Dobré znamenia – Terry Prachett a Neil Gaiman

(25/04/22)

Gaiman a Pratchett. Dve legendárne mená, ktoré boli na mojom zozname príliš dlho neprečítané na to ako veľmi som ich vždy chcela spoznať. A keď už som z toho bola sama sebou priveľmi frustrovaná, rozhodla som sa zabiť dve muchy jednou ranou a prečítať si Dobré znamenia.

A bola to skvelá voľba, nechápme sa zle. Napriek tomu ale dúfam, že teraz, keď ich budem spoznávať oddelene, bude to ešte lepšie. Pretože – pre zmenu začnem menšími negatívami, aby ma fanúšikovia mohli najskôr zabiť a potom sa znovu skamarátiť – bolo to trochu chaotické a napriek tomu, že práve ten chaos bol súčasťou celého toho šarmu, boli momenty kedy to platilo menej. 

Nemôžem povedať, že by som si vyslovene užívala časti s deťmi, aj keď povedať, že sa mi nepáčili sa tiež nedá. Podobne to bolo s čarodejkou a jej lovcom. So žiadnou postavou som si nevytvorila hlbší vzťah – milovala som Aziraphaleho a Crowleyho, áno, ale skôr takým tým spôsobom “aká-zaujímavá-a-vtipná-postava” než “ak-sa-im-niečo-stane-tak-zomriem” – a všetká tá zábava sa občas vymykala z rúk a možno som nie všetko z nej úplne pochopila. Ale tak… záleží na tom toľko? Neviem. Možno trochu, ale v tomto prípade nie veľmi, tak tomu odoberiem jednu hviezdičku, pretože na prvé prečítanie som z toho bola o niečo menej nadšená ako som čakala, ale to je v poriadku. Sme v poriadku. 

Stále sa mi tá kniha veľmi páčila. Zo všetkého najviac sa mi páčila práve všetka tá intiligentná satira, prítomná hlavne počas všetkých anjel-démon dialógov. Ak by táto kniha bola moja, podčiarkla by som v nej kopu vecí (mala som ju ale požičanú od priateľa a ten je veľmi, veľmi háklivý na svoje knihy, takže keby to skúsim, tak veci čo by peklo predviedlo na Crowley by boli v porovnaní s mojím osudom ničím). Niektoré hlášky a úseky budem mať navždy vypálené v hlave a zopár z nich som si zvládla aj zapísať, keď som prekonala svoju lenivosť. Niektoré boli hlboké, niektoré boli aj vtipné aj hlboké a iné boli tak inteligentne vtipné, že som miestami nechápala, ako to môže niekomu napadnúť. A väčšina z toho – aspoň som mala taký pocit – sa odohrala počas rozhovor Aziraphaleho a Crowleyho. Ak by bola kniha len o nich dvoch a ich minulých dobrodružstvách na Zemi, tak by ma ani Satan nezastavil od čítania. 

Ďalšie časti čo ma zaujali podobne boli tie so štyrmi jazdcami apokalypsy. Veľmi sa mi páčila zmena od moru k znečisteniu, páčilo sa mi ako vyzeralo, ako rozprávali (obzvlášť Smrť) a páčili sa mi všetky zase raz všetky tie inteligentne-vtipné-ale-aj-hlboké veci okolo nich. 

K humoru môžem povedať toľko, že je to tá najviac britská vec s akou sa tento rok stretnete, ak sa rozhodnete prečítať to. To môže byť pre niektorých skvelé, pre iných menej. Pre mňa osobne to je tá prvá možnosť. Väčšinou sa nesmejem nahlas, neviem prečo, ale menšie vnútorne zasmiatie mi stačí. Teraz sa mi to ale predsa len párkrát podarilo a ešte viackrát som bola jednoducho dlhý čas príjemne pobavená, často iba z jednej vety, čo je pre mňa ešte väčší úspech. 

Hlavne preto, že pod všetkým tým chaosom, horiacimi Bentleys, inteligentným humorom, zvláštnymi vecami, apokalypsou a mimozemšťanmi, démonmi a tibetanmi, pršaním rýb a satanistickými mníškami, bola krásna filozofia a výstižné poňatie dvojakého charakteru ľudstva a tiež veci, nad ktorými sa oplatí zamyslieť, keď sa prestanete usmievať ako idioti. Ale tiež nad nimi môžete premýšľam aj kým sa ešte usmievate ako idioti, ja vás zastavovať nebudem.

Nakoniec to je možno celá pointa – nie len tejto knihy, ale života všeobecne. Nebrať veci, nás, alebo no, koniec sveta, tak vážne.

Read More

Grécke Atény 2/4 - Majestátny Acropolis, antická atmosféra v Agore a stopy Rimanov

Graffiti a multikultúru sme vymenili za dávnu históriu a pamiatky, ktoré na sebe nesú váhu našej civilizácie.

Read More

Grécke Atény 1/4: Kolíska západnej civilizácie a jej pozostatky, ale aj smrad, špina a graffiti

Mesto, kde sa mieša mytológia a história, ale aj vrcholy a pády západnej civilizácie. A tiež pach moču a hniloby.

