvý a tiež posledný krát čo som zahodila knihu cez celú izbu, plakala som pri každom pohľade na ňu a nečítala ju niekoľko dní potom. To zlomené srdce bolo také boľavé, že trvalo nejaký čas, než mi veta z knihy dokázala spôsobiť niečo podobné. Potom som si však v našom kníhkupectve vybrala novú knihu – Achillovu píseň, v našom preklade Spev o Achillovi. Bolo to pred rokmi, keď to vyšlo prvýkrát. Bola som vtedy posadnutá gréckou mytológiou, najmä trójskou vojnou a všetkými jej hrdinami a, samozrejme, Achillom, celebritou starovekého Grécka. Bol pravdepodobne jedným z mojich prvých crushov, keď som bola dieťa a Brad Pitt ho hral v Tróji (keď teraz vidím ako on hrá Achilla a Hedlund Patroclusa, môžem na to povedať len jedno – premárnená príležitosť). Čítala som mýty, čítala som Iliadu, čítala som veľa o ňom a o tom období. Bola som dokonca rozhodnutá stať sa archeológom po tom, čo som čítala o objavení Tróje (to nevyšlo, jediné, čo vyhrabávam, sú staré sračky pri premýšaní). Takže áno, keď som tú knihu zobrala do ruky, vedela som do čoho idem, vedela som ako skončia. Pomohlo to? Rozhodne nie. (Ak ty nevieš, tak asi ďalej nečítaj.)
V skutočnosti to bolo len horšie, kvôli tej atmosfére, v ktorej to stále viselo vo vzduchu a celý čas mi z toho zvieralo srdce. A potom to prišlo a vypálilo sa mi do pamäti na ďalšie roky:
„Proč bych ho zabíjel? Co mi Hektor kdy udělal?"
Tentoraz som knihu nehodila cez izbu, ani som sa nerozplakala. Namiesto toho som ju na pár sekúnd zavrela, cítila som, ako sa moje srdce ponára do najhlbšej časti podsvetia a snažila som sa dýchať akoby som bola stále živá bytosť, aj keď som sa tak necítila. Prečo tú vetu napísala? pýtala som sa sama seba. Prečo by to do pekla robila? Objavila som vtedy nový druh tragédie – takú, ktorá neprichádza nečakane, ale vy o nej celý ten čas viete a stále dúfate, že sa to nestane a ono sa to stane a vás to ničí ešte viac, sledovať ako sa vám to aj tak odohráva pred očami. Ak toto nie je jeden z najvyšších levelov masochizmu, tak neviem čo.
Nezlomila ma len táto kniha samotná a jej príbeh. Kým som ju otvorila, strávila som už niekoľko rokov tým, že som bola posadnutá Achillom – a Patroclus, samozrejme, vždy prichádza s ním (aj ako bratranec, áno). Môžete si o nich vybrať akúkoľvek verziu, ktorú chcete, stále ich dostanete pokope a to hovorí za všetko. Takže už vtedy som mala pocit, že ich poznám, že sú mi nejakým spôsobom blízki. A potom do toho prišla Miller so svojím krásne napísaným príbehom a ich verziou. Dala osobnosť tým veľkým menám, vďaka čomu som sa do nich zamilovala znova a ešte viac. Do nich všetkých, nejakým spôsobom, aj keď som ich často zároveň nemala rada, čo bolo vtipné, ale hovorí o tom, akí boli komplexní – nedokonalý a lojálný Patroclus a jeho pasivita, naivný a dobrosrdečný Achilles, ktorého pád do tvrdohlavej pýchy a vražedného vyčínania bolel o to viac, keď ste ho najskôr poznali ako toho najúprimnejšieho a najstarostlivejšieho z nich, zvoleného osudom ako stroj na zabíjanie, ktorým sa nakoniec stal. Nežná a inteligentná Briseis a prefíkaný Odysseus s jeho múdrymi ústami, kvôli ktorým som ho často preklínala. Dokonca aj Thetis, tú krutú nesympatickú bohyňu, som istým spôsobom obdivovala – keď už nič iné, páčili sa mi jej opisy a plne som chápala jej pohŕdanie smrteľníkmi.
Prepadla som týmto ich verziám, cítila som sa k nim ešte bližšie, behala som s nimi po olivových hájoch, plávala v riekach a učila sa od Chirona, sledovala som ich ako sa milujú, plakala som s nimi a nakoniec som s nimi aj zomrela. Aspoň tak som sa na konci cítila.
Štýl písania je krásny, postavy živé, tragédia obrovská – nielen ich, ale tragédia všade naokolo, pretože v tom sa bohovia vyžívali. Teraz, keď som to čítala po rokoch, potom ako to vzalo celý svet útokom (zaslúžene), trochu som sa bála, že to nebude rovnaké, ale bolo. Presne také isté. A presne takým istým myslím, že ma to presne tak isto znovu raz zlomilo. Jedným zo šikovných trikov v tejto knihe je, že zatiaľ čo sa o Achillovej smrti hovorí, je očakávaná a obávaná, niekedy zabudnete, že je to Patroclus, o ktorého sa máte báť ako prvého, zatiaľ čo sa s ním namiesto toho bojíte o jeho partnera. Napriek tomu, že som vedela, spadla som aj druhýkrát do tej pasce.
Tentoraz som si ale v tomto príbehu viac všímala ženy a pridalo to len ďalšie trápenie do zbierky. Všetky sú tam len ako výhra, otrokyne, tovar. Znásilnené a dobyté. Táto kniha nijako nechráni pred sexizmom tých čias. Dokonca aj bohyňa, týčiaca sa nad smrteľníkmi, desivá a krutá, bytosť pre strach a uctievanie, aj ona bola daná ako cena smrteľnému mužovi, aby ju znásilnil. Tak čo potom my? Ak bohyňa nemôže uniknúť takému osudu, ktorá z nás môže?
Takže pri mojom druhom čítaní po rokoch mi zvieralo srdce nie len z krásneho príbehu a tragédie, ale aj tej nešťastnej pripomienky – o ženách v mytológii a ženách v histórii, o ich hodnote a ich osudoch a tom smutnom fakte, že v súčasnosti často stále bojujeme s tými istými vecami, niekedy v iných podobách a niekedy sa ani tie nezmenili od čias starovekého grécka. To je tá naša tragédia.
Tento príbeh vám to dá všetko – krásu a krv, poéziu a násilie, úsmevy a zlomené srdcia, vojny a hrdinov a bohov, tú epickosť aj tú škaredosť toho všetkého, miliardu citátov na podčiarknutie, slzy na preliatie, praskliny na srdci na zahojenie a nielen mená, na ktoré sa stále pamätá, ale aj ich príbeh, ktorý nezabudnete.
Post a Comment