Review: The Song of Achilles – Madeline Miller

(10/08/22)

(If you don't know their story from this book or mythology, there will be spoilers)

Do you remember the exact line from a book that broke your heart? 

I remember my first one: “...and Fred's eyes stared without seeing, the ghost of his last laugh still etched upon his face.” 

It was the first and last time I threw a book across the room. I also cried every time I looked at it and didn't read it for days after. That heartbreak was so big that for some time no line came close to doing anything similar to me. But then I picked up a new book in our bookshop – The Song of Achilles. It was years ago, when it first came out. I was obsessed with Greek mythology, especially Troy war and all its heroes and, of course, Achilles, the celebrity of ancient times. He was probably one of my first crushes when I was a child and Brad Pitt played him in Troy (looking now at him playing Achilles and Hedlund Patroclus, I can say just one thing – what a wasted opportunity). After, I read the myths, I read the Iliad, I read a lot about him and that period. I was even determined to become an archeologist after I read about the discovery of Troy (that didn't work out, the only thing I dig out now is old shit while overthinking). So yes, when I picked that book up I knew what I was getting into, I knew how they will end. Did that help? Absolutely not. 

It only made it worse, because of that damned foreshadowing that was clutching my heart the whole way through. And then it came, burned itself into my memory for years to come:

"Well, why should I kill him (Hector)? He's done nothing to me."

I didn't throw it across the room this time and I didn't even cry. Instead, I closed it for a few seconds, felt my heart sink into the deepest part of the underworld and tried to breathe like I'm still a living being even though I didn't feel like it. Why would she write that line? I asked myself. Why the hell would she do it? I discovered a new kind of tragedy then – one that doesn't come unexpected, but you know about it all along and still dare to hope it won't happen and it still does and it just ruins you all the more, to watch it unfold. If that isn't one of the highest points of masochism, I don't know what is.

It wasn't just this book alone and its story that broke me. By the time I opened it I already spent some years obsessing over Achilles – and Patroclus of course always comes with him (even as a cousin, yes). You can choose whatever version you want for them, they will still come together and that speaks for itself. So I already felt like I knew them, like they were close to me in some way. And then Miller came into it, with her beautifully written story and version of them. She gave personality to those big names, that made me fall in love with them all over again and all the more. With all of them, in some way, while I still managed to not like them sometimes, which was funny, but speaks for how complex they often were  – imperfect and loyal Patroclus and his passivity, naive and goodhearted Achilles, whose downfall into stubborn pride and murdering spree hurted all the more, when you first saw him being the most honest one, most caring one, chosen for a fate of a killing machine and then becoming it. Tender and intelligent Briseis and cunning Odysseus with his smart mouth, that often made me curse him. Even Thetis, that cruel unlikable goddess, in some way I admired – if nothing else, I loved her descriptions and fully understood her despise for mortals. 

I fell for those versions of them, felt even closer to them, ran through olive groves with them, swam in rivers and learned from Chiron, watched them be in love, cried with them and then, in the end, died with them as well. At least that's what it felt like.

The writing style is beautiful, the characters are alive, the tragedy immeasurable – not only theirs, but tragedy all around, as that's what gods loved the most. And now, reading it years after, when it took the whole world by storm (as it should) I was a bit afraid it wouldn't be the same, but it was. Exactly the same. And by exactly I mean it broke me once again. One of the smart tricks in this book is, that while the death of Achilles is talked about and expected and feared, you sometimes forget it's Patroclus you have to worry about first. And I fell for that trap again even when I knew.

This time also, I noticed women in this story more and it only added more heartbreak. All of them there only as prize, slaves, goods. Raped and conquered. This book doesn't shield you from the sexism of those times in any way. Even the goddess, towering above mortals, terrifying and badass, an entity for fear and worship, even she was given as a prize to mortal man to be “ravished”. Then what about us? If a goddess can't escape that fate, which of us can? 

So during my re-read after years, not only the beautiful story and heartbreaking tragedy clutched my heart, but that unfortunate reminder as well – about women in mythology and women in history, about their value and their fates and a sad fact that in present days, we often still fight the same things, sometimes in different forms, sometimes not even that changed from ancient times. That's our tragedy. 