Atény sú zaujímavý mix mytológie, histórie, kultúry, architektúry aj gastronómie. Mesto zasvätené bohyni vojny a múdrosti, Aténe, a založené slávnym hrdinom, ktorý premohol Minotaura, Théseom. Kolíska západnej civilizácie a rodisko demokracie, ktoré ustálo veľké množstvo vojen aj okupácii. Rôzne národy a náboženstvá sa v ňom striedali toľko, až sa nakoniec kvôli niekoľkým vlnám imigrácie všetky pomiešali dokopy a vytvorili jeden veľký kotol multikultúry. Zdobia ho zachované antické stavby, aj škaredia ošarpané paneláky popísané graffitmi, ktoré ho ale kedysi zachránili pred chudobou. A stačí krátka prechádzka uličkami, aby ste pod zub našli na výber všetko: tradičné grécke jedlá, arabské reštaurácie, americké tacos aj najlepšie talianske cestoviny. 

Toto mesto, ktoré vzbudzuje veľkú fascináciu aj veľké sklamania, práve kvôli svojim rôznym tváram, som sa rozhodla z Grécka preskúmať ako prvé. 

Prečo Atény?

(17 – 25/08/22)

Odmalička som bola fanúšikom rôznych mytológii, medzi nimi aj tej gréckej, a tak som svoju prvú návštevu tejto krajiny nechcela venovať len ležaniu na pláži, ale hlavne skúmaniu miest, kde sa diali veľké veci. Kombinácia zaujímavej histórie a mytológie tak tentoraz zaviedla môj výber na Atény.

Do Atén sme išli na osem nocí ako na svoju letnú dovolenku. Naša predstava bola, že tak budeme mať dostatok času na pokojné skúmanie, ale aj lenivé posedávanie. Veľmi sme sa mýlili – posedávať sme nestihli vôbec, iba sme chodili, a keď sme odchádzali, stále sme mali pocit, že toho v meste ešte bolo veľa čo vidieť. Nehovoriac o jeho okolí. Stretla som sa s niekoľkými radami na internete, že víkend na Atény stačí, lebo za ten čas človek stihne pamiatky. Dovoľujem si ale túto vetu poupraviť – víkend stačí na videnie pamiatok v Aténach, nie na videnie Atén. Je v tom veľký rozdiel. Mesto je rozľahlé a rôznorodé, komplikované v dojmoch, ktoré zanecháva. Človek by mu určite mal dopriať niekoľko dní na to, aby mu stihlo ukázať viac zo svojich stránok, a tiež aby sa niektoré dojmy mali čas utriediť. Práve to vám (snáď) ukážem nie len v tomto článku, ale aj tých nasledujúcich. 

Aké teda boli tie moje dojmy?

Nový domov: pach moču, graffiti, záplavy holubov a ten najlepší gyros 

Deň 1. 

17/08/22

Po zvládnutí letu nás v metre privítalo ufúľané dievčatko hrajúce na harmonike, ktoré bez záujmu nastavovalo k nej pripnutý pohár. Ak mu aj niekto niečo hodil, ani naňho nepozrelo. Iný pán, možno jej otec, stál rovnako ufúľaný aj so ženou a piatimi bosými deťmi uprostred ľudí, vymieňajúc si pohľady s ochrankou. Ďalší pán niečo hlasno kričal po grécky a pretláčal sa cez nás s perami, ktoré boli zrejme na predaj, ale z celého toho dlhého a dramatického preslovu som nič nerozumela. Ešte sme ani neboli v meste a už sme stihli okúsiť niečo z jeho pomerov. 

O našej štvrti – Viktoria – som predom vedela, že nepatrí medzi najlepšie. Aj na našom airbnb bolo v recenziách spomenuté, že sa ľudia necítili úplne príjemne chodiť tadiaľ v noci na ubytovanie, že v parku spia imigranti a jedna žena mala prenasledovateľa až domov, ktorý sa jej pokúšal dostať dovnútra, tak nakoniec ubytovanie zmenila. Takisto tam ale boli ľudia, ktorí nič zlé nehovorili, len chválili lacné a dobré jedlo, a keďže sme chceli hlavne lacné ubytovanie (vyšlo nás to na 8 nocí pre dvoch ľudí dokopy 270€), tak sme zariskovali. Ako priateľ povedal – ako zlé to môže naozaj byť tak blízko pri Acropolise? (Túto odpoveď sme dostali neskôr). V rovnakej miere som sa obávala aj bola zvedavá, že ako to tam nakoniec bude vyzerať a aké budeme mať skúsenosti my. A kúsok mňa sa aj tešil, že uvidím tieto aténske pomery v priamom prenose a časť mesta, čo nie je len turistická. 

Po vystúpení z metra na Viktorii nás privítali ulice plné graffitov, ale tiež pán, ktorý predával na veľkom voze knihy a za ním kvetinárstvo a kaviarne.

Balkóny sa prelievali zeleňou, kvôli čomu to celé vyzeralo oveľa prívetivejšie, než keby to bolo bez nej. Námestie bolo preplnené holubmi, ktoré chodili náhodní ľudia aj majitelia obchodov pravidelne kŕmiť, socha bola od nich celá… zafarbená a na jej stojane stál nápis, ktorý hlásal niečo na štýl, že turisti tu nie sú vítaní.

