My demons: I. Experiences with sleep paralysis

 

source: The Nightmare by Henry Fuseli via Wikipedia

Few years ago, when my grandmother told me that during the night an evil demon sits on her chest, doesn't allow her to move and suffocates her, I came across articles about sleep paralysis. I had no experience with them back then. But from what I had briefly read about them, I remembered them as this – temporary loss of muscle function during sleep, a person is half awake and half dreaming, feels great fear and auditory or visual hallucinations can occur, but they are harmless – physically. The most common hallucination is that something bad is pressing on the person's chest, or they hear terrifying sounds or see or feel the presence of something bad in the room.

But inevitably, the time came when I had the “pleasure” to experience them myself. “Inevitably” because I have had problems with my sleep since childhood. There was even a long period during which I didn't know what normal dreams are, because I only had nightmares. Add to that the neverending problems with my insomnia, and with this combination it is only a matter of time before sleep paralysis occurs, as it arises from insufficient sleep and often follows after a sudden awakening from a nightmare.

It seemed like my paralysis had been gathering for years, only to strike with even more force once they decided to meet me. The first ones were so wild and strong that for some time I could not recognize sleep paralysis in them, because it was so different from the description I remembered.

Most of my paralysis followed directly behind one of my nightmares due to the frequency of them. If there was anything positive in it, it was that even those nightmares started to be less terrifying when I got a taste of what it's like to experience them in reality.

The first paralysis was the worst and strangest one for me. It started with a dream. Classic, dreamlike, which did not make sense, the events there were mixed and unclear. However, all of a sudden, like when a program is switched on the television, my dream "switched" to another, much clearer and more real – even after years it's still in my head more like a real memory than dream.

I was standing in a small stone room, in the middle of which was an altar with a dead and naked body of an elderly man. Above him was a young priest who had given him the last anointing and was now preparing him for burial. At that moment, I had a split thinking – on the one hand, I was aware that I was dreaming, on the other, there was my "dream self" that acted according to the things it knew, while my "awake self" wondered where it knew them from. The dream self told the priest to finish his work as he would be needed elsewhere – a woman was about to die and also needed the last anointing. My awake self felt as if it pulled me out of that previous dream into this more real dream realm in order to deliver this message. I was aware how the dream and its feeling had changed.

But as soon as I said this sentence, a picture appeared on the walls of the room that had been empty until then. A figure in a black cloak with a hood on its head and a scythe in its hands stood there in the middle of a fog. I knew it was Death. The moment I looked into the black hole she had instead of her face, I was drawn into that blackness. In a brief moment in which the room faded and the blackness grew, I realized that the woman who was about to die was me.

I still don't know how to describe what happened next. It cannot be compared to any feelings that a person has the opportunity to experience normally. I simply… existed in nothingness. Several times in my dreams it happened that I was in a certain "nothingness" for a while before I woke up, but this was different. I didn't have a body, I wasn't material, I just simply was and it was very real. It's something that my brain isn't quite up to even now, though he probably invented it.

To make matters worse, an even more indescribable feeling followed. It was one of the worst I've experienced and to call it fear would be a degradation. Absolute terror is closer, but still not quite it.

Out of nowhere, something started to pull me away from the nothingness. However, I did not look forward to any rescue, because the only thing I knew and felt was that the "something" was incredibly evil, disgusting and inhuman. That if it got me, it would be a fate far worse than death because it was trying to steal my soul.

In all that nothingness and terror, I had only one knowledge – that in order to keep my soul, I must return to my body. This served as a kind of protective shell in which the soul was less vulnerable (that was a knowledge that I had in mind then). The moment I realized it, I was lying on the bed again, but I couldn't move because – so I thought – I wasn't connected to my body and so I couldn't control it. I didn't feel paralyzed, I felt like I was completely out of my body. I was lying on my side and saw my hand hanging from my bed. All this time, the "something" was still trying to tear my soul away and I was fighting for it and experiencing the worst terror of my life. In the chaos, however, I had the thought, looking at my hand, that if I manage to move it with pure will power, I will be able to control my body again and will return to it and therefore be safe.

I have probably never managed to muster the amount of concentration that I did then to move my hand. But I managed to move it in the end and it all ended very suddenly. I sat on my bed until morning and turned on every single light in the house. I didn't want to see even a bit of darkness because I was afraid of going back into it, and just as I felt that my body would protect my soul, I now felt that the light would protect me from the demons that wanted to take it from me.

I didn't want to fully admit it to myself at the time, the whole night experience. It was very surreal, full of feelings that didn't make sense and that I hadn't experienced before. Maybe because it was a lot at once and I was trying to convince myself that I wasn't crazy, I pushed it out of my mind suspiciously quickly – I usually don't succeed in such a process. Paralysis didn't even occur to me. It was all, even with those dreams, like a single event with feelings that were too complex. Until then, I had not read anything about demons stealing your soul, so this possibility did not even cross my mind. Even the immobility for me seemed to be caused by the soul being outside the body and not from being paralyzed.

I can't say that it wasn't burned into my memories and that I wasn't afraid of the night and of sleeping for several days. But when it didn't happen again for several nights, I thought that it was all an extremely elaborate nightmare that I was exaggerating and it wouldn't happen again.

It took some time, but the night came when it did happen again. I woke up from a nightmare, one I didn't remember this time, and I was lying, just like that night, on my side. My arm was hanging from the bed and I couldn't move again. I knew immediately that it was happening again. Especially because a familiar terror washed over me and the demon was in the room with me. It was dawn outside, but the light didn't penetrate well into my room – it was shrouded in a strange black mist that emanated from a figure standing at the end of my bed. I never looked there, it was just at the edge of my vision. The demon started pulling my soul from my body again, but now I knew what to do – I just had to move the hanging hand. This time it was much faster as I was already an experienced professional in this tactic and soon did so. Just before I interrupted the whole thing, the demon leaned up to my ear and, in a kind of multiple-voices-merged-into-one voice, that you can hear possessed people use in horror movies, said something to me in a vile and unknown language. When I woke up, the meaning of those words repeated itself in my head, despite the fact that the language remained unknown.

He told me that they are waiting for me. 

Well that… I couldn't forget or get out of my head anymore. And since it happened again, my whole belief that the experience before was a fabrication also stopped working. I thought at the time that I really went crazy or something. I lived my days after that with the knowledge that demons were waiting for me during my vulnerable sleep, trying to steal my soul from my body. The night that I used to love so much, suddenly became a nightmare in itself and sleep, which was always problematic for me because of insomnia and nightmares, was something that I tried to avoid even more. Of course, that didn't make it any better. I was incredibly tired and scared. And the worst part was that not only during my nights but also during my days. Sometimes I was so sleepy that I didn't even know if I was still asleep or awake while I tried to function like a human. It was a vicious cycle of course – the less I slept, the worse my nights and night experiences were, and so I slept even less, and so the worse... and so on.

The fact that I might have experienced sleep paralysis did not occur to me until the third experience, which corresponded somewhat more to what I had read about it. I fell asleep when I found myself in a kind of intermediate state between being awake and asleep, when I felt like I was going to leave my body. I jerked out of it because I wanted to move quickly and stay in my body (this still happens to me often) and so I woke up.

