Severné Poľsko: Očarujúci Gdansk, piesočné pláže Sopotu a moderná Gdyňa

Tuesday, August 16, 2022



Na severe Poľska leží oblasť známa ako Trojmesto – tri samostatné mestá na pobreží Baltského mora, ktoré ale vďaka dobrému prepojeniu tvoria prímorské súmestie. Spolu sú dokonalým cieľom na výlet hlavne preto, že každé má svoju jedinečnú atmosféru, a tak sa stačí pohnúť len o kúsok ďalej, aby človek spoznal mesto úplne iné než bolo to predchádzajúce. 

Gdansk je z nich najznámejší a je tiež právom označovaný za najkrajší. Napriek tomu, že po vojne bol zrovnaný so zemou, Poliaci sa rozhodli znovu ho vystavať do jeho predchádzajúcej historickej podoby plnej farebných domčekov a tehlových stavieb, pri ktorých by človeku ani nenapadlo, že sú také mladé. Najväčšiu rolu mesto zohralo v 20. storočí, pretože práve tu začala druhá svetová vojna. Je tak kombináciou malebných uličiek s kúzelnými budovami, veľkého kusu histórie a závanu prímorskej atmosféry. Vedľajší Sopot je potom práve o prímorskej atmosfére – biele pláže, more, živé bary a zelené uličky mu dodávajú veľmi milú príťažlivosť. Gdyňa má svoje pláže tiež, človeka tu však z jej prímorského života zaujmú skôr vojnové lode, akváriá a námorné prvky. Budovy sú moderné, často s komunistickým nádychom. Mesto je to veľmi mladé, nemá ani sto rokov. Najskôr bolo len rybárskou dedinkou, v 20. storočí sa tu ale Poliaci rozhodli vybudovať nový prístav a pritiahli tak nadšených architektov a dizajnérov z celej krajiny. Mesto malo svojho času jeden z najmodernejších prístavov a premávali tu slávne zaoceánske parníky. Dominuje mu tak modernejší nádych a námorná atmosféra.  

Kým som blúdila prstom po mape (alebo teda myšou po obrazovke) a vyberala, kam chcem ísť na výlet, spomenula som si odrazu ako pár rokov dozadu niekto prišiel z Poľska a priniesol odtiaľ fotky mora. Vedela som, že Poliaci more majú, ale až vtedy mi táto skutočnosť akosi hlbšie docvakla a tá netradičná kombinácia mi zostala niekde v podvedomí s úmyslom to raz preskúmať. Zostala som teda myšou visieť práve nad severným Trojmestom a ďalej som sa nepohla. Destinácia výletu bola zvolená.

Ako mi české dráhy ukradli posledné nervy

(28 – 31/07/22)

Onedlho na to bolo všetko naplánované, ubytovanie aj cesta vybavená. Lietadlom som ísť nechcela, hlavne kvôli nevyriešeným problémom s ušami, tak som zabezpečila najlepšiu verziu cesty, čo zostala – vlakom, s iba jediným prestupom v Česku, a ešte sme mali doraziť tak, že bude dostatok času na objavovanie.

Prvý deň sme teda vyrazili o piatej ráno vlakom z Bratislavy do Břeclavi a odtiaľ sme mali o siedmej ísť priamo do Gdansku. Dali sme si pre istotu viac ako hodinu čas na prestup, aj keď na informáciách nás ubezpečili, že aj ten predchádzajúci desaťminútový by sme určite stihli, my sme ale slovenským dráham neverili. Síce sme spravili dobre, ale mali sme spraviť ešte lepšie a neveriť ani tým českým. Sedela som vo vlaku, šťastne si plánovala ako už o piatej večer môžeme objavovať mesto, ked vtom:

„České dráhy majú poruchu," hlásia vo vlaku, kým stojíme v Kútoch. Břeclav je na dosah ako ďalšia stanica. Prejde ale hodina a ani sa nepohneme. Priamy vlak za deväťdesiat eur, na ktorý sme mali ísť, tak zmeškáme. Vraj nám to ale určite nahradia, tak pozeráme kedy ide ďalší. O deviatej, to je o dve hodiny, ten už predsa musíme stihnúť. Utešujem sa tým, aj priateľ ma statočne utešuje, ale aj tak som mrzutá, že prídeme o dve hodiny neskôr a času na pokojné počiatočné objavovanie bude menej. Sledujem ďalej hodinky a pomaly mi zostáva nevoľno, keď sa čas blíži k deviatej hodine a my sa stále nehýbeme. Sedíme na mieste už tri hodiny a ujde nám aj druhý prestup. Ďalší ide až o dvanástej. Aj s ďalším prestupom by sme do Gdansku prišli o jedenástej v noci po osemnástich hodinách cesty, takže s objavovaním mesta ešte v ten deň sa nakoniec lúčim už v Kútoch. Pripomínam si, že do vecí sa nekope a že hádzať sa o zem ma odnaučili už ako dieťa. 

Nakoniec sa vlak pohne práve o deviatej a náš prestup tak zmeškáme len o desať minút, čo je ešte frustrujúcejšie, než keby tam vlak stál ďalšiu hodinu. Cestou sa pokúšame dovolať českým dráham, či sa vlaky počkajú, ale niekoľkokrát nám vypadne signál. Nepočkajú sa. Dostaneme náhradné lístky na vlak o dvanástej s prestupom vo Varšave, ale tam už je poľský vlak vypredaný, tak budeme na milosť sprievodcovi či nás pustí alebo nie, lebo vraj sú tam miestenky povinné a bez nich nepúšťajú. Pravda to úplne nebola, sedelo sa tam v uličkách po zemi ako hocikde. To ale ešte nevieme, tak ideme čakať tri hodiny na ďalší prestup s vedomím, že možno zostaneme zaseknutí vo Varšave. Všetko vybavuje priateľ, lebo po troch hodinách meškania, dvoch zmeškaných vlakoch a ďalších troch hodinách, ktoré máme čakať, a to sme ešte len hodinu od Slovenska, už zvieram tašku a som pripravená na niekoho nakričať.

Odložiť batožinu na stanici si nemôžeme, aby sme sa išli v pokoji prejsť, lebo majú obednú prestávku práve vtedy, keď nám má ísť vlak a nikto by nám ju nevydal. Ideme sa teda prejsť aj s ňou a nakoniec sa unavení usadíme v príjemnej kaviarni, kde sa poteším, že aspoň majú sendvič, na ktorý mám chuť. Keď si objednám, oznámia mi, že ho práve nemajú. Chvíľu pozerám na čašníčku, premýšľam nad zmyslom existencie, potom sa usmejem a vystačím si s ľadovým čajom na schladenie nervov. Podarí sa, na stanicu mierim z nepochopiteľného dôvodu presvedčená, že najhoršie je za nami, že už to je aspoň ako-tak vybavené a nejako sa tam dostaneme. Privíta nás tabuľa, ktorá hlási štyridsať minútové meškanie vlaku do Varšavy, kde teda prestup do Gdansku určite nestihneme. 