Po lavičkách sedeli rôzni ľudia, niektorí nepôsobili veľmi prívetivo a minimálne dvaja tam zbierali svoje paplóny a presúvali domovy. Dojmy teda boli aj príjemné aj zmiešané a čoskoro som mala zistiť, že to je všeobecne téma Atén. V priebehu piatich minút sme videli všetky rasy sveta – všadeprítomní černosi, Arabi s ich pohostinstvami, Indovia a Aziati predávajúci v obchodoch. Stačilo prejsť jednu ulicu. Vyzeralo to, že ak boli Atény kedysi kolískou kultúry, teraz sa z nich stala kolíska multikultúry. 

Prostredie nevyzeralo tak zle, ako som si ho predstavovala – a znovu si myslím, že za to mohla tá všadeprítomná zeleň na balkónoch, ktorá dodávala čaro aj obyčajným ošúchaným bytom. Posedeli sme si v príjemnej reštaurácii na jedle, ktoré bolo naozaj aj dobré aj lacné, čím sme prečkali čas do ubytovania sa.

A následne, práve tam, presunom na našu ulicu, sa moje predstavy konečne naplnili. Myslím, že ak by sme prešli celú Viktoriu, nenašli by sme horšiu ulicu ako bola tá naša (a z toho čo sme tam prešli sme ani nenašli). Žiadna zeleň, len ošarpané domy, popísané steny, pach moču a bordel na každom kroku. A bordelom nemyslím neporiadok, aj keď ani poriadok tam nebol, ale dvere bez označenia, kde sa striedali muži. Z dám, ktoré tam slúžili, som ale za celý čas videla iba jednu a iba raz, inak ak by človek nevedel a nevšímal si, možno by aj úspešne odignoroval, že býva v centre týchto služieb – mali sme jedno také pohostinstvo aj rovno pred domom. Aby som nezabudla, kým sme odomykali dvere, na celú ulicu niekto vypeckoval Eminema, takže keby mi niekto povie, že nie som v Grécku, ale v americkom ghette, bez problémov by som mu uverila. 

Apartmánik bol ale príjemný. Síce malý, ale s tým sme rátali a viac sme nakoniec ani nepotrebovali. Klimatizácia chýbala, tak sme už od začiatku žili s neustále zapnutými dvoma ventilátormi. Ja som klímu doma nikdy nemala, takže som to možno niesla o niečo lepšie ako keď je na ňu niekto zvyknutý. Ak teda odrátam prvú noc – zobudila som sa a mala som pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Posteľ bola umiestnená pod stropom a v tom malom priestore sa nazbieralo neuveriteľné dusno. Nakoniec som išla spať na gauč, aj keď to nebolo o toľko lepšie. Balkónové dvere sme mali zatvorené, pretože sme si neboli istý ako to tam v noci chodí a čo sa deje a nechceli sme riskovať. Ďalšie noci sme už mali vždy pustený ventilátor aj pri posteli a dalo sa to prežiť.

Postrach Atén: štvrť Omonia 

Po ubytovaní sa sme si trochu pospali a vybrali sa v poobede objavovať mesto. Acropolis bol druhá zastávka od nás metrom, my sme sa ale rozhodli ísť k oblasti pod ním pešo, predsa len sme sem prišli objavovať. Peši sa išlo cez štvrť s názvom Omonia (alebo Omonoia) a nakoniec to bola práve tá, rovno vedľa štvrti Monastiraki pod Acropolisom, ktorá nám dala odpoveď na otázku “ako zlé to môže byť kúsok od Acropolisu a centra?”. Odpoveď je dosť. Omonia bola tým, čo som si predstavovala pod Viktoriou (ktorá mi odrazu prišla ako oáza čistoty a pokoja). Všetko bolo posprejované a počmárané, budovy ošúchanejšie a špinavšie, zelene menej, po ceste povešané protestné tabule, po uliciach aj za bieleho dňa veľa prostitútok a feťákov (jedného odpadnutého tam aj zrovna ratovali okolití kamaráti) a postarší Arabi posedávali a pozerali s nepríjemnými pohľadmi. Celé to malo závan akéhosi ghetta. Podľa zisťovaní na internete to vraj stále nie je nebezpečná štvrť (až na občasné vyberanie vreciek), len je nepríjemná na pohľad. Niekoľko odporúčaní nechodiť tadiaľ v noci som ale zachytila, tak posúvam ďalej. My sme to neskúšali. 

