Recenzia: Malé básně v próze - Charles Baudelaire

Friday, December 9, 2022

(17/07/22)

Táto kniha je pre mňa veľmi špeciálna.

Kúpila som ju na blšom trhu, keď som bol veľmi mladá, fascinovaná tým, aká je ona veľmi stará. Bola v mojom vlastníctve roky a nikdy som ju celú neprečítala. Namiesto toho som ju počas života otvorila v náhodných chvíľach, prečítala pár viet a nosila tie útržky v sebe celé roky, vždy po čase pridávajúc nové. Predstavovala som si kto ju vlastnil, ako žil a ako zomrel. Inšpirovalo ma to k napísaniu celého vlastného príbehu a každá kniha, ktorá vás inšpiruje k písaniu, je výnimočná.

A to najlepšie na tejto malej knižke - niekto označil vety, ktoré sa mu páčili. Keď som čítala iba tie, mala som pocit, že spoznávam nejakého cudzinca z minulosti. Keď som sa knihu konečne rozhodla prečítať „poriadne“, podčiarkovala som vety tiež a často už boli označené alebo sa naše čiary stretli. Zdielala som ten čitateľský zážitok s niekým z minulosti, s niekým už pravdepodobne mŕtvym, ale v tých chvíľach veľmi prítomným. Usmievala som sa, keď sme zdieľali pocity ku kúsku starého písania, a predstavovala si, čo to bolo za človeka.  Bolo to čarovné a urobilo to z tejto knihy pre mňa niečo viac ako len knihu, takže je ťažké ju ako knihu hodnotiť.

Ale o jej obsahu poviem toto: nájdete tu emotívnu, krásne napísanú poetickú prózu, ktorá je často drsná alebo smutná, dekadentná alebo pesimistická a s pochybnou morálkou, ale nesie v sebe pocity o osamelosti, prírode a umení, ktoré sa dotknú vašej duše. Väčšinou sú to úvahy s temnými pravdami. Boli tam kúsky, ktoré boli zvláštne a nemôžem povedať, že som im úplne rozumela, ale nemám pocit, že účelom poézie je vždy jej rozumieť, je to skôr o tom, aby ste cítili a predstavovali si a presne to docielili. Boli tam aj také, ktoré som si zamilovala a to množstvo citátov, ktoré tu môžete nazbierať, je obrovské.

Takže aj keď sa o jej čítanie nebudete deliť s neznámym cudzincom z minulosti, môžete v nej nájsť niečo špeciálne.




Read More

Review: Paris Spleen - Charles Baudelaire

(17/07/22)

This book is very special to me. 

I purchased it at a flea market when I was very young, fascinated by how very old it was. It was in my possession for years and I never read the whole thing. Instead, at random moments in my life, I opened it, read a few sentences and carried those fragments inside me throughout the years, always collecting some new ones after a while. I would imagine who owned it, how they lived and how they died. It inspired me to write a whole story of my own and any book that inspires you to write is a special one.

And the best thing about this little book - someone marked the sentences they liked. Often reading only those, it made me feel like I was getting to know some stranger from the past. When I finally picked up the book and decided to read it “properly”, I also underlined sentences and often they were already marked or our lines would meet. I was sharing that reading experience with someone from the past, someone probably already dead, but very present in those moments. I could smile when we shared feelings for a piece of old writing and imagine what kind of person it was. It was magical and made this book something more than a book to me, so it's hard to judge it as one.

But about its content I will say this: you will find emotional, beautifully written poetic prose here, that is often harsh or sad, decadent or pessimistic and with questionable morals, but carries sentiments about loneliness, nature and arts that will touch your soul. Mostly reflections with dark truths underneath. Some pieces were just strange and I can't say I fully understood them, but I don't feel like the purpose of poetry is to always understand it, it's more about making you feel and imagine and they did just that. There were also some that I loved and the amount of quotes that you can collect here is enormous. 

So even if you won't share this book with a stranger from the past, you can find something special in it.




Read More

Review: The Secret History - Donna Tartt

Tuesday, December 6, 2022

14/11/22

I won't forget reading this book. 