This story will give you all of it – beauty and blood, poetry and violence, smiles and heartbreak, wars and heroes and gods, the epicness and the ugliness of it, billion of quotes to underline, some tears to cry and some cracks on your heart to heal and not only names to remember, but their story as well – one that you won't forget.  

Read More

Spev o Achillovi – Madeline Miller

(10/08/22)

Pamätáte si presné znenie vety v knihe, ktorá vám zlomila srdce?

Ja si pamätám moju prvú: „Fredove oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.“

Bolo to prvý a tiež posledný krát čo som zahodila knihu cez celú izbu, plakala som pri každom pohľade na ňu a nečítala ju niekoľko dní potom. To zlomené srdce bolo také boľavé, že trvalo nejaký čas, než mi veta z knihy dokázala spôsobiť niečo podobné. Potom som si však v našom kníhkupectve vybrala novú knihu – Achillovu píseň, v našom preklade Spev o Achillovi. Bolo to pred rokmi, keď to vyšlo prvýkrát. Bola som vtedy posadnutá gréckou mytológiou, najmä trójskou vojnou a všetkými jej hrdinami a, samozrejme, Achillom, celebritou starovekého Grécka. Bol pravdepodobne jedným z mojich prvých crushov, keď som bola dieťa a Brad Pitt ho hral v Tróji (keď teraz vidím ako on hrá Achilla a Hedlund Patroclusa, môžem na to povedať len jedno – premárnená príležitosť). Čítala som mýty, čítala som Iliadu, čítala som veľa o ňom a o tom období. Bola som dokonca rozhodnutá stať sa archeológom po tom, čo som čítala o objavení Tróje (to nevyšlo, jediné, čo vyhrabávam, sú staré sračky pri premýšaní). Takže áno, keď som tú knihu zobrala do ruky, vedela som do čoho idem, vedela som ako skončia. Pomohlo to? Rozhodne nie. (Ak ty nevieš, tak asi ďalej nečítaj.)

V skutočnosti to bolo len horšie, kvôli tej atmosfére, v ktorej to stále viselo vo vzduchu a celý čas mi z toho zvieralo srdce. A potom to prišlo a vypálilo sa mi do pamäti na ďalšie roky:

„Proč bych ho zabíjel? Co mi Hektor kdy udělal?"

Tentoraz som knihu nehodila cez izbu, ani som sa nerozplakala. Namiesto toho som ju na pár sekúnd zavrela, cítila som, ako sa moje srdce ponára do najhlbšej časti podsvetia a snažila som sa dýchať akoby som bola stále živá bytosť, aj keď som sa tak necítila. Prečo tú vetu napísala? pýtala som sa sama seba. Prečo by to do pekla robila? Objavila som vtedy nový druh tragédie – takú, ktorá neprichádza nečakane, ale vy o nej celý ten čas viete a stále dúfate, že sa to nestane a ono sa to stane a vás to ničí ešte viac, sledovať ako sa vám to aj tak odohráva pred očami. Ak toto nie je jeden z najvyšších levelov masochizmu, tak neviem čo.

Nezlomila ma len táto kniha samotná a jej príbeh. Kým som ju otvorila, strávila som už niekoľko rokov tým, že som bola posadnutá Achillom – a Patroclus, samozrejme, vždy prichádza s ním (aj ako bratranec, áno). Môžete si o nich vybrať akúkoľvek verziu, ktorú chcete, stále ich dostanete pokope a to hovorí za všetko. Takže už vtedy som mala pocit, že ich poznám, že sú mi nejakým spôsobom blízki. A potom do toho prišla Miller so svojím krásne napísaným príbehom a ich verziou. Dala osobnosť tým veľkým menám, vďaka čomu som sa do nich zamilovala znova a ešte viac. Do nich všetkých, nejakým spôsobom, aj keď som ich často zároveň nemala rada, čo bolo vtipné, ale hovorí o tom, akí boli komplexní – nedokonalý a lojálný Patroclus a jeho pasivita, naivný a dobrosrdečný Achilles, ktorého pád do tvrdohlavej pýchy a vražedného vyčínania bolel o to viac, keď ste ho najskôr poznali ako toho najúprimnejšieho a najstarostlivejšieho z nich, zvoleného osudom ako stroj na zabíjanie, ktorým sa nakoniec stal. Nežná a inteligentná Briseis a prefíkaný Odysseus s jeho múdrymi ústami, kvôli ktorým som ho často preklínala. Dokonca aj Thetis, tú krutú nesympatickú bohyňu, som istým spôsobom obdivovala – keď už nič iné, páčili sa mi jej opisy a plne som chápala jej pohŕdanie smrteľníkmi.