Za tých deväť dní sme ale osobne nemali s ničím a nikým problém, ani žiaden nepríjemný incident. Aj podľa hlásení sú Atény bezpečné mesto – až na občasné krádeže, ktoré sa asi nevyhnú žiadnemu veľkomestu. Majú však svoje štvrte, kde to nevyzerá pekne ani bezpečne. Naša Viktoria, ako som zistila až teraz, na tom teraz už bola dobre. V parku síce stále občas niekto prespal a v noci sa tam zhlukovali skupinky mužov, takže by som sa bez priateľa tiež necítila najistejšie tadiaľ prechádzať, ale nakoniec, človek ani nemusí. Dá sa ísť aj okrajom, kde sú reštaurácie a podniky, v ktorých ľudia sedia ešte aj o jednej ráno a je to úplne normálne a na pocit nijako nepríjemné, ísť tadiaľ na ubytovanie. Videla som však video spred dvoch rokov, kde odrazu komentár od jedného z ubytovaných o “parku plnom spiacich imigrantov” nabral úplne iné rozmery. Na videu sú tam totiž úplne všade. Teraz tam taká situácia nie je, už sú tam len jej pozostatky. Inak môžem Viktoriu pre dobré a lacné jedlo aj ubytovanie odporučiť, nebezpečne som sa necítila, ale ak chce niekto na výlete vidieť tie krajšie časti a uličky aj okolo svojho ubytovania, tak možno sa pozrite po inej štvrti. Omoniu podľa svojich dojmov neodporúčam vôbec a s priateľom sme v metre trávili čas sledovaním, že ktorí turisti tam vystupujú. Vždy sme ich ľutovali.

Monastiraki a záblesky pravej gréckej atmosféry

Našou prechádzkou cez Omoniu sme sa nakoniec dostali až do Monastiraki. Multikultúra je tu stále prítomná, neobmedzuje sa teda len na určité štvrte, rovnako tak graffiti a street art, ale tu už sa to s mestom spojilo lepšie. Niekoľko uličiek, kde sa street art zladil s kaviarňami, malo pre mňa príjemné čaro a niektoré arty boli naozaj krásne.

Ako som neskôr zistila, v Aténach môžete ísť na tour street artu, čo zrejme samo osebe hovorí o tom, koľku tam toho je a akou súčasťou kultúry mesta sa to stalo. Napriek občasným umeleckým dielam, je ale stále veľa z toho len čmáranice. Miestami som si priala, aby som vedela po grécky, pretože niektoré nápisy pôsobili vo svojej červenej farbe a štýle veľmi agresívne. Možno by som sa tak niečo priamo dozvedela o situácii mesta a jeho obyvateľov. Niekedy sa objavili cez to nasprejované nápisy anglicky ako “Love everyone/Miluj všetkých” alebo “Kill all drug dealers/Zabite všetkých drogových dílerov”, čo len zväčšilo moju zvedavosť ohľadom toho, aké odkazy tam sú alebo na čo niektoré reagujú.

Z námestia Monastiraki už sa nám ale naskytol pohľad na jednu z najväčších pamiatok – zhora pozeral svojimi prastarými očami na celé mesto Acropolis. Takmer všade, kam sme išli, či už v tejto štvrti alebo inej, sme ho mali na očiach. Človek si na to ľahko zvykne a ešte stále mi to často chýba. 

Monastiraki je veľmi živé námestie a oblasť, všade je veľa reštaurácii a čašníkov, čo vás do nich buď volajú alebo vás aspoň zdravia a pýtajú sa na váš deň (alebo občas napríklad, ako môjmu priateľovi, povedia aby ste už nerástli lebo ste dosť vysoký). Tiež veľa obchodov so suvenírmi, kde ma ako fetišistu na keramiku po celý čas lákali nádoby a vázičky v gréckom štýle z rôzneho obdobia. Keď sa však človek začne uličkami dostávať postupne vyššie smerom k Plake, vypletie sa zo živého ruchu, plných ulíc, graffitov aj zmesy rôznych kultúr, a dostane sa do oblasti čo pôsobí viac… grécky. Alebo aspoň viac tak ako si zvykneme Grécko predstavovať. Biely mramor a malta, schodíky vedúce cez rôzne úzke uličky alebo okolo pekných domčekov, či už farebných alebo bielo-modrých, reštaurácie a podniky s peknými výhľadmi, často rovno na schodoch, živá hudba alebo inokedy úplny pokoj, kým sa človek prepletá cez tiché príbytky miestnych obrastené zeleňou. A nad tým všetkým, samozrejme, približujúci sa Acropolis, mĺkvy obor, ktorý ten svet pod sebou videl zmeniť sa už nespočetnekrát.

Ale samozrejme to najpodstatnejšie z toho všetkého – všadeprítomné mačky. Naozaj sú ich tu desiatky a desiatky na každom kroku. Ako ich milovník som sa teda ocitla vo svojom osobnom raji. Tešilo ma tiež koľko ľudí sa tam o ne stará. Neboli to žiadne podvýživené tvory so zalepenými očami a vypadanou srsťou. Veľa z nich vyzeralo krajšie ako niektoré domáce. Všade, aj po parkoch, mali misky vody a jedla a každú chvíľu som videla ako niekto s ďalším jedlom prišiel. Celé to tam pôsobilo akoby mačky boli jednoducho… časť obyvateľstva s ktorým žijú v harmónii. Niektoré boli plaché, veľa z nich sa ale nechalo pohladkať alebo prišli samé od seba. Iné mali na tvári jazvy z bojov ako starí harcovníci, ďalšie vypasené brušká a minimálne jedna sa chystala priviesť na svet nových členov komunity. Aj ma prekvapilo, že takých nebolo viac, ale vraj sa o ne Gréci starajú nie len vodou a jedlom, ale napríklad aj očkovaním a kastráciou, tak možno preto. Osobne som v tomto prípade plne ignorantská voči tomu, či to je dobre alebo zle a aké sú nevýhody, ja som bola nadšená. Aj zo všadeprítomných mačiek, aj z toho ako k nim okolitá komunita pristupuje a ako sa majú dobre. Ak si niekto niekedy hovoril (ja) “byť tak mačkou”, tak by som to opravila na “byť tak mačkou v Grécku”. Medzi moje obľúbené grécke chvíle sa tak rýchlo zaradilo posadiť sa niekde v parku medzi olivami, nechať sa ohlušovať neúnavnou piesňou cikád a sledovať desiatky mačiek naokolo v ich pokojnom živote.