I did so in probably the best time possible - in late September, when nostalgic ghosts roamed the world unleashed, when baristas started sprinkling my cappuccinos with cinnamon and when I took my coat from the wardrobe for the first time since the winter. I will say it a hundred times, but for me the reading experience is as important as the book itself and I loved this one: late autumn nights, tired eyes in four in the morning, midnight dinners of croissants and grapes (I did not tried to be pretentious, it just naturally came). I would always put a pencil behind my ear, ready to underline the hell out of it, listen to a quiet classical music in the background and occasionally write snippets of some thoughts on my notes. It made me think all the time, write more again and I adored the book for it. That whole period of reading it had a very specific atmosphere and activities linked to it that will always be tied together in my mind and memories. And I will miss it.

Same as I will miss the atmosphere of the book itself, its morally corrupt characters, Hampden, the country house and just… spending time there and with them all. Even though they are a bunch of… well, a bunch. To say it has a way of “gripping you” doesn't seem completely right, because that can be said about any book and this one wasn't gripping exactly, it had a very specific process of… what. Enchanting me? Possessing me? Hypnotizing? Fascinating? Entrancing? I honestly don't know but there's a possibility that the same will happen to you and you will live there. You will walk that campus, eat those sunday dinners, feel sick in your stomach from either alcohol or some their deeds, see the characters alive and vivid though Richards idealised eyes and when it's done and gone, you will have trouble getting over it, you will miss it and you will want it back no matter how bad some of it was. It will be like a life that you lived and then lost. 

The book is not perfect and it's definitely slow - very slow. At least at two points in the book I've asked myself “and what will they do for the rest of it?”. But there's always something and sometimes it's not much per se, but it's enough for them and for their everyday life that you are a part of, watching it - slowly - fall apart, very fascinated by it and very curious and it just keeps you reading. And don't take me wrong, I don't mind slow at all, I bathe in slow, it's my nourishment, so that was all good with me, but it may catch some people off guard if they're expecting something else. And now that we're at “expecting'': this book has been on my TBR for a decade. When you add all the fuss around it I can tell you, if I ever had EXPECTATIONS (yes, very big ones) it was now. And I have to say, it was not what I expected, but somehow… it was exactly it. It's strange and hard to explain. So I'll leave it very unhelpfully at that. Also the blurb is a bit deceiving, at least for me, because the first line - “under the influence of their charismatic classics professor” - made me expect him to be much more present and influential then he was and that may have disappointed me a little. I wanted more deep talk, more teaching, more… everything. I'm still not sure if the book deserves a five star rating, but the experience of reading it does (for me).

Honestly, I have trouble describing the book and keeping my thoughts comprehensible and collected and I don't want to anymore, so I will just give you random snippets of my impressions. Hopefully you'll make something out of them: 

you can't rush this book, it feels like poetry in a way - it's to be read at your own pace, often slowly, sometimes in fragments and you have to feel it, otherwise it may not be a great experience / the characters are terrible but also charming but also terrible and you want to befriend them but also stay as far away from them as possible and maybe even kill them sometimes or at least give them a good punch and maybe one kiss/ some quotes are so good i want to die / it will show you the charming beauty of beauty and then, very slowly and horrifyingly, show you how not-beautiful it is to love beauty for beauty itself, because beauty is often not what's hiding under it… you understand?/ it had such a strange effect of giving me what i always wanted - to have my elitist group of friends, have profound talks about mythology and human nature and classics, sprinkle a little bit of moral corruption there and a nice campus life and enough money to live freely and decadently - and then make me not want that at all. or maybe want it still, but in a more… right way. it… ah, how to explain? (i can delete this when i find the right words but to assert my confused dominance, i won't). it will not show you what you should do and how the power of friendship conquers all and how murder is a no no and love so straightforward. instead it will give you this beautiful thing of everything twisted and by that show you that this is not what you would really want. even if you think it is, it's not, they are wrong, it's wrong and there is only pain and guilt and nothing good waiting when you live like that and maybe you would rather not. it will seemingly do everything to make that corruption beautiful only to highlight by doing so how not-beautiful it is in its core. well, those are not the right words exactly, but they are words and have to do/ it's been two months and i still occasionally think about the book. it has impressions that will last, but as i've said, what is truly everlasting for me is the experience of reading it. 

It's not a book to devour.

It's a book to savour.

The Secret History by Donna Tartt


Read More

Recenzia: Tajný príbeh - Donna Tartt

(14/11/22)

Čítanie tejto knihy nezabudnem.