Prepadla som týmto ich verziám, cítila som sa k nim ešte bližšie, behala som s nimi po olivových hájoch, plávala v riekach a učila sa od Chirona, sledovala som ich ako sa milujú, plakala som s nimi a nakoniec som s nimi aj zomrela. Aspoň tak som sa na konci cítila.

Štýl písania je krásny, postavy živé, tragédia obrovská – nielen ich, ale tragédia všade naokolo, pretože v tom sa bohovia vyžívali. Teraz, keď som to čítala po rokoch, potom ako to vzalo celý svet útokom (zaslúžene), trochu som sa bála, že to nebude rovnaké, ale bolo. Presne také isté. A presne takým istým myslím, že ma to presne tak isto znovu raz zlomilo. Jedným zo šikovných trikov v tejto knihe je, že zatiaľ čo sa o Achillovej smrti hovorí, je očakávaná a obávaná, niekedy zabudnete, že je to Patroclus, o ktorého sa máte báť ako prvého, zatiaľ čo sa s ním namiesto toho bojíte o jeho partnera. Napriek tomu, že som vedela, spadla som aj druhýkrát do tej pasce.

Tentoraz som si ale v tomto príbehu viac všímala ženy a pridalo to len ďalšie trápenie do zbierky. Všetky sú tam len ako výhra, otrokyne, tovar. Znásilnené a dobyté. Táto kniha nijako nechráni pred sexizmom tých čias. Dokonca aj bohyňa, týčiaca sa nad smrteľníkmi, desivá a krutá, bytosť pre strach a uctievanie, aj ona bola daná ako cena smrteľnému mužovi, aby ju znásilnil. Tak čo potom my? Ak bohyňa nemôže uniknúť takému osudu, ktorá z nás môže?

Takže pri mojom druhom čítaní po rokoch mi zvieralo srdce nie len z krásneho príbehu a tragédie, ale aj tej nešťastnej pripomienky – o ženách v mytológii a ženách v histórii, o ich hodnote a ich osudoch a tom smutnom fakte, že v súčasnosti často stále bojujeme s tými istými vecami, niekedy v iných podobách a niekedy sa ani tie nezmenili od čias starovekého grécka. To je tá naša tragédia.

Tento príbeh vám to dá všetko – krásu a krv, poéziu a násilie, úsmevy a zlomené srdcia, vojny a hrdinov a bohov, tú epickosť aj tú škaredosť toho všetkého, miliardu citátov na podčiarknutie, slzy na preliatie, praskliny na srdci na zahojenie a nielen mená, na ktoré sa stále pamätá, ale aj ich príbeh, ktorý nezabudnete.

Read More

Review: Baba Dunja's Last Love – Alina Bronsky

(11/04/22)

I have been thinking for some time about what that unusual feeling is that sticks with me after reading this little book. And despite the fact that, at first glance, childhood memories do not seem very likely in a story about an old woman and a radioactive village, it is exactly that. Now maybe I know why.

I came across this book in antiquariat during a short trip. As soon as this small thing fell into my hand, my fingers refused to let it go. I remember that day in Nitra and I have this book attached to it like a little talisman. I also remember reading it on the train. I read most of it on the way home, while the warm spring rays warmed me through the glass, and the rest on my way away from it. I spent the last minutes of the journey looking out the window at the flowing landscape and dealing with fading feelings. For example, about what home actually is and where mine is, why don't I have it as clearly defined as the characters in the book. And that maybe I envy them a little bit.