Informujeme sa aké sú možnosti a keď sa dozvieme, že pravdepodobne sa do Gdansku dostaneme najskôr zajtra o piatej ráno, tak sa mentálne zrútim a premýšľam, že by som sa aj hodila pod vlak, ale určite by meškal. Následne rezignujem, čo je dobre, lebo zvyšok problémov prežijem o niečo lepšie, už v blaženej apatii. Občas ju akurát prebíja únava z cestovania od piatej ráno, kedy sme o štvrtej išli z domu a vlastne ani pred cestou nespali s vierou, že sa vyspíme vo vlaku. A občas tiež cestou premýšľam nad Terezou v alternatívnej realite, ktorá po nekomplikovanej ceste vystúpila v Gdansku načas a užívala si do noci objavovanie mesta, než išla spokojná spať. Ja v tejto realite som nakoniec šťastná, keď o šiestej ráno konečne vyjdeme z vlaku v Gdansku a usilovne sa tvárim, že som tam nemala vystupovať predchádzajúci deň o piatej večer, teda pred trinástimi hodinami. 

Invázia pavúkov v nočnej Varšave

Aby som ešte zhrnula zvyšok cesty: Vlak, ktorý mal ísť o dvanástej nakoniec teda okolo jednej prišiel, dokonca aj voľné miesta na sedenie sme našli a až do ôsmej večer sa viezli do Varšavy. Počas cesty som čítala knihu a kým za oknami plynul obraz krajiny zaliatej zlatom zo zapadajúceho slnka, dokázala som sa miestami predsa len tešiť a užívať si cestu a pohľady čo priniesla, aj keď som si priala, aby som si ju užívala o niekoľko hodín skôr. Môj zadok so mnou po zatiaľ štrnástich hodinách cestovania tiež súhlasil a o nervoch ani nehovorím. 

Kým sme sa po vystúpení na stanici rozhodovali čo ďalej, bola vonku vo Varšave už tma. Tam som ešte nikdy nebola, tak som sa snažila presvedčiť, že to mi len vesmír doprial možnosť si ju na pár hodín obzrieť ako bonus (myslím, že vesmír sa v skutočnosti už dávno chytal za brucho v záchvate smiechu, hlavne na mojich pokusoch o pozitivitu). Museli sme sa presunúť na inú vlakovú stanicu, ku ktorej to bolo nejakú hodinu a pol peši, a keďže nám vlak išiel až o päť hodín, tak sme sa tam prešli aj so zastávkami na jedlo. A aj s batožinou, takže úplná idylka to nebola, ale Varšava bola vcelku príjemná, nočný život rušný a naladila som sa o niečo pozitívnejšie, že nočný výlet vo Varšave predsa nie je zlý. 

Pokazil mi to až pohľad na záplavu pavúkov, ktoré sa rozhodli zvoliť si hlavné mesto Poľska za miesto svojej invázie. Počas prechádzky po moste sme zistili, že sú nimi absolútne pokryté celé zábradlia, semafory, tabule, značky, strechy. Všetko, kde sa dala spraviť pavučina, bolo pokryté križiakmi. Odrazu sme popod stromy skôr utekali, obzerali sa paranoidne všade okolo a ak nás niekto chvíľu pozoroval, museli sme vyzerať ako dvaja šialenci, ktorých naháňa neviditeľné monštrum. Keď som videla pavúka ako letí na pavučine vo vetre a asi hľadá čoho sa zachytiť, skoro zo mňa vyletela duša a bola som rada, keď sme boli vnútri na stanici a z mesta preč. 

Cesta do Poľska je dláždená alkoholom a kopou kuriew

Na náš posledný prestupný vlak sme sa úspešne dostali a ak sa pýtate koľko Poliakov môže cestovať o druhej ráno, tak odpoveď je veľmi veľa. Vlak bol plný na prasknutie, cez uličky sa nedalo ani hýbať. My sme sedeli medzi vozňami aj s tromi Poliakmi, ktorí sa nám hneď na začiatku predstavili, spoločne sme sa pousádzali a začali túto záverečnú cestu. Ja som dúfala, že aspoň dožijem na sedadle, ale už som bola zmierená so všetkým. Samozrejme, Poliaci spolu popíjali – aj keď minimálne jeden z nich mal dosť už keď nastúpil – rozprávali veľmi hlasno a veľmi veľa a boli to celkovo zaujímavé štyri hodiny cesty v ich spoločnosti. Toľko “kuriew” som ešte nepočula, aj keď pripravená som na to bola, ale niekedy som aj tak premýšľala, či sa rodia s tikom povedať to za každým druhým slovom. V neskorých hodinách už to občas boli jediné slová, ktoré z nich vychádzali.

My sme s nimi nepili, to im ale nezabránilo nás každú chvíľu ponúkať. Slovensko-poľsko-anglicky sa s nimi hlavne priateľ občas aj niečo porozprával, ja som sa snažila už iba prežiť. Bolo tam vyznanej veľa bratskej a slovanskej lásky, občas aj veľa nadávania a náznakov násilia, keď ich opitý kamoš odpadol a museli ho presúvať po podlahe, až som sa občas pri tom pohadzovaní a nárazoch bála o jeho život. Policajt k nám s krikom natlačil ešte jedného pána, takže nám bolo veselo. V pokročilej rannej hodine už bolo aj veľa objímania, už dali aj priateľovi doklady ich opitého kamoša, že si ho má zobrať a oni na výmenu berú mňa, už aj výmena kontaktov bola, už aj nejaké zvratky sa objavili a teda keď som nakoniec úspešne neovracaná a neunesená vystúpila z vlaku, kým sa mi v ušiach ešte stále ozývalo “kurwa”, mala som pocit, že som za tých dvadsaťpäť hodín cesty prežila jeden celý život, stihla zažiť Poľsko v jeho najčistejšej podobe a môžem ísť domov spať. 

Malebný Gdansk hojí srdce aj rozhádzané nervy

Už cesta zo stanice trochu zahojila rany. Boli sme na okraji mesta, ale bol to veľmi pekný okraj. Snáď každú ulicu lemovala alej stromov, koľaje električiek boli zarastené trávou a okolie bolo ponorené do ranného ticha. Malo to svoje čaro, podobne ako pohľad na jazero v parku so smutnou vŕbou a osamelou labuťou, ktorá si tam za východu slnka stavala hniezdo.


Po príchode do apartmánu sme zistili, že sme sa veľmi nepochopili s jeho popisom – mysleli sme, že budeme mať pre seba malú izbu aj s kuchyňou a kúpeľňou. Apartmán však bol celý ten malý byt, kde bolo dokopy päť malých izieb (takže desať ľudí) na dve kúpeľne a jednu kuchyňu, do ktorej sa zmestili tak štyria a niečo reálne robiť mohli dvaja. Skontrolovali sme ešte popis miesta, kde sa mohla stať chyba a našli sme frázu o zdieľanej kúpeľni. Zvyšok bol ale naozaj formulovaný akoby sme pre seba mali mať minimálne izbu a kuchyňu. Po predošlých zážitkoch sme nad tým mohli len myknúť plecom. Po celej ceste to bola len ďalšia nepríjemnosť do zbierky, ale nič nezvládnuteľné, aj tak sme boli od rána do noci preč. 