Na večeru sme sa usadili v reštaurácii s výhľadom na Acropolis. Miestami som počas toho prvého dňa úprimne zabúdala vnímať, že som v Grécku. Mohlo za to aj to, že prostredie bolo také zmiešané, a teda ma nejaké typicky grécke pocity a atmosféra hneď nechytali. Ale keď sme sedeli, už večer, v reštaurácii na ulici, nad nami svietila tá majestátna pamiatka, ktorú som celý život videla len na obrázkoch, pouličný umelec hral na trubke krásne melancholické melódie doplnené o duet s cikádami, tak sa to konečne dostavilo – ten spokojný vnútorný povzdych, že… som v Aténach. 

A áno, po celý čas môjho jedenia na mňa spod stola pozerala mačka. 

Počas záverečného blúdenia uličkami sme vošli do antikvariátu, v ktorom sa mi naskytol pohľad, na ktorý nezabudnem. Pre mňa sú vždy atmosferické zbierky starých kníh a predmetov, ale teraz to celé dotváral pri stene sediaci starý grék bez trička, so šedivými vlasmi a nekonečným množstvom prsteňov na rukách, ktorý mal vedľa seba arašidy a pohár vína, kým v pokoji maľoval obraz. Občas vzhliadol k zákazníkom, ale inak pokračoval v práci. Aspoň nejaký čas. Potom sa nám prihovoril odkiaľ sme, že má aj nemecké a francúzske knihy. Nakoniec skončili s mojim priateľom pri rozhovore o rozdelení Československa, o tom ako sa znášame a rozdieloch v jazykoch. Obraz pred sebou iba upravoval, ale na stene mal niekoľko vlastných, ktoré nám ukázal, a ktoré sa mi veľmi páčili. Celé to bolo pre mňa čarovné – antikvariát pod Acropolisom, knihy a staré predmety a tento pán, čo si tu v tichu a pokoji maľuje pri víne obrazy, kým kúsok od neho vládne čulý život. 

Celkovo ale táto pohoda počas práce nebola len niečo vyhradené pre tiché antikvariáty. Gréci sa naozaj nikam neponáhľajú a dokazoval nám to každý jeden po celý čas pobytu. V reštauráciách je pohostinnosť veľmi príjemná hlavne v tom, že vám vždy najskôr prinesú celú karafu vody, čo je v tých horkách ohľaduplné, ale aj samotní čašníci sú milí. Nikdy som si ale nevšimla také naháňanie sa obsluhy ako tomu býva u nás. V reštaurácii vo Viktorii (Souvlaki tylixe to je názov, odporúčam pre najlepší a najlacnejší gyros), kam sme chodili pár dní, než nám ju zavreli na zvyšok dní kvôli opravám, čašníčke trvalo prísť dlho aj keď sme tam boli sami. Jedlo nám dávala na stôl často bez slova aj úsmevu, napriek tomu nepôsobila neprívetivo, len jednoducho… že nás má na háku. Keď sme si prvýkrát kupovali lístok z letiska, slečna za okienkom ťukala do telefónu, ani na nás počas platby nepozrela. A ešte sme si to od nej len preberali, už ťukala znovu. Siesta tu funguje tiež, počas obeda je veľa obchodov zavretých. Gréci jednoducho celkovo pôsobili, že majú v živote čas. A možno dobre pre nich.

Prečo Atény vyzerajú tak ako vyzerajú

V našej štvrti sme sa objavili okolo jednej ráno, prvýkrát v noci. Zrovna z námestia odchádzala nejaká drogová razia v zostave piatich ozbrojených policajtov a jedného psa. Dvaja muži mali chvíľu na to potýčku, ale nič vážne. Všade boli celkovo nazbierané väčšie skupinky mužov, ale inak, ako som spomínala, keď sme nešli cez park, ale okolo reštaurácii, život stále fungoval a pôsobil úplne normálne. Dokonca aj tá naša špinavá a smradľavá ulica držala svoje podniky v tichosti, žiadne lákadlá ani veľké zbierky zákazníkov. Len občas niekto z niektorých dverí vošiel alebo vyšiel a ukázal záblesk ružového svetla. 

Zatiaľ čo ale oproti Omonii vyzerala Viktoria odrazu oveľa priateľskejšie, po Plake som si nemohla odpustiť pozerať znovu na tie nepekné byty a premýšľať nad tým, prečo toto hlavné mesto vyzerá ako vyzerá. Kde sú ich pekné budovy? Prišlo mi, že niečo také je v európskych mestách štandard, aspoň teda v tých, ktoré som navštívila ja. 