In that small volume, there was not only a simple story in a non-traditional setting with pleasant humor, but also life truths presented with the ease of old life and interesting companions – both living and dead. However, the most important thing was Baba Duna herself. It's surprising that such a small book could contain such a large woman – both in body and character – but it managed perfectly.

She was the walking archetype of the old wise woman, the "baba" archetype, whose heavy legs full of bulging veins, overflowing with the wisdom of life, stand firmly on the ground. On the land that she loves, even though it is being eaten away by radiation, same as her old bones, a land from which she can always grow what she needs. Baba who can create a warm home anywhere, and who will offer chicken soup even to her enemy. Strong, tough, sometimes brutally honest in her words and a bit intimidating, but also with a clear sense of morality and a good heart that can cover one whole small village. Such baba.

And despite the fact that my "baba", with whom I spent much of my childhood and created perhaps the most magical and beautiful memories, was much gentler and smaller, and perhaps at first glance she did not resemble Baba Duna at all, and perhaps not even at the second one, she had the same essence and I felt it, and this book reminded me of it all. I remembered boiled eggs and black tea in bed, my toadstool nightgown, her magical garden, the fields where we walked and caught grasshoppers or picked sunflowers for the winter for the birds. I thought of her, the one who went through a fate so difficult that it would have broken even a horse, and yet she often smiled in the face of the suffering and cruelty of life and stood even after it all as firmly on her feet as Baba Duna.

I felt respect and admiration and humility for both of them, for all of them. For that fictional Baba Duna, who was the embodiment of the essence hidden in those real babas, including mine. And that's why, despite the fact that the book took place in a somewhat surreal environment and its plot did not concern me in any way, it was not close to me in any way, it still smelled like home. Because in between it was mainly about the everyday things, about relationships, about family, about what is close to us, about the home that we create, about the little things that we should appreciate, about the approach to life and its horrors and beauties. It was such a small, somewhat dystopian idyll, that I wanted to live there despite the fact that radioactivity would eat away my insides. What of it, if I could drink herbal tea, listen to Baba Duna and soak my feet in warm water. If I could be somewhere that feels like home despite everything. This is exactly what the book shows – that a home can be created anywhere and from any small amount. It's just about us.

In conclusion, I just want to shout: MORE OLD BABAS AS MAIN HEROINES!

Read More

Posledná láska Baby Dune – Alina Bronsky

(11/04/22)

Premýšľala som nejaký čas nad tým, čo je ten netradičný pocit, ktorý sa ma drží po dočítaní tejto malej knižky. A napriek tomu, že na prvý pohľad spomienky na detstvo nevyzerajú veľmi pravdepodobne v príbehu o starej babe a rádioaktívnej dedine, je to presne to. Teraz už možno aj viem prečo. 

Na knižku som natrafila počas výletu v nitrianskom antikvariáre. Akonáhle mi vo svojej maličkosti padla do ruky, odmietli ju moje prsty pustiť. Pamätám si ten deň v Nitre a mám ju s ním zvizanú ako taký malý talizman. Pamätám si aj jej čítanie vo vlaku. Väčšinu z nej som prečítala cestou domov, kým ma cez sklo hriali teplé jarné lúče a zvyšok zase cestou preč z neho. Strávila som posledné minúty cesty pozeraním z okna na plynúcu krajinu a riešila doznievajúce pocity. Napríklad o tom, čo je vlastne domov a kde je ten môj, prečo ho nemám tak jasne určený ako postavy v knihe. A že im to možno tak trochu závidím.

V tej malej väzbe sa skrýval nielen jednoduchý príbeh v netradičnom prostredí a príjemný humor, ale aj životné pravdy, podávané s ľahkosťou starého života, a zaujímaví spoločníci – živí aj mŕtvi. Avšak to najpodstatnejšie… bola v nej baba Duna. Jeden by sa čudoval, že tú veľkú ženu – telom aj charakterom – vôbec taká malá kniha obsiahla, ale zvládla to dokonale. 