Dopriali sme si nejaké štyri hodiny spánku, a potom ďalšiu hodinu neschopnosti vstať z postele, ale chceli sme v ten deň už aj niečo vidieť, tak sa nám vstať nakoniec podarilo. Po otvorení okna sa všade ozýval škrekot čajok (a jedno “kurwa” hneď na úvod dňa, ktoré pobavilo), čo bolo neskutočne zvláštne, keďže to tam vyzeralo ako na nejakom slovenskom sídlisku, len možno o niečo krajšom. Až vtedy som si ale uvedomila, o čo nás české dráhy obrali – po neskorom vyrazení z domu sme tak dokopy stratili z nášho výletu deň. Párkrát to ešte zamrzelo, keď som si priala, aby sme mohli mať viac času, ale nič sa už robiť nedalo a teraz bol konečne čas na objavovanie. 

Ako prvé sme preskúmali oblasť, kde sme boli ubytovaní. Výhodou bolo, že neďaleko bol Park Oliwski, tak sme zamierili najskôr tam. Parky sú väčšinou vždy pekné, ale často pekné podobne, takže som očakávala len krátku prechádzku. Zdržali sme sa ale nakoniec dlhšie, pretože tento ma očaril – mám veľmi rada vodné plochy, ktoré okolo seba majú zeleň a tu ich bolo až-až. Všemožné jazierka a jazerá s kačkami, čajkami, dokonca aj volavka sa zastavila. Smutné vŕby boli všade naokolo, a keďže sú to moje obľúbené stromy a neexistuje pre mňa snáď krajšia kombinácia ako smutná vŕba nad jazerom, užívala som si tohto pohľadu do sýtosti. Nechýbali ani pekné budovy, kvety, ani zaujímavé stromy a aleje. Dokonca som až tam, počas sledovania malých káčat v priezračnej vode zistila, že sa dokážu ponárať až ku dnu a byť pod vodou naozaj dlho. 


Jediná smutná škvrna na tom bolo, že po okolí (už mimo parku) boli polepené plagáty mladého dievčaťa s textom o tom, ako bola práve v tomto parku brutálne zavraždená a popísaná odmena za poskytnutie informácii. Dátum vraždy bol takmer dve desaťročia dozadu, tak sme rozmýšľali, či ich tam niekto, jej mama napríklad, celé tie roky ešte stále lepí. 

Odtiaľ sme sa dostali do mesta až večer, ale rozhodne tú prechádzku neľutujem a odporúčam sa tam pozrieť. Do centra sme išli približne štyridsať minút električkou, čo sme využili na obzeranie si zvyšku mesta, ktoré by sme inak nevideli. A definitívne ma to utvrdilo v tom, čo som si všimla už počas obchádzania stromov vo Varšave – Poliaci majú oveľa viac zelene ako my (minimálne v mestách, s ktorými som mala tú česť). Nie je to tam žiadna výnimočná vec vidieť celú alej stromov na nejakej ulici ako je tomu u nás. Mala som pocit, že stromovú alej tam mala snáď každá jedna a ak nie, tak to bolo tou vzácnosťou – možno s výnimkou centra, námestí a podobne. Všetko tak vyzeralo dvakrát tak pekne vďaka všadeprítomnej zeleni a tiež tehlovým stavbám, ktoré mi pripomínali Anglicko. Dokonca aj obchodný dom v ktorom sme sa zastavili, mal vnútri zeleň a tiekla cezeň voda. Ja sa v obchoďákoch neviem cítiť úplne uvoľnene, ale toto bol, aj vďaka tomu, snáď jediný, kde by som si posedela na káve a cítila sa útulne. To som však teraz chcela robiť v centre, tak sme tam aj zamierili.

Čím bližšie sme boli k centu, tým viac začal Gdansk vyzerať ako súrodenec Amsterdamu, len o niečo severskejší a bez všadeprítomných kanálov. Rozprávkové budovy tu ale dopĺňala zase Motława, po brehoch ktorej sa dalo prejsť a sledovať ako sa cez mesto plavia staré pirátske lode. Keď sme sa tam po prechádzke usadili na pizzu, práve tam prišli obidve. Ja som veľkým fanúšikom krásnych starých lodí, hlavne tých pirátskych, a vždy keď nejakú vidím, poskočí mi srdce. A vidieť ich takto, obklopené tým malebným prostredím, bolo naozaj magické. Ten prvý večer som toho na nábreží veľa nefotila, ale o to viac som si ho užila.

Ulicami Gdansku sa celkovo dá blúdiť dlho bez toho, aby človek vyšiel z pekného prostredia. Ten prvý večer sme sa nimi poprechádzali, poobdivovali, na každej druhej natrafili na trhy a videli tak každú chvíľu človeka kráčajúceho s chlebom natretým masťou a kyslými uhorkami k tomu. Do centra sme vstupovali Zlatou bránou a prvá ulica, ktorú sme prešli, bola tá najznámejšia – Długa. Týčili sa nad nami nekonečné farebné domčeky ako z rozprávky, vo vzduchu povievali balóny na predaj, ľudia sa veselo smiali pousádzaní vo všadeprítomných reštauráciách a kaviarňach. Videli sme cestou jeden zo symbolov Gdansku – Neptúnovú fontánu – aj Baziliku Panny Márie, fascinujúcu tehlovú katedrálu, ktorá je považovaná za jeden z najväčších tehlových kostolov na svete. Poblúdili sme uličkami, ktoré na svojom čare nestrácali ani po vyjdení z tej hlavnej a potom sa neplánovane vynorili prechodom cez jednu z otvorených brán práve na nábreží Motławy, ktoré som zmienila.











Jedinou nevýhodou bolo, že slnko za všadeprítomné vysoké domčeky zapadlo vcelku skoro a akonáhle zmizli jeho lúče, prišli zimomriavky. O letnom večeri veľmi nemohla byť reč. Ten víkend ale bolo chladno aj u nás doma, tak ktovie, možno inokedy sa tam dá v júlový večer prechádzať v kraťasoch a nebyť počas sedenia v reštaurácii obalený v dekách. Tento sa ale nedalo. Po dojedení pizze a dopití pohára vína som už takmer nevedela udržať oči otvorené a nočný život sme teda veľmi neokúsili – okolo jedenástej sme boli na izbe. Zaspávala som ale úspešne očarená.

Gdyňa, mesto mora a snov

Na druhý deň sme si povedali, že pozrieme Gdyňu. Prišlo nám, že tam je toho najmenej čo chceme vidieť a teda zaberie aj najmenej času. Samozrejme, ani tento plán nevyšiel, ale tentoraz sme si za to aspoň mohli sami. 