Neskôr som sa dozvedela prečo, a teda ak sa niekto pýtal alebo sa bude pýtať tú istú otázku:

• Atény nikdy nemali byť hlavným mestom Grécka. Niekoľko storočí boli len bezvýznamnou osadou a ešte pred gréckou vojnou o nezávislosť v roku 1821 mali iba 4000 obyvateľov.

• V roku 1832 ich však kráľ Otto vybral za hlavné mesto kvôli historickým a sentimentálnym dôvodom.

• V nasledujúcich desaťročiach boli Atény z veľkej časti zbavené svojich osmanských, franských a dokonca aj byzantských prvkov. Existujúce budovy boli zbúrané a nahradené veľkolepými neoklasicistickými budovami, ktoré mali v architektonickej forme pokračovať v atmosfére starovekých Atén. Obyvateľstvo sa začalo zvyšovať. 

• V prvej polovici 20. storočia postihli Grécko tri po sebe nasledujúce katastrofy. Prvou bola grécko-turecká výmena obyvateľstva (1922-23), pri ktorej 1,5 milióna gréckych utečencov opustilo Turecko a usadilo sa v Grécku. Zhruba štvrtina sa usadila v Aténach, čím sa počet obyvateľov mesta v priebehu niekoľkých mesiacov zvýšil z 200 000 na viac ako 500 000. Potom okupácia Grécka (1941-45) zaznamenala takmer úplnú deštrukciu gréckeho priemyslu a infraštruktúry, zatiaľ čo následná grécka občianska vojna (1946-49) zanechala krajinu trpko polarizovanú. V čase, keď občianska vojna skončila, bolo Grécko vo veľmi zlom stave.

• V Aténach utečenci z roku 1923 ešte stále žili v dočasných prístreškoch, zatiaľ čo mestská stredná trieda, ktorá tradične obývala neoklasicistické sídla, mala sotva dosť peňazí na to, aby sa uživila, nehovoriac o oprave svojich poškodených domovov. Medzitým Gréci prúdili do Atén a snažili sa uniknúť skaze a chudobe na vidieku. Počas 50. rokov 20. storočia prišlo do Atén odhadom 560 000 vnútorných migrantov, čím sa počet obyvateľov opäť zdvojnásobil.

• Radikálne riešenie na vyriešenie tejto situácie neprišlo zhora, ale zdola, od ľudí; z unikátneho systému známeho ako antiparochi. Antiparochi – ktorý možno zhruba definovať ako „vzájomná výmena“ – sa stal definujúcou črtou aténskej mestskej krajiny. 

• Fungovalo to takto: dodávateľ oslovil majiteľa domu a ponúkol mu dohodu. Zbúral jeho dom a na jeho mieste postavil panelák. Na oplátku majiteľ domu dostal určitý počet bytov, pričom dodávateľ potom zarobil na predaji zvyšných bytov Grékom, ktorí hľadali ubytovanie.

• Elegancia antiparochi spočívala v tom, že sa zdalo, že rieši všetky grécke problémy naraz. Majiteľom domov a záujemcom o bývanie poskytla moderné byty a zároveň vytvorila dostatočný zisk na to, aby dodávatelia mohli pokračovať v investíciách do výstavby bez štátnych dotácií či bankových úverov. A takisto vytvorila veľa pracovných príležitostí v stavebníctve, čím pomohla zahnať chudobu.

• Ďalších 680 000 vnútorných migrantov prišlo do Atén v 60. rokoch, pričom v polovici 70. rokov 20. storočia počet obyvateľov mesta dosiahol 2 milióny. V tomto bode neoklasicistické Atény takmer úplne zmizli. Na ich mieste sa rozprestieralo more nevzhľadných, nízkopodlažných betónových panelákov, kam až oko dovidelo.

• Rýchlosť vývoja, nedostatok administratívneho dohľadu a absencia architektov prispeli k škaredosti a rozrastaniu bez pekných prvkov. V antiparochi bola väčšina budov postavená s cieľom maximalizovať zisky bez toho, aby sa myslelo na estetickú hodnotu, za čo sa obyvatelia začali postupne cítiť trochu previnilo. 

• Tak či tak, situácia bola zachránená a Atény stáli v podobe, ktorú môžeme vidieť doteraz – postavené narýchlo a bez estetiky. 

Ošarpané budovy, pozostatok tohto vývoja, sme nakoniec nechali za sebou. Čakala už len studená sprcha, záverečný oddych a posteľ. Prvý deň tak bol za nami, plný zmiešaných dojmov, ale o to zaujímavejší. Tešila som sa na to, čo nám Atény zo seba ukážu ďalej. Vyzeralo to, že toho v sebe majú viac ako človek čaká. Len možno nie úplne toho… čo čaká.

Read More

Ariadna – Jennifer Saint

(06/09/22)

Keď som opätovne dočítala Spev o Achillovi a konečne prečítala Circe, presunula som sa na ďalšie prerozprávanie gréckej mytológie, ktoré malo niekoľko podobných postáv, takže vyzeralo ako vhodné pokračovanie. Toto premýšľanie ale bolo možno moja najväčšia chyba. Skočiť z absolútne očarujúcej prózy od Miller do tejto bolo ako facka do tváre, a to to zrejme ani nie je chyba tej knihy. Štýl písania je dobrý, ale Millerovej štandard je pre mňa niekde hore až na Olympuse, takže toto ľahko zatienil. Kvôli tomu by som prejdenie od Circe k Ariadne prirovnala k situácii, v ktorej milujete boha, ale odrazu vám ho vymenia za smrteľníka. 