Bola chodiaci archetyp starej múdrej ženy, archetyp “baby”, ktorej ťažké nohy, pokryté vypuknutými žilami preplnenými múdrosťou života, stoja pevne na zemi. Na zemi, ktorú miluje, aj keď ju rozožiera radiácia, rovnako ako jej staré kosti, a z ktorej vie vždy vypestovať čo potrebuje. Baby, čo si vie vytvoriť hrejivý domov kdekoľvek, a ktorá v ňom ponúkne slepačiu polievku aj svojmu nepriateľovi. Silná, tvrdá, niekedy vo svojich slovách neľútostne úprimná a trochu zastrašujúca, ale tiež s jasným zmyslom pre morálku a dobrým srdcom, ktoré obsiahne celú malú dedinu. Takej baby. 

A napriek tomu, že tá moja “baba”, u ktorej som trávila veľa z detstva a odniesla si odtiaľ tie možno najčarovnejšie a najkrajšie spomienky, bola oveľa jemnejšia a menšia, a možno na prvý pohľad babu Dunu ani trochu nepripomínala, a možno ani na druhý nie, tak mala v sebe rovnakú podstatu a ja som ju cítila a táto kniha mi to všetko pripomenula. Spomenula som si na varené vajíčka a čierny čaj do postele, na moju muchotrávkovú nočnú košeľu, na jej čarovnú záhradku, na polia, po ktorých sme sa prechádzali a chytali kobylky alebo zbierali slnečnicu na zimu pre vtáčiky. Myslela som na ňu, na tú, ktorá si prešla osudom tak ťažkým, že by zlomil aj koňa, a napriek tomu sa tvárou v tvár trápeniu a krutosti života často usmievala a stála aj po tom všetkom rovnako pevne na svojich nohách ako baba Duna. 

Cítila som rešpekt aj obdiv aj pokoru, voči nim obom, voči nim všetkým. Voči tej fiktívnej babe Dune, ktorá bola stelesnením podstaty, ktorá sa skrýva v tých skutočných babách, aj v tej mojej. A preto napriek tomu, že sa knižka odohrávala v trochu surreálnom prostredí a jej dej sa ma nijako netýkal, nijako mi nebol blízky, zaváňala zvláštnym domovom. Pretože pomedzi to bola hlavne o tých každodennostiach, o vzťahoch, o rodine, o tom, čo je nám blízke, o domove, ktorý si vytvoríme, o tých maličkostiach, ktoré si máme vážiť, o prístupe k životu a jeho hrôzach aj krásach. Bola to v nej taká malá, trochu dystopická idylka, kde má človek chuť žiť aj napriek tomu, že by mu rádioaktivita rozožrala vnútro. Čo tam po tom, ak by pri tom mohol piť bylinkový čaj, počúvať babu Dunu a máčať si nohy v teplej vode. Ak by mohol byť niekde, kde to je napriek všetkému cítiť domovom. Práve to knižka ukazuje – že domov sa dá vytvoriť všade a z hocijakého mála. Je to len o nás.

Na záver len chcem zakričať: VIAC STARÝCH BÁB AKO HLAVNÝCH HRDINIEK!

Read More

Donbas – Tomáš Forró

(07/04/22)

Prvé dni vojny som celé trávila nad správami. Scrollovala telefón a reportáže, tie naživo som mala neustále pustené niekde v pozadí na notebooku. Nedokázala som sa sústrediť na život. Ako by aj, keď sa rovno vedľa nás diali tieto veci – ľuďom, čo dovtedy žili rovnako ako ja teraz, tiež pili svoj čaj a chodili do práce a čítali si knihy a mali svoje sny a plány, než to v priebehu chvíle všetko zmizlo. Na jednej strane som si to všetko viac vážila, držala sa toho ako o život, na druhej to často práve naopak, nedokázala vnímať, pretože to nielen vyzeralo ako krehká ilúzia, ale neďaleko sa dialo niečo oveľa väčšie a strašnejšie a tie malé každodennosti to nedokázali prežiť v boji o moju pozornosť. 

A keďže som sa nevedela na nič iné sústrediť (ani v čítaní), volila som vzdelávanie sa vo vzťahoch Ruska a Ukrajiny. Ako prvý som si vybrala Donbas od Forra na začiatok a nakoniec… to bolo oveľa viac ako len začiatok. 