Vzali sme jeden z vlakov čo cez Trojmesto premáva a v Gdyni zamierili cez dlhú ulicu k pláži. Nevedela som sa dočkať pohľadu na more, pretože som ho už zase pár rokov nevidela. Architektúra sa zmenila z malebnej Gdanskej na niečo, čo rada volám “komunistické”. Občas sa uprostred obchodov a firiem objavil absolútne odveci obytný dom, inokedy klasické sídliskové budovy. Bol to zvláštny pocit, že niekde, kde to vyzerá skoro ako na Slovensku, by malo byť more. Ale bolo – nakoniec sme k nemu doputovali. S úsmevom som z múrika pozorovala malé medúzy, labute a čajky s vranami, všetko spolu v akejsi trochu bizarnej kombinácii. Aj tu nás privítala stará pirátska loď a tentoraz sa plavila na pozadí oveľa modernejších budov ako v Gdansku – bol to podivný kontrast. Kúsok minulosti, čo sa sem zatúlal. 


V prístave nechýbali ani iné odstavené lode, konkrétne dve, ktoré sa zmenili na múzeá. ORP Błyskawica, najstarší torpédoborec na svete, ktorý teraz už pokojne spal. Pozerala som naň a uvedomila som si, ako sa okolitý svet a jeho vnímanie zmenil – kedysi by mi prišiel ako niečo z minulosti, už dávno nepotrebné. Teraz som premýšľala, či sa ešte niekedy prebudí. Druhou loďou bol Dar Pomorza, fregata, ktorá slúžila ako výcviková loď nemeckého námorníctva. Odkúpená bola námornou školou v Gdyni, kým nakoniec zostala zakotvená pri móle a stalo sa z nej múzeum. Gdynia je stále mestom, kde sa vychovávajú noví námorníci.

Na nábreží som zahájila lov na zmrzlinu. Prvýkrát sme narazili na problém, že sa občas niekde nedalo platiť kartou (na moju smolu asi v troch zmrzlinových stánkoch po sebe), inak je v tomto Poľsko veľmi popredu, aj na toaletách sme vždy mohli platiť kartami. Dokonca sme cestou videli aj jeden samoobslužný obchod, aj fastfoody tu vyzerali útulnejšie a celkovo boli v službách o niečo popredu. 

Nakoniec som ale zmrzlinu ulovila a spokojne si vykračovala okolo pláže, ktorá bola aj v takýto deň celkom plná – kým nefúkalo, bolo teplo, ale akonáhle začalo, tak som sa občas aj rozklepala. Vedeli to byť celkom extrémne zmeny teplôt len jedným poryvom vetra. Vyšli sme si v menšom lunaparku aj na kolo, aby sme si dopriali pohľad zvrchu – ten bol pekný a bol to najviac, čo sme z mesta videli, pretože viac sme jeho ulice objavovať neplánovali, kvôli obmedzenému času.










Chceli sme sa však ešte prejsť cez národný park Kepa Redlowska, čo je trasa buď okolo mora alebo cez hustý les nad ním aj s historickými zastávkami. Odhadom by mala zabrať tak hodinu a pol, nám nakoniec zabrala skoro štyri. Boli sme pomalí, dosť sme sa zastavovali a občas volili všelijaké cesty. Les to ale bol pekný, zelený, plný bunkrov. Pobavil ma hneď na úvod vstup do neho – len sme vyšli schody od pláže a odrazu sa pred nami rozprestieral les a veľká čistinka, kde si ľudia opekali a grilovali a cítila som sa ako niekde v Bratislave na Železnej studienke, len tu sme za zadkom mali more. Niekedy to boli stále bizarné kombinácie. 

Tak sme sa potúlali v prírode, aj sa riadne nachodili, aj nejaké kopce (alebo teda kopčeky, ale moja kondička na to pozerala inak) zdolali, aj na nejakých útesoch si postáli. Bolo to pekné, trochu ufučané a znovu raz oveľa dlhšie ako byť malo. Určite za to ale tá trasa stojí, aj keď možno skôr ak má niekto na objavovanie viac dní. Ak som si ale myslela, že Poliaci sú psychopati za to, že sa kúpali v mori kým ja som mala zimomriavky aj na pevnine, tak veľa z tých na záverečnom útese – Klif Orliwski – tomu dalo už len bodku. Nielen, že som videla ako niektorí stoja na pieskovom okraji a pozerajú dole, kde sa im mohla hocikedy šmyknúť noha, alebo tam sedia, ale bolo tam niekoľko spadnutých stromov, ktoré vytŕčali do ničoty a oni na nich sedeli alebo tam liezli, niektorí bez akéhokoľvek držania sa. Občas sa mi pri tých pohľadoch točila hlava aj za nich. Predstavovala som si, ako sa niekomu z nich pošmykne noha a posledné čo budeme všetci počuť, bude “kurwa”. 

Prívetivé Orlowo a aróma smažených rýb

Našťastie som ale ničoho takého nebola svedkom, a keď sme prešli na záver okolo rozpadnutej a popísanej budovy obrastenej lesom, už za ňou čakala civilizácia. Ohlásila sa svetielkami reštaurácie a klasickou hudbou, čo ticho znela ulicami. Vynorili sme sa v Orlowe, kde mi to zase raz padlo do oka. Veľa zelene, príjemných reštaurácii a silná aróma smažených rýb. Prešli sme sa po móle a obzreli ešte raz more, ktoré ma utvrdilo v anomálii, čo som si všimla už v Gdyni – škrekot čajok a aróma rýb síce prítomná bola, ako v každej správnej prímorskej destinácii, ale slaná vôňa mora mi ani raz neudrela do nosa. Miestami som chodila tesne pri ňom a trochu zúfalo čuchala, s nádejou, že ju aspoň raz nasajem – mám ju veľmi rada a chýbalo mi to. Bolo to nekonečne zvláštne byť pri mori a necítiť ho. Podobne to bolo aj so slnkom – nezapadalo nad morom, ale za kopcami. Už večer teda boli pláže v tieni a často chladné. Celé to vyvolávalo ten zvláštny pocit, že som pri mori, ale akoby nie som, akoby sem úplne nepatrilo. Moje prímorské stereotypy boli úspešne nabúrané.












Odchádzali sme z Gdyne až neskoro po tme. Prešli sme sa ešte Orlowom a spáchali smrteľný hriech toho, že sme si namiesto ochutnávky rýb dali na večeru cestou hotdogy vo všadeprítomnej Źabke. Odtiaľ sme už unavení po celodennom chodení zamierili do Gdansku, ale mesto sme nevideli. Prešli sme sa len v noci v blízkosti nášho sídliska a napriek tomu, že sa podobalo na naše, rozdiely tam boli – dlhá a široká ulica pomedzi bytovky tvorila príjemnú pešiu zónu, po ktorej okraji sa týčili obrovské bytové budovy. Keď sme kráčali pomedzi ne, trochu ma to desilo. Nerozdeľovali sa ako naše, ale ťahali sa veľmi dlho bez prerušenia do šírky a boli aj dosť vysoké, takže mi to pripomínalo miestami obrie múry, čo sa týčia všade okolo. Ale prostredie bolo celkovo pekné. Po prechádzke sme to už uchodení konečne zaparkovali na izbe a premýšľali ako sa zajtra zvládneme pred odchodom dostať do kúpeľne.