Nerada takto porovnávam, ale robila som to celý čas a tak to nemôžem ignorovať. Nakoniec ma kniha predsa len chytila, ale až po celej časti s Minotaurom, keď som si prestala byť istá tým, čo sa stane ďalej. Podľa toho usudzujem, že čím viac človek vie o Ariadne z mýtov, tým menej sa mu táto kniha bude páčiť.

Ale jedna vec, za ktorú som ju milovala a vždy to milovať budem, je, že neodignorovala ženské utrpenie v rôznych mýtoch zameraných na hrdinov a pekne ukázala mizogýnne zaobchádzanie s nimi a odporné spôsoby, akými trpia pod mužmi a za mužov. Napriek tomu, aj keď príbehy žien tu boli výraznejšie, nenazvala by som to feministickým prerozprávaním. Ariadne spravila jedno veľké rozhodnutie za celú knihu a aj vtedy pomáhali iní ľudia viac ako ona. Inak sa len nechala unášať od jedného utrpenia pod nejakým mužom k druhému, ale pasívne žila vo svojej bubline, kompletne ignorujúc všetko a všetkých. Prišlo mi to skôr ako tragédia ďalšej trpiacej ženy. A to je v poriadku, len to treba nazvať pravým menom.

Nebol to ani príbeh o sesterstve. Boli tam dve sestry, áno, a najskôr bolo ich puto veľmi pekné, ale postupne sa akosi prestali zaujímať jedna o druhú dostatočne na to, aby zistili viac o svojich osudoch a keď sa konečne stretli, bolo to akési prázdne a vedeli sa rozprávať len o mužoch. Môj problém teda zrejme je, že nič nebolo také, ako to je opísané – Ariadne nie je feministická, Phaedra je tvrdohlavá a individuálne silná, až pokým odrazu nie je. Problém písania je, že popisuje veci, ale neukazuje ich. Len pohľad na Theseusa mi prišiel čerstvý spôsobom, ktorý sa mi páčil – sebecký hrdina, ktorý možno nie je až taký dobrák. Na druhej strane Dionysus… mala som ho tu rada, ale tá zmena neskôr bola drastická, takže si nemyslím, že Saint ho zvládla dobre vykresliť v tejto svojej verzii a mohol byť oveľa zaujímavejší a komplexnejší.

Namiesto toho som si zase priala, aby to písala Miller. Vytvorila by postavy, čo by dávali zmysel, obalené v próze, čo by sa čítala sama, Dionysus by bol ukázaný ako oboje, veselý a radostný, ale aj tajomný a brutálny (veľmi rada by som videla tohto boha napísaného v jej verzii) a Ariadne by nebola voči všetkému slepá. Alebo nie. Tak či tak, zrejme by som z akejkoľvek jej verzie nebola taká neistá ako teraz a nebola taká nerozhodná ako to ohodnotiť. Užila som si čítanie, niekedy menej a niekedy viac, ale má to svoje problémy a hľadala som viac než som dostala.

Nakoniec táto kniha možno predsa len je ako boh – s obalom, ktorý očarí, ale len aby ste neskôr zistili, že jeho vnútro nie je také úžasné ako ste čakali.

Read More

Review: Ariadne – Jennifer Saint

(06/09/22)

After rereading The Song of Achilles and finally reading Circe, I picked up another retelling that had a few similar characters, so it looked like a nice follow up. But that thinking may have been my biggest mistake. Jumping from that absolutely enchanting prose of Miller into this one was a bit of a slap in the face for me and it probably isn't even the book's fault. The writing here is good, but Miller's standard is somewhere up on damn Olympus for me and it did cast its shadow. For that, going from Circe to Ariadne was like loving a god and then having him switched for a mortal.

I don't like to compare like this, but that was all I was doing the whole time, so I can't just ignore it. The book managed to grip me after the whole Minotaur part, where I was finally not completely sure what's going to happen. By that I suppose the more you know about Ariadne from myths, the less you will enjoy this book.

But one thing that I loved and will always do, is that it didn't skip over female suffering in various hero-centred myths and it showed well that misogynistic treatment they get and hideous ways they suffer under and for men. And still, even when the stories of women did come forward here, I would not call this a feministic retelling. Ariadne made one big choice in the whole book, and even then other people helped more than she did. Otherwise she was just being carried from suffering under one man to another or passively living in her bubble, completely ignoring everything and everyone. It felt more like a tragedy of another woman suffering. And it's fine, just call it what it is. 

Neither was it a story about sisterhood. There were two sisters, yes, and at first, their bond was beautiful, but somehow later they didn't care enough to learn more about each other's fates and when they finally met again, it felt flat and the only thing that they could talk about were men. My problem probably is, that nothing was as it was described – Ariadne is not feministic, Phaedra is headstrong only until she doesn't prove to be. And so the problem of the writing is that it is describing things, but not showing them. Only the view on Theseus was actually fresh in a way that I liked – it's nice to see a self-centred hero that is not so good after all. Dionysus on the other hand… I did like him here, but the change later was a bit drastic, so I don't think Saint managed well with this version of him and he could be so much more interesting and complex. 