Urobila som tak asi v najlepšom možnom čase – koncom septembra, keď svet ovládli nostalgickí duchovia, keď mi baristi začali posypávať cappuccina škoricou a keď som prvýkrát od zimy vybrala kabát zo šatníka. Poviem to stokrát, ale pre mňa je zážitok z čítania rovnako dôležitý ako samotná kniha a tento som milovala: neskoré jesenné noci, unavené oči o štvrtej ráno, polnočné večere croissantov a strapcov hrozna. Vždy som si dala ceruzku za ucho, pripravená podčiarknuť väčšinu knihy, počúvala tichú klasickú hudbu v pozadí a občas si do poznámok napísala úryvky roztrúsených myšlienok. Nútilo ma to neustále premýšľať, znovu viac písať a za to som tú knihu zbožňovala. Celé to obdobie čítania malo veľmi špecifickú atmosféru a aktivity s ňou spojené, ktoré budú v mojej mysli a spomienkach navždy spojené. A bude mi to chýbať.

Rovnako ako mi bude chýbať atmosféra samotnej knihy, jej morálne skazené postavy, Hampden, vidiecke sídlo a jednoducho celé to trávenie času tam a s nimi všetkými. Aj keď to je banda… no, banda. Povedať, že tá kniha človeka “pohltí” sa nezdá úplne správne, pretože to sa dá povedať o každej knihe a táto nebola úplne pohlcujúca, mala skôr veľmi špecifický proces... čoho. Očarovania? Zhypnotizovania? Fascinovania? Posadnutia? Úprimne neviem, ale je tu možnosť, že sa vám stane to isté a budete v nej žiť. Budete sa prechádzať po tom kampuse, jesť tie nedeľné večere, bude vám zle od žalúdka z alkoholu alebo ich činov, uvidíte postavy živé a jasné cez Richardove zidealizované oči, a keď to bude preč, nebude ľahké sa cez to dostať, bude vám to chýbať a budete to chcieť späť bez ohľadu na to, aké zlé to občas bolo. Bude to ako život, ktorý ste prežili a potom ho stratili.

Kniha to nie je dokonalá a určite je pomalá - veľmi pomalá. Aspoň v dvoch bodoch som sa sama seba pýtala: „A čo budú robiť po zvyšok knihy?“. Ale vždy je tam niečo a niekedy to samo o sebe nie je veľa, ale stačí to pre nich a pre ich každodenný život, ktorého ste súčasťou, keď sledujete, ako sa pomaly rozpadá, budú to fascináciu a zvedavosť a núti vás to čítať . A neberte ma zle, “pomalé” mi vôbec nevadí, v pomalom sa vyžívam, takže to bolo pre mňa v poriadku, ale niekoho to môže zaskočiť, ak očakáva niečo iné. A teraz, keď sme pri „očakávaniach“: táto kniha je v mojom “plánujem prečítať” liste už desaťročie. Keď k tomu pridáte všetok ten rozruch okolo, môžem vám povedať, že ak som niekedy mala OČAKÁVANIA (áno, veľmi veľké), bolo to teraz. A musím povedať, že to nebolo to, čo som očakávala, ale zároveň... to bolo presne to. Je to zvláštne a ťažko sa to vysvetľuje, takže to nechám veľmi neužitočne len pri tom. Tiež popis je trochu klamlivý, aspoň pre mňa, pretože prvý riadok – „pod vplyvom ich charizmatického profesora” (tak to je v angličtine) – ma prinútil očakávať, že bude ten profesor oveľa prítomnejší a vplyvnejší než bol, a to ma možno mierne sklamalo. Chcela som viac hlbokých rozhovorov, viac učenia, viac... všetkého. Stále si nie som istá, či si kniha zaslúži päťhviezdičkové hodnotenie, ale zážitok z jej čítania si ho zaslúži (pre mňa).

