(28/05/22)
Hlboko v noci som prečítala prvú polovicu tejto knihy. Oči som mala unavené, myseľ tiež a v tichu tmy som skočil do dialógu dvoch cudzincov. Cudzincov pre mňa aj pre seba navzájom. Chodila som okolo nich, chvíľu počúvala, zvykala som si na nich a ich spôsob rozprávania. Ale to bolo všetko, viac som o tom nepremýšľala. Existuje veľa kníh a filmov a predstavení, ktoré zahŕňajú filozofovanie o zmysle života, viere, svete, spoločnosti a ľudskej prirodzenosti. Nečakala som nič nové, prinajlepšom som chcela len pár dobrých citátov, ktoré vo mne chvíľu zostanú a ktoré môžem v sebe nosiť počas najbližších dní.
Ale na druhý deň, keď som sa zobudila, prvýkrát počas môjho „obdobia slobody“, kedy som nemusela ísť do práce, som vstala hneď po otvorení očí, žiadne lenivé zdržiavanie sa v posteli. Bola hodina pred obedom, sedela som sama v kuchyni, oči som mal stále dotknuté spánkom a znova som otvorila knihu. Tentoraz som nešla len okolo nich a nestála som v kútoch. Keď som si sadla do kuchyne, sadla som si tiež k nim za ich kuchynský stôl, cítila som, že som im trochu bližšie a viac na nich zvyknutá. Čoraz viac zvedavá na ich osoby a hlavne na to, ako tento dialóg skončí. Nebol to totiž hocijaký dialóg. Závisel na ňom život.
Ticho, ospalosť, občasné zvuky dlho prebudeného života vonku a neustále tikanie hodín, ich takmer nevedomá pripomienka, že život mizne rýchlejšie, ako si uvedomujeme. V tej poludňajšej atmosfére ma kniha pohltila oveľa viac ako v hĺbke predošlej noci.
Ako som tušila, ani jeden z nich mi nepovedal nič nové. Všetky myšlienky “Bieleho” – nihilistického profesora – aj presvedčenia boli tiež moje, len občas lepšie formulované. Pohľad “Čierneho” – bývalého kriminálnika, ktorý zmenil svoj život od základov k lepšiemu – bol zároveň ten, o ktorý sa stále snažím viac. Okrem viery v Boha. V oboch som videla časť seba, oveľa viac v Bielom, a niekedy to možno nebolo bezpečné, nechať ho na mňa hádzať všetky tie myšlienky tak presvedčivo, keď s nimi sama stále bojujem. Ale zároveň, keď prišiel koniec – a ja som bola šťastná, že tentoraz sa nekonal žiaden zázrak –, dalo mi to zvláštnu nádej, akokoľvek ironicky to znie. Pretože som si uvedomila, že bez ohľadu na to, aká ťažká je táto bitka, a dokonca aj so všetkými týmito myšlienkami v mojej hlave, stále nechcem stihnúť vlak Sunset Limited. Aspoň nie naozaj a nie teraz.
A možno nepovedali nič nové, ale pri sledovaní výmeny názorov medzi týmito dvoma mužmi som jasnejšie videla, kde sú moje vlastné názory. Uvedomil som si, že väčšinu času som niekde uprostred nich, rovnako ako pri tom stole, kde som s nimi sedela. Stále o niečo bližšie k priepasti ako nie, ale aspoň nie tak definitívne. A že možno... to je v poriadku. Možno práve tam je to nakoniec najbezpečnejšie. Vidieť všetku tú škaredosť, krutosť, nezmyselnosť, všetky tie príšery, ktoré sa ukrývajú v ľuďoch, a stále... vedieť žiť, vychutnávať si svoj čaj, chcieť čítať ďalšiu knihu, vidieť inú krajinu, niekomu pomôcť, ak keď to neurobí rozdiel. Lebo no a čo ak neurobí. No a čo ak je to všetko bezvýznamné. (Optimistický nihilizmus víťazí.)
A čaká ešte toľko práce, aby som sa aspoň udržal na tejto ceste a nespadla každý druhý deň na úplne dno. Ale je to pohľad, ktorý som si vybrala a opäť vďaka nim vidím jasnejšie.
Takže nie, nič nové som nedostala. Žiadne prevratné myšlienky, nič, čo by ma prinútilo zmeniť uhol pohľadu. Ale... otestovala som si svoje vlastné názory, svoje vlastné nádeje a zistila som, kde na tejto platforme života stojím. A dostala som jeden zaujímavý dialóg, viac ako pár citátov, ktoré som si odniesla na niekoľko nasledujúcich dní a pocit, ktorý mi zostal, aj keď bola kniha zatvorená.
A myslím, že to stačí.