Instead, again, I longed for Miller to be writing this. She would create characters that would make all the sense, packed in a prose that would read itself, show Dionysus in his both merry and joyful but also mysterious and brutal form (I would so love to see this god written by her) and Ariadne wouldn't be blind to everything. Or not. Either way, I probably wouldn't be so unsure about it all as I am now about how to rate this. I did enjoy reading it, sometimes less and sometimes more, but it has its problems and I was looking for more. 

All in all, maybe this book was like a god after all – with a cover that will enchant you, but only for you to realize that its inside is not as great as you expected. 

Read More

Circe – Madeline Miller

(25/08/22)

Vôňa olivového hája v starovekej Agore. Slnko mi prepaľuje kožu, kým prechádzam okolo Parthenonu. Zeus vládne nad Acropolisom, jeho blesky udierajú všade okolo mňa. Slaný vzduch na neobývanom ostrove, krotké jelene stoja vedľa mňa. Pierko páva. Nekonečná pieseň cikád. 

Grécko. 

Tam som čítala tento príbeh a jednoznačne to vylepšilo zážitok aj z knihy aj z krajiny. Ale myslím si, že kniha by sa zaradila medzi moje obľúbené aj keby s ňou neboli zviazané všetky tie grécke spomienky.

Dostala som od nej všetko, čo som chcela. Čarodejníctvo, kvôli ktorému som si priala, aby som tiež mala ostrov plný prírody a vlkov ako spoločníkov. Spomenula som si na teplé letné večery, ktoré som strávila zbieraním čerstvých lístkov do môjho čaju, obklopená vôňou mäty, s pohľadom upretým na žiariaci mesiac. Silnú ženu - a nie len jednu - ktorá tam nie je len preto, aby bola zachránená alebo znásilnená, aby slúžila alebo bola peknou. Dokáže si ustáť svoje, vzdorovať bohom a odraziť ich, nájsť svoju vlastnú silu a zmieriť sa so svojimi slabinami, divoko chrániť a hlboko milovať, ale zostať sama sebou. Krásnu prózu, ktorá bola ako kúzlo, čo je len príhodné počas čítania o čarodejke. Slová a vety plynuli rýchlo a ja som si priala aby spomalili, pretože som ešte nechcela skončiť. Krutých bohov a odsúdených smrteľníkov, tragédiu a smútok, ale tiež záblesky svetla a smiechu a pokoja. Známe postavy z mytológie, ktoré dostali ľudskejšie podoby a boli odrazu tak reálne a živé, až som mala pocit, že som s nimi naozaj ten čas rozhovormi pri krbe strávila. A verziu, kde žena so schopnosťami nie je iba zloduch, ktorého treba poraziť, ale niekto, koho môžete obdivovať a prepadnúť mu. (Oh, a to najlepšie - mužov premieňaných na prasatá, presne ako sa patrí. Sorry, ale not sorry.)

Tento príbeh mal pre mňa všetko a keď som prečítala posledné slová, priala som si ich viac, aby som v tom kúzle mohla zostať uväznená ešte o niečo dlhšie. Osobne si prajem si, aby Miller prerozprávala celú grécku mytológiu.

A teraz ma ospravedlnte, idem hľadať nejaký opustený ostrov, kde môžem začať moju kariéru v čarodejníctve.

Read More

Review: Circe – Madeline Miller

(25/08/22)

Smell of olive grove in Ancient agora. Sun burns through my skin when I walk around Parthenon. Zeus reigns over Acropolis, his thunderbolts hitting all around me. Salty air on an uninhabited island, tame deers standing next to me. Feather of a peacock. Never-ending song of cicadas. 

Greece. 

That's where I read this story and it definitely enhanced the experience of both the book and the land. But I think the book would become one of my favourites even if all those Greek memories were not tied with it. 

I got everything I wanted from it. Witchcraft, that made me wish for my own island full of nature and wolves as my companions. I remembered warm summer nights spent collecting fresh leaves for my tea, surrounded by the smell of mint, looking at the shining moon. Strong woman - and not just one - that isn't there only to be saved or raped, to serve or to be pretty. She can stand her own ground, defy gods and hold them off, find her own powers and come to terms with her weaknesses, protect fiercely and love deeply, but still stay herself. Beautiful prose that felt like an enchantment, which was only convenient when you're reading about a witch. Words and sentences flew by and I wished they would stop, so I don't have to finish yet. Cruel gods and doomed mortals, tragedy and sadness, but also glimmers of light and laughter and peace. Well known mythology figures that got much more human forms and were suddenly so real and alive like you really spent that time with them, talking by the hearth. And a version where a woman with powers isn't only a villain to be defeated, but someone you can admire and fall for. (Oh, and the best part - men turned into pigs, as they should be. Sorry, but not sorry.)

This story had it all for me and when I read the final few words, I wished for more, so I can stay trapped in its spell a little longer. Personally, I wish Miller would just retell the whole Greek mythology.

And now excuse me, while I look for some abandoned island where I can begin my career in witchcraft.

Read More