Úprimne, mám problém opísať tú knihu a udržať pritom svoje myšlienky zrozumiteľné a už sa mi nechce, tak vám dám len náhodné úryvky mojich dojmov. Snáď si z nich niečo poskladáte:

s touto knihou sa ponáhľať, svojím spôsobom mi príde ako poézia - mala by sa čítať vlastným tempom, často pomaly, niekedy po útržkoch a treba to precítiť, inak to nemusí byť skvelý zážitok / postavy sú hrozné, ale aj očarujúce, ale aj hrozné a chcete sa s nimi priateliť, ale tiež sa od nich držať čo najďalej a možno ich niekedy aj zabiť alebo im dať aspoň jednu päsťou a možno aj jednu pusu/ niektoré citáty sú také dobré, že chcem zomrieť / kniha vám ukáže očarujúcu krásu krásy a potom veľmi pomaly a s hrôzou ukáže, aké je nekrásne milovať krásu pre krásu samotnú, pretože krása často nie je to, čo sa pod ňou skrýva... chápete?/ mala na mňa zvláštny efekt, kedy som dostala to, čo som vždy chcela – mať svoju elitnú skupinu priateľov, mať hlboké rozhovory o mytológii a ľudskej povahe a klasike, štipka morálnej korupcie, pekný život na univerzite a dostatok peňazí na to aby som mohla žiť slobodne a dekadentne - a potom ma prinútila to vôbec nechcieť. alebo to možno stále chcieť, ale viac... správnym spôsobom. tá kniha... ah, ako to vysvetliť? (môžem to vymazať, keď nájdem správne slová, ale nebudem to robiť, aby som utvrdila svoju zmätenú dominanciu). neukáže vám, čo by ste mali robiť a ako sila priateľstva všetko prekoná a ako je vražda jendo veľké nie a láska je taká jednoduchá. namiesto toho vám dá túto krásnu vec poskladanú zo všetkého pokrúteného a tým vám ukáže, že toto nie je to, čo by ste naozaj chceli. aj keď si myslíte, že je, nie je, je to zlé a keď takto žijete, čaká len bolesť a vina a nič dobré a možno by ste tak radšej nežili. zdanlivo urobí všetko pre to, aby bola tá korupcia krásna, len aby tým zdôraznila, aká je vo svojom jadre nepekná. no, to nie sú úplne tie správne slová, ale sú to slová a postačia/ už sú to dva mesiace a stále občas premýšľam nad touto knihou. má v sebe dojmy, ktoré pretrvajú, ale ako som už povedala, to, čo je pre mňa skutočne večné, je zážitok z jej čítania.

Táto kniha sa nedá zhltnúť. 

Túto knihu si musíte vychutnať. 

The secret history by Donna Tartt


Read More

Review: Nomadland - Jessica Bruder

Sunday, November 27, 2022

(28/06/22)

There came a time when the sun was sticky on my skin during my endless free days and I read about the Nomads - the ones whose lifestyle I was always so attracted to, the ones I wanted to be a part of. Ever since I can remember, even as a child I liked to watch documentaries and shows about travel, other countries and cultures and wanted to escape to the world, see all of it. And while I couldn't and was locked in my room, I traveled through books not only to other countries, but also to other worlds.

But the nomad life has many obstacles. I still remember watching Into the Wild late at night, thinking about it until the morning and feeling strange because it suddenly offered me a much less idealized view of this lifestyle. Not only the insecurity of it, but especially the loneliness. And despite the fact that I haven't traveled that much yet, I've lived in another country and called it home and felt what it was like to leave behind pieces of myself in other places, to change homes and feel like I had more than one... but at the same time none fully. And it wasn't always a pleasant feeling.

I originally thought that this reportage would be something in that style. But then the book interested me even more, because it focused on nomad life not only in a different way, but also in a slightly different situation than a young person with a backpack on their back, who voluntarily chose this journey. And so I started with the exact opposite - thousands of retired people in vans, who, although they maintain optimism and a positive view of things, enjoy community and freedom, but gradually also reveal the stories that led them to this life. Stories of debts and loans, collapsed economy, unfortunate fates and a system that cannot take care of its citizens even if they follow all its rules to deserve it.

It was fascinating, disturbing, sad, joyous, hopeful and desperate. I learned a lot of new information and became convinced that America, with her inability not only to provide a person who has worked all his life with a pension or roof over his head, but also with the shootings at schools, loans for studies and health care, and most recently taking away the rights of women, is far away from the dream it claimed to be. It was a sad picture of the land and a sad look on nomad life, which ideally should be a choice rather than a necessity.

And yet… so hopeful. Reading about people who are sixty and over and can completely change their lives, take care of themselves, work and create a community, new friendships and relationships, and all this on their old knees, gives a person a kind of hope that it really is possible to change your life and try things at any age. But just as well, behind that hope and positivity and their own optimism, there are all those negative facts - about their country, about their system, about how people who deserve a break work harder than my young bones could handle and sleep alone in vans and on the road, resigned to the fact that if something happened to them, they might not be found for months.