The problem was that I was stuck paralyzed with my back to the room and unable to move. I felt a growing panic, but I reassured myself that my mother was sleeping behind me and everything was fine. That only worked for a few seconds. Then this safe thought ended when I realised that I haven't slept with my mom for years, that she sleeps downstairs anyway and I'm upstairs alone, and that I don't even have a bed for two. Nevertheless, I knew that something was behind me, and as soon as it became clear to me that it was something unkown, the familiar rush of terror came. I couldn't move, I felt like something was pressing on me, I was very scared and all these feelings were already very familiar to me, although their circumstances were different for me this time. When I snapped out of it, paradoxically, I calmed down a bit after this experience, because I thought – isn't this the sleep paralysis? 

When I read about it again and not just a few articles, but searched more properly and also read foreign sources, I did find mentions of it – feelings of something tearing the soul from the body, abductions by aliens and similar “entertainments”, some of which I have already experienced. (Fortunately, the aliens are avoiding me so far). I immediately felt better when I didn't have the terror of real demons trying to steal my soul from my body at night in my head and could think that it all has a more normal explanation – aka my brain just torturing itself. It can be argued whether these were really just paralysis, but I will content myself with the explanation that they were. In the end, it's hard to live with it, even if you know what's happening to you and can reassure yourself that you're not crazy. I still have different feelings from the first two than I had from all the others that followed, but at the same time, I also recognize many of those "sleep-paralysis" feelings in them too, just in a more complex form.

I've heard a few different opinions on it. Some associate it with my feelings before sleep – I often have the impression that I am leaving my body, and also one particular experience in childhood, when for some period I dreamed every night that I was walking around the house until I saw myself in the bed sleeping – and they consider it a certain gift. I do not. Those feelings honestly scare me and they happen to me involuntarily and only make the already complicated sleep more complicated. Besides, if I believed that I could leave my body during sleep, I'd probably have to accept the part that there might actually be demons waiting for me that want to steal the wandering soul from me. Personally, I will stay content with the explanation of paralysis – even with the first two very real and a little different experiences – and I will ask my soul to stay where it's supposed to, thank you very much.

A few days after this third experience, I confirmed my " sleep paralysis" conclusion. I had a dream, in which me and my mother were sitting on my bed in darkness, shining a flashlight on a motionless man sitting at the other end of the bed. It was supposed to be me. The world there worked in such a way that there were no mirrors and if you wanted to see what you looked like, you had to pull your frozen form from a specific memory. So we looked at me as I sat on the bed and commented on my appearance. I admit that I was very handsome as a man, a fitting classic for some hero in a story – long blond hair, sharp features, green eyes. (I suspect he was inspired by Achilles, yes). Not that any of it matched my female form, although at least I still had long blonde hair back then, but I figured that part out a little later. 

Less beautiful than "my" male form, was the feeling that overcame me when I said a sentence and used the female gender. I suddenly realised that I am not a man. And I am certainly not the man who sits on my bed and maybe looks handsome, but suddenly also very disturbing. As in a classic horror movie, I shined a flashlight in his face and he looked at me at the same moment. He was no longer motionless – he pushed me into the bed with his hand on my chest and leaned against it with his whole body weight. I felt incredible pressure and pain, and I was convinced that my ribs were going to break. I woke up with that feeling and still couldn't move, the pressure in my chest didn't go away and neither did the panic. That was a classic description of paralysis, so I concluded that it really are these fabrications that terrorize me at night and no real demons are waiting for me. If so, they must have run out of patience, because I haven't seen them since. And I hope it stays that way.

But these first paralysis with them were among the ones that stuck in my memory the most. And which were the strongest precisely because of that terrifying and very specific feeling that something evil is tearing my soul from my body. Later they calmed down a bit and even if they didn't disappear, I could shake them off more easily. They were also mostly satisfied with taking only the basic form – loss of movement, panic, pressure, leaving the body. Only sometimes visual hallucinations and evil or strange figures appeared. But for the most part, my brain contained itself with nightmares, and although sometimes I find it hard to get out of them, and even after waking up I can't move for a while, I don't remember any experience as strongly traumatic as the paralysis with demons, which are still clearly burned into my memories.

Now my sleep problems are limited "only" to insomnia, nightmares, and occasionally, to spice my night life, some kind of paralysis. Sometimes weaker, sometimes stronger, but mostly I know how to leave them behind quickly and apart from the unpleasant feeling that accompanies them, I don't remember much about them. And I'm grateful for that too, because I suspect that if the events and intensity of the first ones would continue, then even though I would know what was going on with me, I would be well on my way to really going crazy. They may be physically harmless, but the mental terror can be truly incredible. I would say that I have lived through some traumatic things in my life and yet these nights, with experiences that were not even real, rank among the worst. Not only were those nights terrifying in themselves, but they also affected my days, my mood and life in general. In conclusion, you really shouldn't underestimate the power of your own mind – especially the negative one.

Read More

Moji démoni: I. Skúsenosti so spánkovou paralýzou

 

source: The Nightmare by Henry Fuseli via Wikipedia

Kedysi, keď mi babka hovorila o tom, ako jej v noci na hrudi sedáva zlý démon, nedovoľuje jej pohnúť sa a dusí ju, som sa dostala k článkom o spánkových paralýzach. Vtedy som s nimi nemala žiadnu skúsenosť. Uzavrela som si ich tak v hlave ako to, o čom som sa zbežne dočítala – dočasná strata svalovej funkcie počas spánku, človek napoly bdie a napoly sníva, cíti veľký strach a môžu sa vyskytnúť sluchové aj zrakové halucinácie, ktoré sú ale neškodné – fyzicky. Najčastejšou halucináciou je to, že človeku niečo zlé tlačí na hruď, prípadne počuje hrôzostrašné zvuky alebo vidí či cíti prítomnosť niečoho zlého v miestnosti.

Potom však prišiel nevyhnutne ten čas, keď som ich okúsila na vlastnej koži. Nevyhnutne preto, že s mojím spánkom mám problémy od detstva. Bol dokonca dlhý čas, kedy som nepoznala normálne sny a pamätala si iba nočné mory. Pridajme k tomu problémy s nespavosťou a pri tejto kombinácii je len otázkou času, kedy sa paralýzy objavia, pretože vznikajú z nedostatočného spánku a často nasledujú po náhlom prebudení zo zlého sna.

Vyzeralo to, že moje sa tie roky šetrili, len aby potom udreli s o to väčšou silou. Prvé boli tak divoké, že som v nich nejaký čas nedokázala rozoznať paralýzu, pretože od opisu, ktorý som si pamätala, sa odlišovala.

Väčšina mojich paralýz nasledovala vzhľadom na frekvenciu mojich nočných môr rovno za nejakou z nich. Ak to malo nejaké pozitívum, tak to, že aj tie nočné mory ma začali menej desiť, keď som si okúsila, aké to je zažívať ich v realite.

Prvá paralýza pre mňa bola najhoršia a najzvláštnejšia. Začala snom. Klasickým, snovým, ktorý nedával zmysel, dianie tam bolo pomiešané a nejasné. Odrazu však, ako keď sa prepne program v televízii, “prepol” sa mi sen do iného, oveľa jasnejšieho a skutočnejšieho, ktorý je aj po rokoch v mojej hlave skôr ako naozajstná spomienka.

Stála som v malej kamennej miestnosti, uprostred ktorej bol oltár s mŕtvym a nahým telom staršieho muža. Nad ním bol mladý kňaz, ktorý mu dal posledné pomazanie a teraz ho pripravoval na pohreb. Mala som v tej chvíli rozdvojené premýšľanie – na jednej strane som akoby vnímala, že sa mi to sníva, na druhej bolo moje “snové ja”, ktoré konalo podľa vecí, čo vedelo, kým moje “bdelé ja” premýšľalo odkiaľ ich vie. Snové ja povedalo kňazovi, aby dokončil svoju prácu, pretože bude potrebný inde – mala čoskoro zomrieť žena a tiež potrebovala posledné pomazanie. Moje bdelé ja pri tom malo pocit, že ma to z toho predchádzajúceho sna vytiahlo do tejto jasnejšej snovej ríše kvôli tomu, aby som odovzdala toto posolstvo. Uvedomovala som si aj tam, ako sa ten sen aj jeho pocit zmenil.

Akonáhle som ale povedala túto svoju vetu, zjavil sa na dovtedy prázdnych stenách miestnosti obraz. Uprostred hmly na ňom stála postava v čiernom plášti s kapucňou na hlave a kosou v rukách. Vedela som, že to je smrť. Vo chvíli, ako som pozrela do čiernej diery, ktorú mala namiesto tváre, vtiahlo ma to dovnútra do tej černoty. V tom krátkom momente, ako miestnosť mizla a černota sa rozrastala, som si uvedomila, že žena, ktorá má zomrieť, som ja.

To čo nasledovalo potom opísať stále dobre neviem. Nedá sa to prirovnať k žiadnym pocitom, ktoré má človek možnosť normálne zažiť. Jednoducho som… existovala v ničote. Niekoľkokrát sa mi v snoch stalo, že som ešte chvíľu bola v určitej “ničote”, než som sa zobudila, ale toto bolo iné. Nemala som telo, nebola som hmotná, len som jednoducho bola a bola som veľmi živo. Je to niečo, na čo doteraz môj mozog úplne nestačí, aj keď si to zrejme práve on na mňa vymyslel.

Aby to ale nebolo málo, nasledoval ešte neopísateľnejší pocit. Bol jeden z najhorších aký som zažila a nazvať ho strachom by bolo degradáciou. Absolútny teror je bližšie, ale stále to nie je úplne ono.

Z ničoty ma začalo niečo ťahať preč. Netešila som sa však žiadnej záchrane, pretože jediné, čo som vedela a cítila bolo, že to “niečo” je neuveriteľné zlé, odporné a neľudské. Že ak ma to dostane, bude to osud ďaleko horší ako smrť, pretože sa mi to pokúšalo ukradnúť dušu.

V celej tej ničote a terore som mala len jednu vedomosť – že na to, aby mi moja duša zostala, musím sa vrátiť do tela. To slúžilo ako nejaká ochranná škrupina, v ktorej bola duša menej zraniteľná. Vo chvíli, ako som si to uvedomila, som ležala opäť na posteli, ale nemohla som sa hýbať, pretože – ako som si aspoň myslela – som nebola spojená so svojím telom a tak som ho nemohla ovládať. Necítila som sa paralyzovaná, cítila som sa, akoby som bola úplne mimo tela. Ležala som na boku a videla som svoju ruku, ako mi visí z postele. Po celý ten čas sa mi ešte stále “niečo” pokúšalo vytrhnúť moju dušu, ja som s tým viedla boj a zažívala ten najhorší teror v mojom živote. Mala som v tom chaose však pri pohľade na moju ruku myšlienku, že ak sa mi ňou podarí pohnúť silou vôle, tak budem vedieť znovu ovládať moje telo, vrátim sa doň a budem v bezpečí.

Toľko sústredenia, čo som vtedy vynaložila na to, aby som pohla s rukou, sa mi asi ešte nikdy zozbierať nepodarilo. Čo sa mi ale podarilo, bolo ňou nakoniec pohnúť a všetko to náhle skončilo. Sedela som do rána na posteli a rozsvietila každé jedno svetlo v dome. Nechcela som vidieť ani kúsok černoty, pretože som sa bála, že sa do nej vrátim a podobne ako som mala pocit, že moje telo ochráni moju dušu, som teraz mala pocit, že ma svetlo ochráni pred démonmi, čo mi ju chcú vziať.

Nechcela som si to vtedy plne priznať, celý ten nočný zážitok. Bolo to veľmi surreálne, plné pocitov, ktoré nedávali zmysel a dovtedy som ich nezažila a neexistovali. Možno preto, že toho bolo akosi veľa naraz a ja som sa snažila presvedčiť, že som sa nezbláznila, som to vytesnila z hlavy podozrivo rýchlo – väčšinou sa mi taký proces nedarí. Paralýza mi ani nenapadla. Všetko, aj s tými snami, to bolo jednotné dianie a priveľmi komplexné pocity. O vytrhnutí duše som dovtedy nič nečítala, ani mi teda myšlienka na túto možnosť neprebehla hlavou. Ešte aj tá nehybnosť pre mňa pramenila z toho, že duša bola mimo tela a nie, že som bola paralyzovaná.

Nemôžem povedať, že by sa mi to nevypálilo do spomienok a že by som nemala niekoľko dní strach z noci a zo spánku. Ale keď sa to napriek tomu ďalšie noci neopakovalo, učičíkala som sa, že to bol celé nejaký výmysel, prípadne extrémne prepracovaná nočná mora, ktorú si zveličujem a už sa to opakovať nebude.

Trvalo to nejaký čas, ale nakoniec prišla noc, keď ma paralýza navštívila znovu. Strhla som sa z nočnej mory, ktorú som si tentoraz ale nepamätala a ležala som, presne tak ako v tú noc, na boku. Z postele mi visela ruka a ja som sa znovu nemohla pohnúť. Okamžite som vedela, že sa to deje znovu. Aj preto, že ma zaplavil známy teror a že bol démon so mnou v izbe. Vonku svitalo, ale do mojej izby to dobre neprenikalo – celá bola obalená vo zvláštnej čiernej hmle, ktorá vychádzala z postavy stojacej na konci mojej postele. Ani raz som sa tam nepozrela. Démon mi znovu začal ťahať dušu z tela a ja som teraz už vedela, čo mám robiť – musela som len pohnúť s tou visiacou rukou. Tentoraz to bolo oveľa rýchlejšie, keďže som bola už skúsený harcovník v tejto taktike a čoskoro som tak spravila. Tesne predtým, ako som celé toto dianie prerušila, naklonil sa démon až k môjmu uchu a viac hlasom, aký je možné počuť pri posadnutých ľuďoch v hororoch, mi povedal niečo v odpornom a neznámom jazyku. Keď som sa prebudila, opakoval sa mi v hlave význam tých slov, napriek tomu, že jazyk zostal neznámy.

Povedal mi, že ma čakajú.

Na to už sa mi zabudnúť nepodarilo, ani to vytesniť z hlavy. A keďže sa to stalo znovu, aj celé moje presviedčanie o tom, že zážitok predtým bol výmysel, prestalo fungovať. Myslela som si vtedy, že mi preskočilo. Žila som stále s vedomím, že počas zraniteľného spánku na mňa čakajú démoni, ktorí sa mi pokúšajú vytrhnúť dušu z tela. Noc, ktorú som dovtedy milovala, sa odrazu stala postrachom a spánok, ktorého som vždy mala málo kvôli nespavosti a nočným morám, bol niečo, čomu som sa snažila vyhýbať ešte viac. To mi samozrejme nepolepšilo. Bola som neuveriteľne nevyspatá, unavená, vystrašená. A najhoršie na tom bolo, že nie len počas mojich nocí, ale aj počas mojich dní. Niekedy som bola taká zaspatá, že som ani nevedela či ešte spím alebo už som hore, kým som sa snažila fungovať ako človek. Je to samozrejme začarovaný kruh, ktorý znamenal, že čím horšie som spala, tým horšie boli moje noci a nočné zážitky a tým horšie som spala a tým horšie… a tak dokola.

To, že som sa možno stretla s paralýzou, mi napadlo až pri treťom zážitku, ktorý už o niečo viac zodpovedal tomu, čo som o nej čítala. Zaspávala som, keď som sa ocitla v akomsi medzistave a mala pocit, že idem vyjsť zo svojho tela. Strhla som sa, pretože som ním rýchlo chcela pohnúť a tým sa v ňom udržať (tieto trhnutia s rovnakými pocitmi sú pre mňa stále časté) a tým som sa zobudila.

Problém bol, že som sa pri tom zasekla paralyzovaná na boku, chrbtom k miestnosti, a nemohla som sa pohnúť. Cítila som vzrastajúcu paniku, upokojovala som sa ale, že za mnou spí moja mama a všetko je v poriadku. To fungovalo len pár sekúnd. Potom táto bezpečná myšlienka skončila, keď som si uvedomila, že s mamou už dlhé roky nespávam, že ona beztak spí na prízemí a ja na poschodí hore sama a že dokonca ani nemám posteľ pre dvoch. Napriek tomu som vedela, že za mnou niečo leží a akonáhle mi bolo jasné, že to je niečo cudzie, tak prišiel známy nával paniky. Nemohla som sa pohnúť, cítila som sa akoby na mňa niečo tlačilo, mala som veľký strach a všetky tieto pocity mi už boli veľmi známe, aj keď ich okolnosti boli pre mňa tentoraz iné. Keď som sa z toho strhla, paradoxne som sa trochu po tomto zážitku upokojila, pretože mi napadlo – nie je to tá spánková paralýza?

Keď som si o nej čítala znovu a už nie len pár článkov, hľadala som poriadnejšie a čítala aj zahraničné zdroje, tak sa v nich písalo aj o pocitoch vytŕhania duše z tela, únosoch mimozemšťanmi a podobných zábavách, z čoho niektoré som už zažila. (Mimozemšťania ma našťastie doteraz obchádzajú). Hneď sa mi žilo ľahšie, keď som nemala v hlave teror z toho, že sa mi v noci skutoční démoni pokúšajú vytrhnúť dušu z tela, ale že to má celé normálnejšie vysvetlenie a môj mozog sa “len” sám týra. Dalo by sa polemizovať o tom, či to skutočne boli len paralýzy, ale ja sa uspokojím s vysvetlením, že áno. Ono sa s tým nakoniec žije zle aj keď človek vie, čo sa mu deje a môže sa upokojovať, že sa nezbláznil. Stále mám z tých prvých dvoch iné pocity ako som mala zo všetkých ostatných, zároveň ale tiež veľa z tých “spánkovo-paralýzových” pocitov spätne spoznávam aj tam, len v komplexnejšej podobe.

Je to trochu zmiešané a počula som na to už niekoľko rôznych názorov. Niektorí to v spojení s mojimi pocitmi pred spaním – často mám dojem, že idem vyjsť zo svojho tela a mám tiež jeden konkrétny zážitok z detstva, kedy sa mi jedno obdobie každú noc snívalo, že chodím po dome, až kým som neuvidela samú seba v posteli, ako spím – považujú za určitý dar. Ja nie. Tie pocity ma úprimne desia, dejú sa mi nedobrovoľne a len viac komplikujú už tak komplikovaný spánok. Okrem toho, pokiaľ by som verila, že viem s mojou dušou počas spánku vystúpiť z tela, pravdepodobne by som musela prijať aj tú časť, že tam možno skutočne sú démoni, čo na mňa vtedy čakajú a chcú mi ju vziať. Osobne si teda vystačím s vysvetlením paralýzy, aj pri tých dvoch veľmi reálnych a trochu rozdielnych prvých zážitkoch. A moju dušu teda poprosím, aby držala tam kde má, ďakujem pekne.

Pár dní po tomto treťom zážitku som sa v mojom “paralýzovom” závere utvrdila. Sníval sa mi sen, ako sme po tme sedeli s mamou na posteli a baterkou svietili na nehybného muža na jej druhom konci. Ten muž som mala byť ja. Svet tam fungoval tak, že neexistovali zrkadlá a ak ste chceli vidieť ako vyzeráte, museli ste yytiahnuť svoju podobu zmrazenú v konkrétnom čase zo spomienky. Tak sme pozerali na mňa, ako som sedela na posteli a komentovali môj výzor. Uznávam, že muž som bola veľmi pekný, taká vhodná klasika na hrdinu z príbehu – dlhé blonďavé vlasy, ostré črty, zelené oči. (Podozrievam sa, že bol inšpirovaný Achillom, áno). Nie že by niečo z toho zodpovedalo mojej ženskej podobe, aj keď aspoň dlhé blonďavé vlasy som vtedy ešte mala, ale na to som prišla až o chvíľu na to.

Menej pekné ako “moja” mužská podoba, bolo vedomie, ktoré ma zaplavilo, keď som povedala vetu a použila pritom ženský rod. Odrazu som si uvedomila, že veď ja nie som muž. A už vôbec nie som ten muž, čo nám tu sedí na posteli a vyzerá síce pekne, ale odrazu aj veľmi znepokojivo. Ako v klasickom horore som mu vtedy zasvietila baterkou do tváre a on v tej istej chvíli trhol očami rovno na mňa. Jeho nehybná podoba sa narušila, rukou na mojej hrudi ma zatlačil do postele a celou váhou tela sa do tej ruky oprel. Cítila som neuveriteľný tlak a bolesť a bola som presvedčená, že mi idú prasknúť rebrá aj hrudná kosť. S tým som sa zobudila a stále som sa nemohla hýbať, tlak na hrudi nikam nezmizol a panika tiež nie. To už bol klasický opis paralýzy, takže som si to uzavrela tým, že to skutočne budú tieto výmysly, čo ma po nociach terorizujú a démoni na mňa snáď nečakajú. Ak áno, tak im asi došla trpezlivosť, lebo odvtedy som ich nevidela. A dúfam, že to tak zostane.

Tie prvé paralýzy s nimi ale patrili medzi tie, čo mi najviac utkveli v pamäti. A ktoré boli najsilnejšie aj práve pre ten hrôzostrašný a veľmi špecifický pocit, že mi niečo zlé trhá dušu z tela. Neskôr sa o niečo upokojili a aj keď nezmizli, už som sa z nich vedela ľahšie otriasť. Tiež sa väčšinou uspokojili len s tou základnou podobou – strata pohybu, panika, tlak, vychádzanie z tela. Občas nejaká zraková halucinácia a postavy. Poväčšinou môj mozog zostal pri nočných morách a aj keď sa mi z nich niekedy ťažko vytŕha a aj po zobudení sa chvíľu nemôžem hýbať, tak si nepamätám žiaden tak silne traumatický zážitok, akým boli paralýzy s démonmi, ktoré mám stále jasne vypálené v spomienkach.

Teraz sa moje problémy so spánkom obmedzili už “len” na nespavosť, nočné mory, a občas, ako okorenenenie života, nejaká paralýza. Niekedy slabšia, niekedy silnejšia, ale väčšinou ich viem nechať rýchlo za sebou a okrem nepríjemného pocitu si z nich veľa nepamätám A ja som vďačná aj za to, pretože mám podozrenie, že ak by sa opakovalo dianie a intenzita tých prvých, tak nech by som akokoľvek vedela, čo sa mi deje, bola by som na najlepšej ceste sa z toho zblázniť. Môžu byť fyzicky neškodné, ale mentálny teror to dokáže byť naozaj neuveriteľný. Povedala by som, že som si v živote nejaké traumatické veci odžila a napriek tomu tieto noci, so zážitkami, ktoré ani neboli skutočné, sa radia k tým najhorším. Nielen, že boli hrôzostrašné tie noci samé osebe, ale ešte k tomu ovplyvňovali vtedy aj moje dni, moje rozpoloženie a život celkovo. Skutočne teda netreba podceňovať silu vlastnej hlavy – hlavne tú negatívnu.

Read More

Recenzia: Záhrobná kniha - Neil Gaiman

(11/06/22)

Ak by som si niekedy mala vybrať obľúbené miesto, boli by to staré cintoríny. Nie tie, kde mramorové hroby úhľadne ležia vedľa seba ako falošné zuby, ktoré nezapadajú do prirodzených nedokonalostí tela, kvôli čomu smrť vyzerá umelo, sivo a smutne. Ale také, kde už sa mená z rozpadajúcich sa náhrobných kameňov takmer nedajú prečítať, kde si rastliny vybudovali svoje kráľovstvo a mocné korene prastarých stromov si berú späť, čo im patrí. Tam, kde je smrť doma a nepôsobí strašidelne, nestrasie ťa pri myšlienkach na to, že ležíš v tej zemi, hniješ, že ťa zožierajú červy, celý tvoj život bez zmyslu, ty už mizneš, ale tvoje miesto odpočinku zaberá všetok ten priestor v poslednom úsilí nebyť zabudnutý - odsúdenom na zánik.

Nie, v tých starých, kde kamenné krypty vyzerajú, akoby vyrastali zo zeme, kde si príroda vzala späť nielen telá, ale aj ich posledné domovy, kde sú hroby roztrúsené a nerovné, obrastené machom a krásne, tam sa cítiš v pokoji. Tam sa kolobeh života nezdá desivý ako nejaké požierajúce monštrum, ktorému nemôžete uniknúť, ale správny, ako niečo, čoho chceš byť súčasťou, niečo, čo je vítané. Tam by ti nevadilo ležať v tom hrobe obrastenom brečtanom, počúvať spev drozda, byť v jednote s prírodou a jej súčasťou – telo živí zem, duša necháva miesto pre iných, spomienka na život, ktorý si už pamätáš iba ty a tak je to v poriadku. Tam môžeš naozaj odpočívať.

Alebo vyrastať, ako to urobil jeden chlapec. Bod Owens, len tak si žijúci môj sen – vyrastá na starom cintoríne, vychovávajú ho duchovia (a iné stvorenia lepšie než obyčajní živí ľudia), objavuje svoju temnú a tajomnú minulosť, učí sa, ako zmiznúť z pozornosti ľudí (prosím, to naozaj potrebujem) a zažíva dobrodružstvá vo svetoch, do ktorých by som nevkročila, ale s ľuďmi, ktorí by ma k tomu možno presvedčili... čo viac si človek môže priať?

Do tejto knihy som išla s očakávaniami, pretože celá téma sa mi zdala ako stvorená pre mňa a bola som tak pozitívne zaujatá od prvej strany. Aj preto tomu dám päť z päť, pretože keď už nič iné, mohla som chvíľu žiť svoj veľmi špecifický sen cez niekoho iného a to sa cení. 

Ale aj bez toho si myslím, že také hodnotenie je zaslúžené. Otvoriť knihu pre deti s trojnásobnou vraždou a založiť príbeh v prítomnosti stvorení, ktoré sa zvyčajne spájajú so strachom a na mieste, ktoré ho môže stiahnuť do morbídnosti, si vyžaduje odvahu. A zvládnuť to tak, aby to napriek tomu bolo aj podarené, radostné a dobrodružné, ale aby to nebolo neprirodzené alebo prehnané, si vyžaduje zručnosť. A obe sú tu prítomné. Je to očarujúca rovnováha medzi tým všetkým a jediný problém, ktorý to má, je fakt, že toho nie je viac. Tá myšlienka a svet a všelijaké zaujímavé postavy by si to zaslúžili a rada by som si o tom a o nich prečítala viac, no zároveň by to možno stratilo niečo zo svojho tajomného kúzla, kedy nás to láka útržkami a necháva priestor fantázii.

Na záver som chcel povedať jedno povzbudzujúce „viac zabíjania v detských knihách“, ale fandiť bodaniu členov rodiny sa mi nezdá úplne správne, tak povedzme len že – nebojte sa detí a toho, čo dokážu zniesť, pretože znesú naozaj veľa. A potom môžeme my dospelí dostať takéto knihy.

Read More

Review: The Graveyard Book - Neil Gaiman

(11/06/2022)

If I ever was to pick a favorite kind of place, old graveyards would be it. Not the ones where marble graves are neatly lying side by side like fake teeth that don't belong in the body's imperfections, making death look artificial, gray and sad. But the ones where you almost can't read names from crumbling tombstones, where plants built their kingdom and powerful roots of ancient trees are taking back what's theirs. Where death is at home and she doesn't scare you, doesn't make your body shiver at thoughts about lying in that ground, rotting, being eaten by worms, your whole life pointless, you already disappearing but your resting place taking all that space in one last doomed effort to not be forgotten. 

No, in those old ones, where stone crypts look like they're growing from the ground, where nature took back not only the bodies but their final homes as well, where the graves are scattered and uneven, mossy and beautiful, there you feel at peace. There, the cycle of life doesn't seem terrifying, a devouring monster you can't escape, but right, like something you want to be part of, something you welcome. There, you wouldn't mind lying in that grave overgrown by ivy, listening to a blackbird sing, being one with nature and a part of it – your body nourishing earth, your soul leaving a place for others, a memory of life only you remember now and it's alright that way. There, you can rest. 

Or grow up, like one boy did. Nobody Owens, casually living my dream – growing up at old graveyard, being raised by ghosts (and other creatures cooler than your basic living humans), discovering his dark and mysterious past, learning how to fade from people's attention (please, I really need that) and having adventures in worlds I would not step foot into but with people who may persuade me to do it… what more can one wish for? 

I went into this book with expectations, because the whole theme just seemed made for me, and also with bias from the first page. And I will hit a straight five here, because if nothing else, I could live my very specific dream through somebody else and that's worth a lot. 

But that aside, I do believe the rating is deserved. Opening a children's book with triple homicide and basing the story in the presence of creatures usually associated with fear and a place that may drag it to morbidity takes courage. But managing to make it also sweet and joyous and adventurous and not make it unnatural or overdone takes skill. And both are present here. It's a charming balance between it all and the only problem it has, is the fact that there is not more of it. That idea and world and all kinds of interesting characters would deserve it and I would love to read more of it, but at the same time, maybe it would lose some of its mysterious magic – tempting us with fragments and leaving space for imagination. 

As a final word, I wanted to say one encouraging “more killing in children's books” but rooting for stabbed family members doesn't seem completely right, so let's just say – don't be afraid of children and what they can take, because they truly can take a lot. And then us adults can get books like this.

Read More

Review: The Last Goddess - Kateřina Tučková

(24/09/22)

I am aware that I give little chance to authors from my own region – whether Slovak or Czech. That's why I'm very pleased by the fact that when I reached for a book from such an author, not only was it "not bad", but I absolutely loved it. I had a need to read it whenever I could and after finishing it, I took a break from reading for a few days, because it stayed so strongly in my thoughts that I didn't want to replace it with something else. I wanted to continue running with Dora through the woods and villages and search for the fates of the goddesses.

But I already knew their fates and the book was finished and closed. With regret, I finally put it back on the shelf and started looking for other works by Tučková, because few people convinced me so quickly. But that doesn't mean it was an easy read, and that it won't put someone off. However, it was all the layers of the story and the different styles of its presentation that kept me hooked. I also enjoyed administrative and official documents, which can seem intimidating, especially with the amount of them that there is – but while drinking tea I could always pretend that I was really rummaging through the archives and figuring things out together with Dora. I enjoyed the author's writing style, I enjoyed the theme of goddesses and Dora's life, I enjoyed the sad display of systems and their functioning, and one of my favorite historical topics appeared as well – Nazi Germany and its sick obsession with Old German mythology. I also stopped looking at all the other cultures for a while and became more interested in my own, because Kateřina showed me that fascinating things can be found in our region as well. The story is dominated by strong female characters throughout, which is another plus. When it all comes together, each layer of this story had something that I was interested in and together it made a compelling work. So much so that the more than four hundred pages were not enough for me.

A piece of my own nostalgia appeared while reading, which connected me to the book even more firmly. I often thought of my grandmother and her memories of “kopanice region” – our Slovak ones. And a few fragments of my own memories, of meadows and horses and old houses where streams flowed behind them, of villages in the hills, of those people living there and their peculiar natures. Also memories about how we used to go together with my grandma to collect herbs for winter teas. And then I would think of my own mother, her garden and her constant gathering of plants and grasses and their dried forms, which she then transforms into beautiful works. In our capital city, in the apartment, I am a little separated from this part, and yet I have a garden on the balcony, where I always remember my village when I collect tomatoes or go to smell mint leaves late at night. Maybe we really all have it in us – that bit of witchcraft and wild nature.

However, the book is not an easy read when it comes to its content either. There is cruelty – mainly from human to human – black magic, evil, oppressive systems and tragic fates, family troubles, envy and malice, superstition and paranoia. And yet, or perhaps because of it, it is all so very human. With all the bad that we carry with us and spread around, and with all the good as well – help, determination, love, strength to face fate, care and sacrifice. Several times I felt tears in my eyes, a few times I smiled or was amused, sometimes it hurt, sometimes it gave hope. And it often left a kind of inner emptiness, when one wished something would turn out differently, but could only accept the way it happened. As it happens in life.

The whole book was like a walk through the night woods. Unsettling and fascinating, filled with the sounds of wildlife and perhaps the distant light of a cottage in the distance. But whether you will find inside it an old witch or a healing goddess and what she will give to you... that you have to find out on your own.

Read More

Žítkovské bohyně - Kateřina Tučková

(24/09/22)

Som si vedomá toho, že dávam málo šance našim autorom – či už slovenským alebo českým. Preto ma veľmi teší, že keď už som po knihe z blízkych končín siahla, nielen že “nebola zlá”, ale bola som z nej nadšená. Mala som potrebu čítať ju vždy keď sa dalo (aj nedalo) a po dočítaní som si dala po dlhšom čase pár dní pauzu od čítania, pretože mi tak silno zostala v myšlienkach, že som nemala chuť ich prehlušiť niečím iným. Chcela som ďalej behať s Dorou po kopaniciach a pátrať po osudoch bohýň. 

Lenže ich osudy som už poznala a kniha ležala prečítaná a zavretá. S ľútosťou som ju tak nakoniec vrátila do poličky a začala poškuľovať po ďalších dielach Tučkovej, pretože takto rýchlo ma presvedčil málokto. To ale neznamená, že to bolo jednoduché čítanie, a že to niekoho neodradí. Mňa však držali práve všetky tie vrstvy príbehu aj rôzne štýly jeho podania. Bavili ma aj administratívne a úradné dokumenty, ktoré môžu pôsobiť zastrašujúco, hlavne pri tom množstve – vždy som sa však počas pitia čaju mohla tváriť, že sa naozaj prehrabávam archívmi a prichádzam na veci spolu s Dorou. Bavil ma štýl písania autorky, bavila ma téma bohýň aj Dorinho života, bavila ma smutná ukážka systémov a ich fungovania a objavila sa aj jedna z mojich obľúbených historických tém – nacistické Nemecko a jeho chorobná posadnutosť starogermánskou mytológiou. Rovnako tak som na chvíľu prestala pozerať po všetkých ostatných kultúrach a začala ma viac zaujímať tá vlastná, pretože mi Kateřina ukázala, aké fascinujúce veci sa dajú nájsť aj v našich končinách. Príbehu po celý čas vládnu silné ženské postavy, čo je ďalšou výhodou. Keď sa to spojí, tak každá vrstva tohto príbehu pre mňa mala niečo, čo ma zaujímalo a spolu to tvorilo pútavý celok. Až natoľko, že tých vyše štyristo strán mi bolo málo. 

Objavil sa tu pre mňa aj kúsok vlastnej nostalgie, ktorý ma s knižkou spojil o niečo pevnejšie. Často som si spomenula na moju starú mamu a jej spomienky na kopanice – tie naše slovenské. A zopár útržkov mojich vlastných spomienok, na lúky a kone a staré domčeky kde za domom tiekli potoky, na dedinky v kopcoch, na tých ľudí a ich svojské nátury. Rovnako tak spomienky na to, ako sme spolu s babkou chodili zbierať materinu dúšku alebo lipu na zimné čaje. Myslela som aj na moju vlastnú mamu, jej záhradu a jej neustále zbieranie rastlín a tráv a ich sušenie, ktoré potom pretvára na krásne diela. V našom hlavnom meste, v byte, som od tejto časti trochu oddelená a napriek tomu mám na balkóne záhradku, kde vždy pri vône rajčín spomínam na svoju dedinu a neskoro v noci chodím voňať lístky mäty. Možno to naozaj máme všetky v sebe – ten kúsok čarodejníctva a divokej prírody.

Kniha však nie je ľahké čítanie ani jej obsahom. Je tam krutosť – hlavne človeka voči človeku – čierna mágia, zlo, opresívne systémy a tragické osudy, rodinné trápenia, závisť a zloba, povery a paranoja. A napriek tomu, alebo možno práve preto, je to celé tak veľmi ľudské. So všetkým tým zlým, čo so sebou nosíme a čo šírime, aj so všetkým tým dobrým – pomocou, odhodlaním, láskou, silou postaviť sa osudu, starosťou aj obetavosťou. Niekoľkokrát som v očiach cítila slzy, zopárkrát sa usmiala alebo pobavila, niekedy to bolelo, niekedy dávalo nádej. A často zanechávalo akúsi vnútornú prázdnotu, keď si človek prial aby tam niečo bolo alebo dopadlo inak, ale mohol sa len zmieriť s tým, ako sa to stalo. Rovnako ako tomu býva v živote. 

Celá kniha bola ako taká prechádzka nočným lesom. Znepokojivá a fascinujúca, plná zvukov divokej prírody a možno vzdialeným svetlom chalúpky v diaľke. Či v nej ale vy nájdete starú bosorku alebo liečivú bohyňu a čo vám dá… to už musíme zistiť sami. 

Read More

Vážme slová. Vážia veľa.

 

Na Slovensku vládne pandémia. Neprišla z laboratórii, z netopierov ani z roztopených ľadovcov. Je to niečo, čo sa šíri celé generácie, ideami, výchovou, životným štýlom aj prístupom. Ovplyvňuje to všetko ostatné, napáda a rozožiera aspekty života, ktoré s tým zdanlivo nesúvisia, pretvára pohľady, až sú také pokrútené, že človek naráža do všetkého okolo ako opilec, čo dobre nevidí. A všetko pritom viní a obviňuje z toho, že mu to zavadzia, obmedzuje ho a stojí v ceste, veď on predsa kráča rovno, slušne, poctivo, čím si zaslúžil, že sa to proti nemu spriahlo, prečo mu to všetko ubližuje. To, že je jeho trajektória taká krivá, že to on sám vráža a útočí a niekedy pri tom aj zabíja, podobne ako to auto čo vyšlo z cesty, už vidí len tých niekoľko iných z okolia, ktorí sa ešte nenakazili.

Slováci majú veľa problémov. Toľko, že ak sa chce človek pustiť do ich opisovania – nie to ešte riešenia – zatočí sa mu hlava. A napriek tomu pandémia, tá koronová, a vojna, vytiahli na svetlo sveta obzvlášť v plnej sile to, o čom sa dovtedy síce vedelo, ale nejako sa to dalo ignorovať. Veď ich nemôže byť toľko, nie? Ešte to neohrozuje okolie, ešte to netreba podchytávať, to sa nebude tak veľmi šíriť, to nie je nebezpečné – a už vôbec nie smrteľne. To je len pár smajlíkov a pár komentárov, pár slov. Pár pomýlených, pár trollov. To sa stratí, časom bude lepšie. Ale ono sa to nestratí. A nie je ich pár. A nie je lepšie. A je to smrteľné. A nie sú to len slová. Nákaza nám tu už dávno vypukla. A teraz už nehovorím o tej koronovej.

Hovorím o fenoméne (a nie len jednom, ale na jeden sa zameriam), ktorý je u nás veľmi silný. Je to tým, že umenie a kultúra si tu stále nevyslúžili dostatočnú pozornosť? Že sa tu číta tak málo, že väčšina aj pri článkoch skončí pri nadpise, nie ešte aby zvládli celú knihu? Je to nevzdelanosť? Alebo zlý systém toho vzdelávania? Nech je to čokoľvek, už dávno vidíme, že čítanie s porozumením sa tu nenosí. Ani kritické myslenie. Spoľahlivým zdrojom môže byť Facebook alebo najhlučnejší politik. Gramatiku väčšina pravých Slovanov tiež spláchla do záchoda a keď si tí najväčší nacionalisti nevedia vážiť vlastný jazyk, tak čo potom? 

Hovorím o slovách a zaobchádzaní s nimi – o ich podceňovaní, o ich nechápaní, o hádzaní s nimi akoby nič nevážili, o ich vykrikovaní akoby nemali dôsledky. A ach, ak niečo má moc, ak s niečím treba narábať opatrne, tak s čím, ak nie slovami? Veď slová stoja za všetkým. Pár ich stačí na začatie vojny, na oddanie sa inému pri sobáši, na začatie kamarátstva aj jeho ukončenie, na formovanie ideí, čo pretrvajú storočia, na stanovenie zákonov, čo riadia národy, na vytvorenie svetov aj ich zničenie – fiktívnych aj reálnych. 

Aj na odštartovanie takej nenávisti, že začnú zomierať ľudia. Áno, naozaj aj na to stačia a aj za to môžu. Každý jeden, čo ich zo seba pľul, za ne nesie zodpovednosť – aj za činy, ktoré z nich vznikli a vznikajú. Celý národ s nimi narába akoby nič neznamenali. Rodičia, ktorí dokážu nedbanlivými poznámkami dieťaťu ublížiť na celý život, urážky a hádky v rodinách, diskusie na sociálnych sieťach plné urážania a priania smrti, politici, ktorí po sebe vykrikujú, obviňujú sa a vyjadrujú rovnako ako ich voliči v zapadnutých pajzloch. Chytajú to od seba vzájomne, jeden od druhého, nahlas a s krikom, a ak sa niekto odváži vstúpiť do toho s vyrovnaným tónom, kritickým myslením a slovami, ktoré si najskôr premyslí, rotrhajú ho, dokopú, doriadia, zahrabú. V tom lepšom prípade ho len nebude dať vo všetkom tom hluku počuť. Sociálne siete to zhoršili, pretože tam si ľudia ani nestoja tvárou v tvár a tak ich používajú ešte viac bez rozmyslu. A ak nie zhoršili, tak zviditeľnili a človek by niekedy radšej zatvoril oči, ale už to nejde.

Nepremýšľajú nad nimi, keď sa smejú na nešťastí, keď prajú smrť ani keď vinia obete. Od znásilnenej ženy, ktorá tam predsa nemala ísť alebo aspoň tú sukňu si mohla odpustiť, cez Ukrajincov, ktorí nemali provokovať svojou snahou o progres a nemuseli byť povraždení, až po LGBTI komunitu, ktorá to má za tie dúhové pochody a predvádzanie sa na verejnosti, na ktoré sa oni musia pozerať a rozčuľovať sa nad tým, veď inú možnosť nemajú. To už je potom normálne, že sa stane niečo takéto. Nikdy som nevidela také množstvo ľudí stáť na strane agresorov, diktátorov a kriminálnikov, ako je tomu u nás. Velebiť ich, uznávať, voliť, brať za vzory. Je to takmer kult nášho národa – a môže to byť kultom iba toho národa, čo nerozumie slovám, pretože inak by tie ich nemohol ani počúvať, nie ešte opakovať a veriť im. 

Zaobalené im tie slová vkladajú do hláv a oni ich potom prekrútené vykrikujú tak dlho, až si prestanú uvedomovať ako nezmyselne znejú. Ako “provokovať” nemá čo robiť pri slove “obeť”, ako v kresťanskom “miluj svojho blížneho” nenasleduje “až na” alebo ako keď sa diskutuje o jednej téme, nepýta sa “a čo hento/henten?”. 

Začína to od slov. Zoberieme im váhu, začneme s nimi narábať ako s handrami, čo tu poletujú bez dôsledkov, a potom nasleduje všetko ostatné – vety stratia význam, diskusie rozumné postupy, ľudia si prestanú rozumieť, nevedia sa dohovoriť ani prísť na to, ako sa to robí alebo čo ten druhý chce povedať. Akoby hovoril iným jazykom, a pritom používa tie isté slová, ale všade už znamenajú niečo iné, už boli toľkokrát prekrútené, že nikto nevie, čo sa za nimi skrýva tentoraz. Toľkokrát sa ťažké slová používali ľahko, že už nemajú váhu. Všetci sa vzdialime, spoločnosť sa rozdelí, žiaden most už sa postaviť nebude dať, pretože nie je čím, keď slová už nie sú stavebnými kameňmi, ale len poletujúcou vatou. Politici jej majú plné ústa, mohli by ju rozdávať – celé paragrafy slov, ktoré nič nepovedia, čo najviac vágne, čo najviac všeobecne, aby si nikoho nepohnevali, aby si z toho každý volič zobral len čo potrebuje. A keď nie vata, tak guľky, strieľané všade do okolia, na každého a bez rozmyslu, hlasno a útočne, až kým sa tie slová nepretavia do činov a nestanú sa z nich guľky skutočné. 

Možno nimi už sama začínam mrhať a premýšľam, čo nimi chcem povedať. A hlavne – komu? Prečíta si to snáď niekto z tých, ktorým to je mierené? A ak aj áno, čo to pomôže? Ich mentálna atletika je na takej olympijskej úrovni, že už sú v stave, kedy si všetky slová vyslané ich smerom prekrútia do svojho videnia a pripíšu im svoje významy. Oni to už ani nemusia robiť vedome, to už sa deje automaticky. Mierim to však na všetkých – pretože kričať na niekoho späť a nadávať mu tiež nijako nepomáha. Všetci by sme si to mali uvedomiť, nech to je niekedy akokoľvek ťažké. 

Možno si nakoniec len chcem uľaviť z tej nazbieranej frustrácie, z toho smútku, z toho zdesenia, čo sa nám tu deje a čo sa ešte len diať môže. Upozorniť na to, že s tým najcennejším sa tu narába tak bez rozmyslu a že to má väčšie dopady, než sa môže zdať. Že tam to začína, tým, čo nám vyjde z úst, a tam to aj končí – napríklad ako guľka v tele iného. Tak asi len, že prosím… slová majú moc. Aj dôsledky, ktoré treba zvážiť.

Vážte aj slová. 

Vážte si slová. 

Read More

Grécke Atény 4/4: Cez ruiny po stopách Aristotela, cez tie najkrajšie výhľady k Sokratovi a cez búrky k Zeusovi

Prišiel záver nášho pobytu v Aténach. A vtedy sa mesto rozhodlo ukázať nám svoju najkrajšiu tvár.

Read More

Review: The Sunset Limited - Cormac McCarthy

(28/05/22)

Deep into the night I read the first half of this book. My eyes were tired, my mind as well and in the quiet of darkness I jumped into dialogue between two strangers. Strangers both to me and to each other. I walked around them, listened for a bit, got used to them and their way of talking. But that was it, I didn't think much about it. There are many books and movies and plays that include philosophizing about the meaning of life, faith, the world, society and human nature. I didn't expect anything new, at best I just wanted a few good quotes that will stick with me for a while and that I can carry around during the next few days. 

But the next day when I woke up, for the first time during my "period of freedom" when I didn't have to go to work, I got up right after I opened my eyes, no lazy lingering in bed. It was an hour before lunch when I sat alone in the kitchen, my eyes still touched by sleep and I opened the book again. This time, I wasn't just walking around them, standing in corners. When I sat down in my kitchen I also sat down at that kitchen table with them, feeling a bit closer and a bit more used to them. More and more curious about them and mostly about how this dialogue will end. It wasn't just any dialogue, you see. A life depended on it. 

Quitness, sleepiness, occasional sounds of long-awaken life outside and the steady clicking of the clock, their almost unconscious reminder that life is fading away more quickly than we realize. In that noon atmosphere I got absorbed in the book way more than I did in the depth of the night before. 

As I suspected, neither of them said anything new to me. All of White's thoughts and even beliefs were mine as well, only better articulated at times. At the same time, Black's view was the one I'm still trying to have more of. Except for the faith in God. I saw part of me in both, way more in White, and sometimes it maybe wasn't safe, to have all these thoughts thrown back at me so convincingly, when I'm still at war with them myself. But at the same time, when the end came – and I was happy that there was no miraculous ending this time – it gave me strange hope, however ironically that sounds. Because I realized that no matter how hard that battle is, and even with all these thoughts in my head, I still don't want to catch The Sunset Limited. At least not really and not yet.

And maybe they didn't say anything new, but watching that exchange between those two men made me see more clearly where my own views are. I realized that most of the time I'm somewhere in the middle of those two, same as I was at that table, sitting between them. Still a bit closer to that abyss than not, but at least not fully there. And that maybe… that's okay. Maybe that's where it's safest in the end. To see all that ugliness, cruelty, meaninglessness, all those monsters hiding in humans, and still… be able to live, to enjoy my tea, to want to read the next book, to see another country, to help someone if it doesn't make a change. Because so what if it doesn't. So what if it's all meaningless. (Optimistic nihilism for the win.)

And there is still so much work for me to at least stay on that road and don't fall all the way down every other day. But that's the view I choose and once again, see more clearly thanks to them. 

So no, I didn't get anything new. No revolutionary thoughts, nothing that would make me change my perspective. But… I did get to test my own views, my own hopes and see where I'm standing on that platform of life. And I got one interesting dialogue, more than a few quotes to carry around for the next few days and a feeling that stayed even when the book was closed.

And I think that's enough. 

Read More

Vlak Sunset Limited - Cormac McCarthy

(28/05/22)

Hlboko v noci som prečítala prvú polovicu tejto knihy. Oči som mala unavené, myseľ tiež a v tichu tmy som skočil do dialógu dvoch cudzincov. Cudzincov pre mňa aj pre seba navzájom. Chodila som okolo nich, chvíľu počúvala, zvykala som si na nich a ich spôsob rozprávania. