(10/03/22)
Človek by si myslel, že v dnešnej dobe bude kniha ako táto veľmi vzdialená. Ale čítať to v časoch, keď hneď vedľa mojej krajiny začala vojna, po napadnutí Ukrajiny Ruskom, je o to desivejšie. Nielen kvôli vojne samotnej, ale aj kvôli propagande, ktorá ju sprevádza.
Celé dni a týždne na to počúvam názory od ľudí v mojom okolí. A čítam názory na sociálnych sieťach – od obyčajných ľudí aj politikov – a veľakrát mi z toho všetkého bolo nevoľno. Keď sa niektorí z mojich najbližších postavili na stranu Ruska, votrelca, násilníka, vzbudilo to vo mne nielen hlboké znepokojenie, ale aj znechutenie. Naozaj verili, že všetok ten teror, všetka tá brutalita a nevýslovné zločiny sú len nejaký mýtus, nejaký podvod, nejaká rozprávka. Smiali sa na obrázkoch zničených miest a svedectvách znásilnených žien a smiali sa a smiali do tváre utrpeniu, pretože verili, že žiadne neexistuje. A ak áno, potom si ho tie obete zaslúžili.
A môj mozog skratoval, keď som sa snažila pochopiť ako môžu byť ľudia takíto. Ako môžu veriť príbehu z Ruska, ktorý sa nielen neustále mení a mení sa tak, ako im to kedy vyhovuje, ale často si aj protirečí. Ako to nevidia? A ako uveria niekomu kto o situácii od začiatku klamal a všetci sme to videli na vlastné oči.
Príbehy, klamstvá a hoaxy, strieľané do okolia ako guľky a šíriace sa ako mor z niektorých ľudí naokolo urobili len stroje opakujúce všetko, čo povedal ich obľúbený proruský politik. Minulosť sa menila tak, aby zodpovedala príbehu, prekrúcali sa fakty, vytvárali sa lži, vojny sa nazývali špeciálne operácie. Hnusné, desivé a smutné. To všetko.
A počas čítania knihy 1984 som mala pocit, že ten dystopický svet je na môj vkus až príliš pravdivý. Samozrejme, že to bolo v knihe dotiahnuté do extrémov, ale tá základná pointa tam sa odohrávala aj okolo mňa tu a zrazu som pocítila skutočný strach, skutočnú hrozbu, že sa to môže naozaj stať. Že sa naozaj nikdy nepoučíme, aj keď máme celú históriu stále plne k dispozícii a že možno... to nie je o učení. Možno je to len ľudská prirodzenosť, ktorá nakoniec vždy prevládne. A boli aj takí, ktorí ju dokázali efektívnejšie ovládať vo svoj prospech a možno jedného dňa skutočne vznikne systém, ktorý bude trvať večne.
Príbeh od Orwella pôsobil ako esej, v ktorej jeho postavy boli trochu prázdne a nevýrazné a rozprávanie málo strhujúce, no pointa o to silnejšia a viditeľnejšia.
Naopak, skutočný svet má hlbšie postavy a miliardy zaujímavých príbehov a tá pointa je často niekde tu s nami, ale nenápadnejším spôsobom, zahrabaná niekde pod tým všetkým. Niekedy sa len schováva v tieni, jej časti odpadávajú z rečí politikov, jej záblesky vidíme v správach, niektoré len cítime, keď sa bezcieľne prechádzame v nákupnom centre. A potom niekedy vyjde zo svojich úkrytov, ovinie sa okolo nášho trupu, stisne srdce a dýcha na krk, a my ju jasne vidíme okolo seba. Ako teraz. A ja len dúfam, že to všetko zvládneme s väčším úspechom.
Post a Comment