It was a bittersweet read and captured the essence of life in the fates of those old moving bones. About how cruel and unfair and bleak it can be and at the same time about how people can stand up to it, create their own little space even on wheels, always reinvent and adapt, create new friendships and smile at the rising sun with a warm mug of coffee, wherever they are.



Read More

Recenzia: Země nomádů - Jessica Bruder

(28/06/2022) 

Prišlo obdobie, kedy sa mi slnko lepilo na pokožku a ja som počas mojich nekonečných voľných dní čítala o Nomádoch - tých, ktorých životný štýl ma vždy tak priťahoval, tých, ktorých súčasťou som chcela byť. Odkedy si pamätám, už ako dieťa som najradšej pozerala dokumenty a relácie o cestovaní, iných krajinách a kultúrach, chcela ujsť do sveta a vidieť z neho všetko. A kým som nemohla a bola zavretá v mojej izbe, tak som cestovala cez knihy nielen do iných krajín, ale aj iných svetov. 

Nomádsky život má ale veľa nástrah. Doteraz si pamätám, ako som neskoro v noci pozerala Into the Wild, do rána nad tým premýšľala a cítila sa zvláštne, pretože mi to ponúklo odrazu oveľa menej idealizovaný pohľad na tento štýl života. Nielen jeho neistotu, ale hlavne samotu. A napriek tomu, že som toho ešte neprecestovala tak veľa, žila som aj v inej krajine a volala ju domovom a cítila, aké to je, nechávať za sebou kúsky zo seba na iných miesta, striedať domovy a cítiť sa akoby som ich síce mala viacero… ale zároveň plne už žiaden. A nie vždy to bol príjemný pocit. 

Pôvodne som myslela, že táto reportáž bude niečo na tento štýl. Potom ma však kniha zaujala ešte viac, pretože sa venovala pohľadu na Nomádstvo nielen iným spôsobom, ale aj v trochu inej situácii, než je mladý človek s batohom na chrbte, ktorý si túto cestu dobrovoľne volí. A tak som sa začítala do presného opaku - tisícok dôchodcov v dodávkach, ktorí si síce držia optimizmus a pozitívny pohľad na vec, tešia sa z komunity a slobody, ale postupne tiež odhaľujú príbehy, ktoré ich k tomuto životu doviedli. Príbehy dlhov a pôžičiek, skolabovanej ekonomiky, nešťastných osudov a systému, ktorý sa nedokáže o svojich občanov postarať ani keď dodržia všetky jeho pravidlá na to, aby si to zaslúžili. 

Bolo to fascinujúce, znepokojivé, smutné, úsmevné, nádejné aj zúfalé. Dozvedala som sa veľké množtvo nových informácii, utvrdila sa v tom, že Amerika s ich neschopnosťou nielen zabezpečiť dôchodok či strechu nad hlavou človeku, čo celý život pracoval, ale aj streľbami na školách, pôžičkami na štúdium a zdravotou starostlivosťou, či najnovšie odoberaním práv ženám, má ďaleko od sna, ktorým sa tak rada oháňala. Bol to smutný obraz krajiny a smutný pohľad na Nomádstvo, ktoré by ideálne malo byť skôr voľbou než nutnosťou. 

A napriek tomu… taký nádejný. Čítať o ľuďoch, ktorí majú šesťdesiat a viac a dokážu od základu zmeniť svoj život, dokážu sa o seba postarať, pracovať a vytvoriť si komunitu, nové priateľstvá a vzťahy, a to všetko na staré kolená, dá človeku akúsi väčšiu nádej, že skutočne sa dá zmeniť svoj život a skúšať veci v hocijakom veku. Rovnako tak ale, na pozadí tej nádeje a pozitivity a ich vlastného optimizmu, sú všetky tie negatívne fakty - o ich krajine, o jej systéme, o tom, ako ľudia, čo si zaslúžia odpočinok, pracujú tvrdšie než by zvládli moje mladé kosti a spia sami v dodávkach a na cestách, zmierení s tým, že ak sa im niečo stane, možno ich mesiace nikto nenájde. 