Posledný kúsok Gdansku a jeho ulička zo sveta fantázie

A dostali sme sa bez problémov. Desať ľudí na dve kúpeľne malo potenciál vytvoriť katastrofálnu situáciu, ešte keď zvyčajne všetci v nedeľu odchádzajú, ale nakoniec sme boli hore prví (asi prvýkrát v živote) a zvládli si tú väčšiu z nich obsadiť, aby sme sa chystali. Nedlho potom sa zobudili dve Poľky, ktoré zobudili aj všetkých ostatných chudákov, čo tam ešte spali. A teda nakoniec, kým sa iní ešte len hrabali z izieb, my už sme aj boli na odchode a k tomu spokojní, že aspoň niečo vyšlo. 

Naspäť sme mali ísť nočným autobusom zo Sopotu, ktorý sme dnes chceli aj pozrieť. Najskôr sme ale ešte zamierili do Gdansku, keďže sme ho ani zďaleka nepozreli tak ako sme chceli a ja som sa musela zmieriť s tým, že veľa vecí ani neuvidíme. Prvýkrát nám nesvietilo slnko, čo ma zamrzelo, pretože okrem toho, že to bol najchladnejší deň, tak som si nechala aj veľa z fotenia na posledný deň a predsa len hrejivé lúče vedeli zdôrazniť malebnosť farebných budov lepšie. Deň to bol ale pekný aj tak – posedeli sme si na káve, prešli sa konečne viac po nábreži Motławy, videli zaujímavo vymyslený otáčací most aj Žuraw, ďalší zo symbolov Gdansku, svojho času najväčší žeriav na svete, ktorý slúžil na nakladanie a vykladanie tovarov z lodí. 


Pre mňa sa ale tým najhlavnejším stala Mariacka ulica, ktorá je známa aj ako “Jantárová ulica” a rýchlo vyskočila na pomyselnom zozname medzi moje najobľúbenejšie uličky. Ak som sa niekedy (okrem Edinburghu) cítila ako vo svete fantázie, bolo to práve tam.


Len si to predstavte – prejdete kamenným oblúkom a vynoríte sa v uzavretej uličke, kde na každom kroku čaká jantár vo všetkých podobách a tvaroch, leskne sa a láka vás k tomu, aby ste tento magicky vyzerajúci drahokam kúpili. Kamenné chrliče sledujú každý váš krok, zatiaľ čo prechádzate medzi krásnymi budovami, reštauráciami a kaviarňami na vyvýšených terasách a nad tým celým sa týči tehlová gotická katedrála. Lepšie to už byť nemôže a keby to je na mne, strávim len na tej jednej ulici celý deň, objavovaním obchodov a podnikov, alebo len státím na mieste a pozeraním okolo. Posedeli sme si tam aspoň na pierogoch, ktoré som ja mala prvýkrát a vhodne nám aj namixovali rôzne náplne na ochutnávku. Chutili, ale japonské gyozy sú im stále superiórnejšie.








Potom už bol čas ísť, čo ma rozosmutnilo. Keďže by som bola schopná stráviť celý deň len na tej jednej ulici, ani nebudem začínať o tom, že celé to mesto som si nevychutnala vôbec tak ako si zaslúži. Vynechali sme vyhliadky, pamätníky aj múzeá a určite aj iné pekné uličky, ale ochutnávka to bola pekná a ja len dúfam, že sa ešte raz uvidíme. Druhýkrát už Gdansku venujem viac času, trochu som jeho čaro podcenila. 

Sopot, mesto bielych pláži a zelených zákutí 

Ako posledný nás čakal Sopot. Uznávam, že som od neho veľa nečakala – v zmysle, že som si predstavovala destináciu zaujímavú len svojím morom, pekným okolím pláže a ničím viac, ale bola som prekvapená. 

Tu už nám vyšlo aj slniečko a pieskové pláže s morom tak naozaj vyzerali ako v nejakej tropickej destinácii a to bol človek len u susedov. Jeho najdlhšie drevené mólo v Európe sme vynechali, cez leto sa platí vstupné. Posedeli sme si chvíľu na deke, ja som sa konečne zhlboka nadýchla, pretože prvýkrát som tu more aj skutočne zacítila a teda svet bol zase v poriadku. Námestie a okolie pláže bolo pekné a príjemné, pred odchodom sme sa ale ešte potúlali cestou na autobus uličkami a tie boli krásne. Znovu alej stromov na každej z nich a snáď každý dom čo sa tam nachádzal bol vhodný na fotku. Pekné stavby, často aj so záhradami alebo obrastené zeleňou. Viem si predstaviť stráviť tam lenivý predĺžený víkend pri mori, prerušený občasnými potulkami po uličkách. Sopot teda môžem len odporučiť a nechať naďalej na mojom zozname, pretože si tiež zaslúžil viac ako tú krátku návštevu. 









Vyhli sme sa tragédii a sme zase doma

Na záver nás teda čakala už len nočná cesta autobusom do Žiliny a odtiaľ vlak do Bratislavy. Žiadne komplikácie som tentoraz nečakala, veď aké ťažké môže byť prísť na stanicu a nasadnúť na priamy autobus na Slovensko. Samozrejme by to ale nebol náš záver cesty, keby to aj také ľahké zostalo. 

Počas hľadania stanice sme zistili, že je ňou len obyčajná mhd zastávka, čo nás trochu zneistilo, ale už som to zažila, tak sme sa usadili a čakali. Ešte sme skontrolovali, či sme správne podľa priloženej mapky, čo poslali s lístkom. Boli sme správne. Táto istota ma ale prešla, keď v čase, čo mal náš autobus zastavovať na našej zastávke, okolo nás odrazu Flixbus prefrčal a ani nespomalil. Už som cítila srdce až v krku, že to by bolo také klasické, keby tu zostaneme na noc a zakončíme cestu tak úspešne ako sme ju začali. Hneď na to som ale zaregistrovala, že iný Flixbus zastavuje… na opačnej strane. Našťastie som zaregistrovala, že má v okne papierik so smerom “Katowice, Budapešť” tak hovorím priateľovi, že počuj, nejdeme náhodou tým smerom my? Ideme. Tak sme zobrali tašky a rozhodli sa to prebehnúť cez cestu. Prechod nikde na obzore, cesta to bola hlavná a premávka poriadna, ale našťastie tam bola chvíľa na to, aby sme to prešprintovali na druhú stranu. Bol to náš autobus, samozrejme. Stačilo, aby práve vtedy išli autá v takej intenzite ako predtým alebo aby som si nevšimla nápis (priateľ si nevšimol) a mohli sme tam zostať spať na pláži. Srdce nám ešte trochu búšilo, keď sme sa na poslednú chvíľu usádzali a tesne sa vyhli tomuto osudu, ale tentoraz sme našťastie boli ušetrení. Zvyšok cesty už tentoraz prebehol v poriadku.