Nemôžem povedať, že by som bola profík v reportážnych knihách, viac-menej ma na mojom zozname všetky ešte len čakajú. Obávam sa teda skôr, že táto teraz nastavila latku príliš vysoko pre všetky, čo budú nasledovať. S reportážami skúsenosti mám, tak som premýšľala, čo to bude znamenať… bude to extra dlhá reportáž, rozšírená o zdĺhavé fakty, ktorá možno začne preto nudiť? Bude sa to snažiť byť viac príbehové a teda možno prikrášlené? 

Nakoniec som dostala kombináciu, ktorá ma úplne pohltila. Reportáž, ktorá nebola prikľášlená, nesnažila sa o prehnané dojatie ani klišé a štýl písania sadol k bezútešnému prostrediu. Zároveň ale, cez skutočné príbehy a ľudí, tiež neuveriteľne zaujímavé rozprávanie, od ktorého som sa veľakrát nevedela odtrhnúť, pretože sa znovu osvedčuje, že život často vymýšľa tie najneuveriteľnejšie príbehy. A ako bonus pohľady na situáciu z oboch strán, čo dalo priestor na menšiu zaujatosť, ale tiež väčší smútok nad celou tou zamotanou situáciou. 

Nie je to ľahké čítanie – aj práve preto, že je skutočné. Občas, keď na mňa doľahli aktuálne reportáže a súčasná situácia v kombinácii s osudmi v knihe, musela som ju na chvíľu zavrieť a odložiť a snažiť sa nájsť, čo je v tom živote vôbec pozitívne, ak sa dejú takéto veci, ak sú ľudia schopní takýchto zverstiev. A často som, možno trochu ironicky, tie odpovede našla znovu v knihe. Ľudia skúšaní ťažkými osudmi aj napriek všetkému vedeli ísť ďalej, vážiť si aj to málo, čo im zostalo, znovu si niečo vybudovať, znovu žiť, znovu mať nádej. Tak aké právo mám strácať tú moju? Tak som tú šálku čaju chytila pevnejšie, zabalila sa do deky a vážila si, tak viac, že môžem byť v teple, v domove, s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a sme živí a zdraví.

Read More

1984 - George Orwell

(10/03/22)

Človek by si myslel, že v dnešnej dobe bude kniha ako táto veľmi vzdialená. Ale čítať to v časoch, keď hneď vedľa mojej krajiny začala vojna, po napadnutí Ukrajiny Ruskom, je o to desivejšie. Nielen kvôli vojne samotnej, ale aj kvôli propagande, ktorá ju sprevádza.

Celé dni a týždne na to počúvam názory od ľudí v mojom okolí. A čítam názory na sociálnych sieťach – od obyčajných ľudí aj politikov – a veľakrát mi z toho všetkého bolo nevoľno. Keď sa niektorí z mojich najbližších postavili na stranu Ruska, votrelca, násilníka, vzbudilo to vo mne nielen hlboké znepokojenie, ale aj znechutenie. Naozaj verili, že všetok ten teror, všetka tá brutalita a nevýslovné zločiny sú len nejaký mýtus, nejaký podvod, nejaká rozprávka. Smiali sa na obrázkoch zničených miest a svedectvách znásilnených žien a smiali sa a smiali do tváre utrpeniu, pretože verili, že žiadne neexistuje. A ak áno, potom si ho tie obete zaslúžili.

A môj mozog skratoval, keď som sa snažila pochopiť ako môžu byť ľudia takíto. Ako môžu veriť príbehu z Ruska, ktorý sa nielen neustále mení a mení sa tak, ako im to kedy vyhovuje, ale často si aj protirečí. Ako to nevidia? A ako uveria niekomu kto o situácii od začiatku klamal a všetci sme to videli na vlastné oči.

Príbehy, klamstvá a hoaxy, strieľané do okolia ako guľky a šíriace sa ako mor z niektorých ľudí naokolo urobili len stroje opakujúce všetko, čo povedal ich obľúbený proruský politik. Minulosť sa menila tak, aby zodpovedala príbehu, prekrúcali sa fakty, vytvárali sa lži, vojny sa nazývali špeciálne operácie. Hnusné, desivé a smutné. To všetko.

A počas čítania knihy 1984 som mala pocit, že ten dystopický svet je na môj vkus až príliš pravdivý. Samozrejme, že to bolo v knihe dotiahnuté do extrémov, ale tá základná pointa tam sa odohrávala aj okolo mňa tu a zrazu som pocítila skutočný strach, skutočnú hrozbu, že sa to môže naozaj stať. Že sa naozaj nikdy nepoučíme, aj keď máme celú históriu stále plne k dispozícii a že možno... to nie je o učení. Možno je to len ľudská prirodzenosť, ktorá nakoniec vždy prevládne. A boli aj takí, ktorí ju dokázali efektívnejšie ovládať vo svoj prospech a možno jedného dňa skutočne vznikne systém, ktorý bude trvať večne.

Príbeh od Orwella pôsobil ako esej, v ktorej jeho postavy boli trochu prázdne a nevýrazné a rozprávanie málo strhujúce, no pointa o to silnejšia a viditeľnejšia.

Naopak, skutočný svet má hlbšie postavy a miliardy zaujímavých príbehov a tá pointa je často niekde tu s nami, ale nenápadnejším spôsobom, zahrabaná niekde pod tým všetkým. Niekedy sa len schováva v tieni, jej časti odpadávajú z rečí politikov, jej záblesky vidíme v správach, niektoré len cítime, keď sa bezcieľne prechádzame v nákupnom centre. A potom niekedy vyjde zo svojich úkrytov, ovinie sa okolo nášho trupu, stisne srdce a dýcha na krk, a my ju jasne vidíme okolo seba. Ako teraz. A ja len dúfam, že to všetko zvládneme s väčším úspechom.

Read More

Review: 1984 - George Orwell

(10/03/22)

One would think that in this day and age a book like this would feel very distant for the democratic world. But reading this in times when a war started right next to my country, by Russia invading Ukraine, feels all the more terrifying. Not only because of the war itself, but also because of the propaganda that follows it.

For days and weeks I've been hearing opinions about it from people around me. And reading opinions on social media, from both ordinary people and politicians, and a lot of times I felt like vomiting from all of it. Not only deep concern, but also disgust, was rising inside of me when some of my closest ones took the side of Russia, of the invader, of the abuser. They truly believed that all that terror, all that brutality and unspeakable crimes were just some myth, some hoax, some tale. They laughed at pictures of destroyed cities and testimonies of raped women and they laughed and laughed in the face of suffering, because they believed there was none. Or if there was, then those victims deserved it.

And my brain was being fried when I was trying to understand how people can be like this. How can they believe a narrative from Russia, that is not only constantly changing and altering in a way that suits them at the time, but also contradicts itself quite often. How don't they see it? And how do they believe someone that we all witnessed to lie about the situation from the beginning.

Tales and lies and hoaxes were shot out like bullets and spread like plague and made some of those around me just machines repeating everything their favorite pro-russian politician said. The past was being altered to fit narrative, facts twisted, lies constructed, wars called special operations. Disgusting, terrifying and sad as hell. All of it. 

And reading 1984, I felt like the dystopian world in there was too true for my liking. Of course, it was taken to extremes in the book, but the naked point of it was happening around me, and suddenly I felt real fear, real threat, that this could really happen. That we truly never learn even when we have all the history still at our hands, and that maybe… it's not about learning anyway. Maybe that is just basic human nature that prevails through time. And there have been some that were more efficient at controlling it to their benefit, and maybe one day, there truly will arise a system that will last forever. 

The story of Orwell felt like an essay, where his characters were a bit empty and bland, and the storytelling not exactly grasping, but the point all the more stronger and visible.

The real world, on the contrary, has deeper characters and billions of interesting stories, and the point is often somewhere in here with us too, but in a more subtle way, hidden beneath it all. Sometimes, it just hides in the shadows, parts of it dropping from the words of politicians, some flashes we see in the news, some we just feel, while walking aimlessly in a shopping mall. And then sometimes it comes out of its hiding places, wraps itself around our torso, squeezing the heart and breathing at our necks, and we can see it clearly around us. Like now. And I just really hope that we can withstand it all with more success. 

Read More