Bolo to horkosladké čítanie a zachytilo tak v osudoch tých starých presúvajúcich sa kostí základnú podstatu života. O tom, aký býva krutý a nespravodlivý a bezútešný, no zároveň o tom, ako sa mu ľudia dokážu postaviť, vytvoriť si svoj malý priestor hoci aj na kolesách, vždy sa vynájsť a prispôsobiť, vytvoriť nové priateľstvá a usmievať sa na vychádzajúce slnko s teplým hrnčekom kávy, nech sú kdekoľvek.



Read More

Recenzia: Rashomon a sedemnásť ďalších príbehov - Ryunosuke Akutagawa

Thursday, November 17, 2022

06/11/22

Krátke poviedky od autora, ktorý viedol krátky život, a predsa toho, čo im obom chýba na dĺžke, majú dostatok do hĺbky. Spoznáte tu syna šialenej ženy, chronického insomniaka a hriešnika sužovaného vinou, dnes označovaného ako „otca poviedky“, a jeho mnohé diela. Začínajú ako príbehy plné fantázie a histórie, ktoré vás ľahko prenesú do čias Šógunov, potom prejdú do kurióznych, dokonca zábavných, len aby skončili ťažkou paranojou a prichádzajúcim šialenstvom, keď sa konečne zmenia na osobné a Akutagawa, akokoľvek nespoľahlivý jeho rozprávač zostáva, nám ukazuje konečne niečo zo svojho života, svojich hriechov, myšlienok a bolestí, len aby to spravil finálnym, keď si ten život následne vezme.

Pre mňa je čítanie knihy – atmosféra a príbehy, ktoré to sprevádzajú – často rovnako dôležité ako kniha samotná. A tu som si užila oboje. Hneď na druhý deň ako mi kniha prišla, nová a lesklá, mi vytiehla voda v batohu, a tak hneď aj získala vyschnuté a pokrčené strany, vďaka ktorým už teraz vyzerá staro. Ešte stále vidím tú rannú hmlu za oknom vlaku, keď som čítala prvé strany, kým sa sušila. A všetky jesenné večery, ktoré nasledovali, tiež zahalené v hustej hmle, akoby k tej knihe jednoducho patrila. Rozmazávala známe výhľady a dávala možnosť na predstavy, že za ňou môže byť niečo iné – možno Japonsko z inej doby.

A samotné čítanie... mnohé z tých príbehov sa od seba veľmi líšili, no všetky ma zaujali rovnakým spôsobom. Akoby sa Akutagawov štýl písania dal aplikovať na čokoľvek a urobiť to podmanivým. Vždy som bola zvedavá na ďalšiu vetu a potom ďalší príbeh a dokonca ma to niekedy prinútilo zastaviť sa a pokúsiť sa spomenúť si, či sa mi to vždy stáva s autormi – aby všetky ich príbehy udržali moju pozornosť rovnakým spôsobom, akokoľvek sú od seba odlišné. Myslím, že nie. Verím, že jeho remeslo bolo veľmi vycibrené a pochopila som, prečo sa mu hovorí otec poviedok. A keď si na chvíľu uvedomíte dobu, v ktorej ich písal a prestanete uplatňovať dnešné štandardy, sú tiež veľmi často revolučné. Niektoré techniky písania mali byť dokonca použité vôbec prvýkrát, čo si naozaj zaslúži obdiv. Ako bonus som bola opäť raz veľmi zvedavá na históriu Japonska a musela som sa odhovárať od toho, aby som hneď potom skočila do nejakej historickej knihy – príbehy z tých čias boli zaujímavé a veľmi živé, mala som pocit, že Akutagawa otvoril nejaké okno a dovolil mi nahliadnuť do niekoľkých náhodných príbehov, ktoré sa vtedy odohrávali.

Už ubehlo pár dní, odkedy som knihu prečítala a stále si z nej veľa pamätám. Niektoré príbehy so mnou zostanú nielen počas ďalších dní, ale aj rokov, a tiež pocity z nich – najmä posledný príbeh, ktorý ma zasiahol myšlienkami a dokázal vo mne vyvolať silnú úzkosť. Úzkosť, ktorá bola z veľkej časti jeho, ale časť z nej bola moja a potom sa spojili a bolo ťažké ich oddeliť. Pamätám si, ako som zatvorila knihu, párkrát sa zhlboka nadýchla a povedala si “no sakra”.

A nech je to akokoľvek vhodné alebo nevhodné, celú knihu by som pokojne zhrnula do týchto dvoch slov.

(Pokiaľ viem, kniha nemá slovenský preklad.)



Read More