Nechcem na záver hovoriť zle o mojej vlastnej krajine, ale keď sme po všetkých tých zelených uličkách a pekných pohľadoch u susedov vyšli v Žiline, až ma niektoré pohľady zarazili. Išlo s nami v autobuse aj niekoľko Poliakov a keď sme s nimi vystupovali na tej rozbombardovanej autobusovej stanici, aj som sa trochu hanbila. Ja som zamierila aj na toalety, ktoré ešte k tomu vyzerali klasicky ako z hororu a jediné, na čo som myslela počas prechádzania ulicami a stanicami bolo, že by sme sa možno mali od tých susedoch v niečom priučiť. Aj v tej technológii, aj v tej všadeprítomnej zeleni. Je to samozrejme možno nefér, súdiť podľa určitých pár miest u nich zase určité mestá u nás, na oboch stranách sa nájdu určite aj lepšie aj horšie príklady, ale bol to po vystúpení v mojej domovine naozaj silný dojem. (Aby som nekrivdila len Žiline, ani Bratislava nemá toľko zelene ako obyčajné ulice tam).

Silnejší dojem bol už len ten zo severných miest Poľska, ktorý pretrváva doteraz. Na Mariacku ulicu spomínam každý deň a pláž Sopotu ma navštevuje v nočných morách, kde ma straší, že som si tam neposedela dlhšie. Tieto necelé tri dni (záverečné poďakovanie českým dráham) stačili na to, aby som Trojmestu prepadla, ale na to, aby som ho spoznala poriadne, to bude chcieť minimálne ešte jednu návštevu. Už teraz sa na ňu teším a všetkým ostatným môžem našich susedov len odporučiť. 

Read More

Review: The Song of Achilles – Madeline Miller

Thursday, August 11, 2022

(10/08/22)

(If you don't know their story from this book or mythology, there will be spoilers)

Do you remember the exact line from a book that broke your heart? 


I remember my first one: “...and Fred's eyes stared without seeing, the ghost of his last laugh still etched upon his face.” 


It was the first and last time I threw a book across the room. I also cried every time I looked at it and didn't read it for days after. That heartbreak was so big that for some time no line came close to doing anything similar to me. But then I picked up a new book in our bookshop – The Song of Achilles. It was years ago, when it first came out. I was obsessed with Greek mythology, especially Troy war and all its heroes and, of course, Achilles, the celebrity of ancient times. He was probably one of my first crushes when I was a child and Brad Pitt played him in Troy (looking now at him playing Achilles and Hedlund Patroclus, I can say just one thing – what a wasted opportunity). After, I read the myths, I read the Iliad, I read a lot about him and that period. I was even determined to become an archeologist after I read about the discovery of Troy (that didn't work out, the only thing I dig out now is old shit while overthinking). So yes, when I picked that book up I knew what I was getting into, I knew how they will end. Did that help? Absolutely not. 


It only made it worse, because of that damned foreshadowing that was clutching my heart the whole way through. And then it came, burned itself into my memory for years to come:


"Well, why should I kill him (Hector)? He's done nothing to me."


I didn't throw it across the room this time and I didn't even cry. Instead, I closed it for a few seconds, felt my heart sink into the deepest part of the underworld and tried to breathe like I'm still a living being even though I didn't feel like it. Why would she write that line? I asked myself. Why the hell would she do it? I discovered a new kind of tragedy then – one that doesn't come unexpected, but you know about it all along and still dare to hope it won't happen and it still does and it just ruins you all the more, to watch it unfold. If that isn't one of the highest points of masochism, I don't know what is.


It wasn't just this book alone and its story that broke me. By the time I opened it I already spent some years obsessing over Achilles – and Patroclus of course always comes with him (even as a cousin, yes). You can choose whatever version you want for them, they will still come together and that speaks for itself. So I already felt like I knew them, like they were close to me in some way. And then Miller came into it, with her beautifully written story and version of them. She gave personality to those big names, that made me fall in love with them all over again and all the more. With all of them, in some way, while I still managed to not like them sometimes, which was funny, but speaks for how complex they often were  – imperfect and loyal Patroclus and his passivity, naive and goodhearted Achilles, whose downfall into stubborn pride and murdering spree hurted all the more, when you first saw him being the most honest one, most caring one, chosen for a fate of a killing machine and then becoming it. Tender and intelligent Briseis and cunning Odysseus with his smart mouth, that often made me curse him. Even Thetis, that cruel unlikable goddess, in some way I admired – if nothing else, I loved her descriptions and fully understood her despise for mortals. 


I fell for those versions of them, felt even closer to them, ran through olive groves with them, swam in rivers and learned from Chiron, watched them be in love, cried with them and then, in the end, died with them as well. At least that's what it felt like.


The writing style is beautiful, the characters are alive, the tragedy immeasurable – not only theirs, but tragedy all around, as that's what gods loved the most. And now, reading it years after, when it took the whole world by storm (as it should) I was a bit afraid it wouldn't be the same, but it was. Exactly the same. And by exactly I mean it broke me once again. One of the smart tricks in this book is, that while the death of Achilles is talked about and expected and feared, you sometimes forget it's Patroclus you have to worry about first. And I fell for that trap again even when I knew.


This time also, I noticed women in this story more and it only added more heartbreak. All of them there only as prize, slaves, goods. Raped and conquered. This book doesn't shield you from the sexism of those times in any way. Even the goddess, towering above mortals, terrifying and badass, an entity for fear and worship, even she was given as a prize to mortal man to be “ravished”. Then what about us? If a goddess can't escape that fate, which of us can? 


So during my re-read after years, not only the beautiful story and heartbreaking tragedy clutched my heart, but that unfortunate reminder as well – about women in mythology and women in history, about their value and their fates and a sad fact that in present days, we often still fight the same things, sometimes in different forms, sometimes not even that changed from ancient times. That's our tragedy. 


This story will give you all of it – beauty and blood, poetry and violence, smiles and heartbreak, wars and heroes and gods, the epicness and the ugliness of it, billion of quotes to underline, some tears to cry and some cracks on your heart to heal and not only names to remember, but their story as well – one that you won't forget.  





Read More

Spev o Achillovi – Madeline Miller

(10/08/22)

Pamätáte si presné znenie vety v knihe, ktorá vám zlomila srdce?

Ja si pamätám moju prvú: „Fredove oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.“


Bolo to prvý a tiež posledný krát čo som zahodila knihu cez celú izbu, plakala som pri každom pohľade na ňu a nečítala ju niekoľko dní potom. To zlomené srdce bolo také boľavé, že trvalo nejaký čas, než mi veta z knihy dokázala spôsobiť niečo podobné. Potom som si však v našom kníhkupectve vybrala novú knihu – Achillovu píseň, v našom preklade Spev o Achillovi. Bolo to pred rokmi, keď to vyšlo prvýkrát. Bola som vtedy posadnutá gréckou mytológiou, najmä trójskou vojnou a všetkými jej hrdinami a, samozrejme, Achillom, celebritou starovekého Grécka. Bol pravdepodobne jedným z mojich prvých crushov, keď som bola dieťa a Brad Pitt ho hral v Tróji (keď teraz vidím ako on hrá Achilla a Hedlund Patroclusa, môžem na to povedať len jedno – premárnená príležitosť). Čítala som mýty, čítala som Iliadu, čítala som veľa o ňom a o tom období. Bola som dokonca rozhodnutá stať sa archeológom po tom, čo som čítala o objavení Tróje (to nevyšlo, jediné, čo vyhrabávam, sú staré sračky pri premýšaní). Takže áno, keď som tú knihu zobrala do ruky, vedela som do čoho idem, vedela som ako skončia. Pomohlo to? Rozhodne nie. (Ak ty nevieš, tak asi ďalej nečítaj.)


V skutočnosti to bolo len horšie, kvôli tej atmosfére, v ktorej to stále viselo vo vzduchu a celý čas mi z toho zvieralo srdce. A potom to prišlo a vypálilo sa mi do pamäti na ďalšie roky:


„Proč bych ho zabíjel? Co mi Hektor kdy udělal?"


Tentoraz som knihu nehodila cez izbu, ani som sa nerozplakala. Namiesto toho som ju na pár sekúnd zavrela, cítila som, ako sa moje srdce ponára do najhlbšej časti podsvetia a snažila som sa dýchať akoby som bola stále živá bytosť, aj keď som sa tak necítila. Prečo tú vetu napísala? pýtala som sa sama seba. Prečo by to do pekla robila? Objavila som vtedy nový druh tragédie – takú, ktorá neprichádza nečakane, ale vy o nej celý ten čas viete a stále dúfate, že sa to nestane a ono sa to stane a vás to ničí ešte viac, sledovať ako sa vám to aj tak odohráva pred očami. Ak toto nie je jeden z najvyšších levelov masochizmu, tak neviem čo.


Nezlomila ma len táto kniha samotná a jej príbeh. Kým som ju otvorila, strávila som už niekoľko rokov tým, že som bola posadnutá Achillom – a Patroclus, samozrejme, vždy prichádza s ním (aj ako bratranec, áno). Môžete si o nich vybrať akúkoľvek verziu, ktorú chcete, stále ich dostanete pokope a to hovorí za všetko. Takže už vtedy som mala pocit, že ich poznám, že sú mi nejakým spôsobom blízki. A potom do toho prišla Miller so svojím krásne napísaným príbehom a ich verziou. Dala osobnosť tým veľkým menám, vďaka čomu som sa do nich zamilovala znova a ešte viac. Do nich všetkých, nejakým spôsobom, aj keď som ich často zároveň nemala rada, čo bolo vtipné, ale hovorí o tom, akí boli komplexní – nedokonalý a lojálný Patroclus a jeho pasivita, naivný a dobrosrdečný Achilles, ktorého pád do tvrdohlavej pýchy a vražedného vyčínania bolel o to viac, keď ste ho najskôr poznali ako toho najúprimnejšieho a najstarostlivejšieho z nich, zvoleného osudom ako stroj na zabíjanie, ktorým sa nakoniec stal. Nežná a inteligentná Briseis a prefíkaný Odysseus s jeho múdrymi ústami, kvôli ktorým som ho často preklínala. Dokonca aj Thetis, tú krutú nesympatickú bohyňu, som istým spôsobom obdivovala – keď už nič iné, páčili sa mi jej opisy a plne som chápala jej pohŕdanie smrteľníkmi.


Prepadla som týmto ich verziám, cítila som sa k nim ešte bližšie, behala som s nimi po olivových hájoch, plávala v riekach a učila sa od Chirona, sledovala som ich ako sa milujú, plakala som s nimi a nakoniec som s nimi aj zomrela. Aspoň tak som sa na konci cítila.


Štýl písania je krásny, postavy živé, tragédia obrovská – nielen ich, ale tragédia všade naokolo, pretože v tom sa bohovia vyžívali. Teraz, keď som to čítala po rokoch, potom ako to vzalo celý svet útokom (zaslúžene), trochu som sa bála, že to nebude rovnaké, ale bolo. Presne také isté. A presne takým istým myslím, že ma to presne tak isto znovu raz zlomilo. Jedným zo šikovných trikov v tejto knihe je, že zatiaľ čo sa o Achillovej smrti hovorí, je očakávaná a obávaná, niekedy zabudnete, že je to Patroclus, o ktorého sa máte báť ako prvého, zatiaľ čo sa s ním namiesto toho bojíte o jeho partnera. Napriek tomu, že som vedela, spadla som aj druhýkrát do tej pasce.


Tentoraz som si ale v tomto príbehu viac všímala ženy a pridalo to len ďalšie trápenie do zbierky. Všetky sú tam len ako výhra, otrokyne, tovar. Znásilnené a dobyté. Táto kniha nijako nechráni pred sexizmom tých čias. Dokonca aj bohyňa, týčiaca sa nad smrteľníkmi, desivá a krutá, bytosť pre strach a uctievanie, aj ona bola daná ako cena smrteľnému mužovi, aby ju znásilnil. Tak čo potom my? Ak bohyňa nemôže uniknúť takému osudu, ktorá z nás môže?


Takže pri mojom druhom čítaní po rokoch mi zvieralo srdce nie len z krásneho príbehu a tragédie, ale aj tej nešťastnej pripomienky – o ženách v mytológii a ženách v histórii, o ich hodnote a ich osudoch a tom smutnom fakte, že v súčasnosti často stále bojujeme s tými istými vecami, niekedy v iných podobách a niekedy sa ani tie nezmenili od čias starovekého grécka. To je tá naša tragédia.


Tento príbeh vám to dá všetko – krásu a krv, poéziu a násilie, úsmevy a zlomené srdcia, vojny a hrdinov a bohov, tú epickosť aj tú škaredosť toho všetkého, miliardu citátov na podčiarknutie, slzy na preliatie, praskliny na srdci na zahojenie a nielen mená, na ktoré sa stále pamätá, ale aj ich príbeh, ktorý nezabudnete.




Read More

Review: Baba Dunja's Last Love – Alina Bronsky

Wednesday, August 3, 2022

(11/04/22)

I have been thinking for some time about what that unusual feeling is that sticks with me after reading this little book. And despite the fact that, at first glance, childhood memories do not seem very likely in a story about an old woman and a radioactive village, it is exactly that. Now maybe I know why.

I came across this book in antiquariat during a short trip. As soon as this small thing fell into my hand, my fingers refused to let it go. I remember that day in Nitra and I have this book attached to it like a little talisman. I also remember reading it on the train. I read most of it on the way home, while the warm spring rays warmed me through the glass, and the rest on my way away from it. I spent the last minutes of the journey looking out the window at the flowing landscape and dealing with fading feelings. For example, about what home actually is and where mine is, why don't I have it as clearly defined as the characters in the book. And that maybe I envy them a little bit.


