(11/04/22)
Premýšľala som nejaký čas nad tým, čo je ten netradičný pocit, ktorý sa ma drží po dočítaní tejto malej knižky. A napriek tomu, že na prvý pohľad spomienky na detstvo nevyzerajú veľmi pravdepodobne v príbehu o starej babe a rádioaktívnej dedine, je to presne to. Teraz už možno aj viem prečo.
Na knižku som natrafila počas výletu v nitrianskom antikvariáre. Akonáhle mi vo svojej maličkosti padla do ruky, odmietli ju moje prsty pustiť. Pamätám si ten deň v Nitre a mám ju s ním zvizanú ako taký malý talizman. Pamätám si aj jej čítanie vo vlaku. Väčšinu z nej som prečítala cestou domov, kým ma cez sklo hriali teplé jarné lúče a zvyšok zase cestou preč z neho. Strávila som posledné minúty cesty pozeraním z okna na plynúcu krajinu a riešila doznievajúce pocity. Napríklad o tom, čo je vlastne domov a kde je ten môj, prečo ho nemám tak jasne určený ako postavy v knihe. A že im to možno tak trochu závidím.
V tej malej väzbe sa skrýval nielen jednoduchý príbeh v netradičnom prostredí a príjemný humor, ale aj životné pravdy, podávané s ľahkosťou starého života, a zaujímaví spoločníci – živí aj mŕtvi. Avšak to najpodstatnejšie… bola v nej baba Duna. Jeden by sa čudoval, že tú veľkú ženu – telom aj charakterom – vôbec taká malá kniha obsiahla, ale zvládla to dokonale.
Bola chodiaci archetyp starej múdrej ženy, archetyp “baby”, ktorej ťažké nohy, pokryté vypuknutými žilami preplnenými múdrosťou života, stoja pevne na zemi. Na zemi, ktorú miluje, aj keď ju rozožiera radiácia, rovnako ako jej staré kosti, a z ktorej vie vždy vypestovať čo potrebuje. Baby, čo si vie vytvoriť hrejivý domov kdekoľvek, a ktorá v ňom ponúkne slepačiu polievku aj svojmu nepriateľovi. Silná, tvrdá, niekedy vo svojich slovách neľútostne úprimná a trochu zastrašujúca, ale tiež s jasným zmyslom pre morálku a dobrým srdcom, ktoré obsiahne celú malú dedinu. Takej baby.
A napriek tomu, že tá moja “baba”, u ktorej som trávila veľa z detstva a odniesla si odtiaľ tie možno najčarovnejšie a najkrajšie spomienky, bola oveľa jemnejšia a menšia, a možno na prvý pohľad babu Dunu ani trochu nepripomínala, a možno ani na druhý nie, tak mala v sebe rovnakú podstatu a ja som ju cítila a táto kniha mi to všetko pripomenula. Spomenula som si na varené vajíčka a čierny čaj do postele, na moju muchotrávkovú nočnú košeľu, na jej čarovnú záhradku, na polia, po ktorých sme sa prechádzali a chytali kobylky alebo zbierali slnečnicu na zimu pre vtáčiky. Myslela som na ňu, na tú, ktorá si prešla osudom tak ťažkým, že by zlomil aj koňa, a napriek tomu sa tvárou v tvár trápeniu a krutosti života často usmievala a stála aj po tom všetkom rovnako pevne na svojich nohách ako baba Duna.
Cítila som rešpekt aj obdiv aj pokoru, voči nim obom, voči nim všetkým. Voči tej fiktívnej babe Dune, ktorá bola stelesnením podstaty, ktorá sa skrýva v tých skutočných babách, aj v tej mojej. A preto napriek tomu, že sa knižka odohrávala v trochu surreálnom prostredí a jej dej sa ma nijako netýkal, nijako mi nebol blízky, zaváňala zvláštnym domovom. Pretože pomedzi to bola hlavne o tých každodennostiach, o vzťahoch, o rodine, o tom, čo je nám blízke, o domove, ktorý si vytvoríme, o tých maličkostiach, ktoré si máme vážiť, o prístupe k životu a jeho hrôzach aj krásach. Bola to v nej taká malá, trochu dystopická idylka, kde má človek chuť žiť aj napriek tomu, že by mu rádioaktivita rozožrala vnútro. Čo tam po tom, ak by pri tom mohol piť bylinkový čaj, počúvať babu Dunu a máčať si nohy v teplej vode. Ak by mohol byť niekde, kde to je napriek všetkému cítiť domovom. Práve to knižka ukazuje – že domov sa dá vytvoriť všade a z hocijakého mála. Je to len o nás.
Na záver len chcem zakričať: VIAC STARÝCH BÁB AKO HLAVNÝCH HRDINIEK!
Post a Comment