In that small volume, there was not only a simple story in a non-traditional setting with pleasant humor, but also life truths presented with the ease of old life and interesting companions – both living and dead. However, the most important thing was Baba Duna herself. It's surprising that such a small book could contain such a large woman – both in body and character – but it managed perfectly.


She was the walking archetype of the old wise woman, the "baba" archetype, whose heavy legs full of bulging veins, overflowing with the wisdom of life, stand firmly on the ground. On the land that she loves, even though it is being eaten away by radiation, same as her old bones, a land from which she can always grow what she needs. Baba who can create a warm home anywhere, and who will offer chicken soup even to her enemy. Strong, tough, sometimes brutally honest in her words and a bit intimidating, but also with a clear sense of morality and a good heart that can cover one whole small village. Such baba.


And despite the fact that my "baba", with whom I spent much of my childhood and created perhaps the most magical and beautiful memories, was much gentler and smaller, and perhaps at first glance she did not resemble Baba Duna at all, and perhaps not even at the second one, she had the same essence and I felt it, and this book reminded me of it all. I remembered boiled eggs and black tea in bed, my toadstool nightgown, her magical garden, the fields where we walked and caught grasshoppers or picked sunflowers for the winter for the birds. I thought of her, the one who went through a fate so difficult that it would have broken even a horse, and yet she often smiled in the face of the suffering and cruelty of life and stood even after it all as firmly on her feet as Baba Duna.


I felt respect and admiration and humility for both of them, for all of them. For that fictional Baba Duna, who was the embodiment of the essence hidden in those real babas, including mine. And that's why, despite the fact that the book took place in a somewhat surreal environment and its plot did not concern me in any way, it was not close to me in any way, it still smelled like home. Because in between it was mainly about the everyday things, about relationships, about family, about what is close to us, about the home that we create, about the little things that we should appreciate, about the approach to life and its horrors and beauties. It was such a small, somewhat dystopian idyll, that I wanted to live there despite the fact that radioactivity would eat away my insides. What of it, if I could drink herbal tea, listen to Baba Duna and soak my feet in warm water. If I could be somewhere that feels like home despite everything. This is exactly what the book shows – that a home can be created anywhere and from any small amount. It's just about us.


In conclusion, I just want to shout: MORE OLD BABAS AS MAIN HEROINES!





Read More

Posledná láska Baby Dune – Alina Bronsky

(11/04/22)

Premýšľala som nejaký čas nad tým, čo je ten netradičný pocit, ktorý sa ma drží po dočítaní tejto malej knižky. A napriek tomu, že na prvý pohľad spomienky na detstvo nevyzerajú veľmi pravdepodobne v príbehu o starej babe a rádioaktívnej dedine, je to presne to. Teraz už možno aj viem prečo. 


Na knižku som natrafila počas výletu v nitrianskom antikvariáre. Akonáhle mi vo svojej maličkosti padla do ruky, odmietli ju moje prsty pustiť. Pamätám si ten deň v Nitre a mám ju s ním zvizanú ako taký malý talizman. Pamätám si aj jej čítanie vo vlaku. Väčšinu z nej som prečítala cestou domov, kým ma cez sklo hriali teplé jarné lúče a zvyšok zase cestou preč z neho. Strávila som posledné minúty cesty pozeraním z okna na plynúcu krajinu a riešila doznievajúce pocity. Napríklad o tom, čo je vlastne domov a kde je ten môj, prečo ho nemám tak jasne určený ako postavy v knihe. A že im to možno tak trochu závidím.


V tej malej väzbe sa skrýval nielen jednoduchý príbeh v netradičnom prostredí a príjemný humor, ale aj životné pravdy, podávané s ľahkosťou starého života, a zaujímaví spoločníci – živí aj mŕtvi. Avšak to najpodstatnejšie… bola v nej baba Duna. Jeden by sa čudoval, že tú veľkú ženu – telom aj charakterom – vôbec taká malá kniha obsiahla, ale zvládla to dokonale. 


Bola chodiaci archetyp starej múdrej ženy, archetyp “baby”, ktorej ťažké nohy, pokryté vypuknutými žilami preplnenými múdrosťou života, stoja pevne na zemi. Na zemi, ktorú miluje, aj keď ju rozožiera radiácia, rovnako ako jej staré kosti, a z ktorej vie vždy vypestovať čo potrebuje. Baby, čo si vie vytvoriť hrejivý domov kdekoľvek, a ktorá v ňom ponúkne slepačiu polievku aj svojmu nepriateľovi. Silná, tvrdá, niekedy vo svojich slovách neľútostne úprimná a trochu zastrašujúca, ale tiež s jasným zmyslom pre morálku a dobrým srdcom, ktoré obsiahne celú malú dedinu. Takej baby. 


A napriek tomu, že tá moja “baba”, u ktorej som trávila veľa z detstva a odniesla si odtiaľ tie možno najčarovnejšie a najkrajšie spomienky, bola oveľa jemnejšia a menšia, a možno na prvý pohľad babu Dunu ani trochu nepripomínala, a možno ani na druhý nie, tak mala v sebe rovnakú podstatu a ja som ju cítila a táto kniha mi to všetko pripomenula. Spomenula som si na varené vajíčka a čierny čaj do postele, na moju muchotrávkovú nočnú košeľu, na jej čarovnú záhradku, na polia, po ktorých sme sa prechádzali a chytali kobylky alebo zbierali slnečnicu na zimu pre vtáčiky. Myslela som na ňu, na tú, ktorá si prešla osudom tak ťažkým, že by zlomil aj koňa, a napriek tomu sa tvárou v tvár trápeniu a krutosti života často usmievala a stála aj po tom všetkom rovnako pevne na svojich nohách ako baba Duna. 


Cítila som rešpekt aj obdiv aj pokoru, voči nim obom, voči nim všetkým. Voči tej fiktívnej babe Dune, ktorá bola stelesnením podstaty, ktorá sa skrýva v tých skutočných babách, aj v tej mojej. A preto napriek tomu, že sa knižka odohrávala v trochu surreálnom prostredí a jej dej sa ma nijako netýkal, nijako mi nebol blízky, zaváňala zvláštnym domovom. Pretože pomedzi to bola hlavne o tých každodennostiach, o vzťahoch, o rodine, o tom, čo je nám blízke, o domove, ktorý si vytvoríme, o tých maličkostiach, ktoré si máme vážiť, o prístupe k životu a jeho hrôzach aj krásach. Bola to v nej taká malá, trochu dystopická idylka, kde má človek chuť žiť aj napriek tomu, že by mu rádioaktivita rozožrala vnútro. Čo tam po tom, ak by pri tom mohol piť bylinkový čaj, počúvať babu Dunu a máčať si nohy v teplej vode. Ak by mohol byť niekde, kde to je napriek všetkému cítiť domovom. Práve to knižka ukazuje – že domov sa dá vytvoriť všade a z hocijakého mála. Je to len o nás.


Na záver len chcem zakričať: VIAC STARÝCH BÁB AKO HLAVNÝCH HRDINIEK!





Read More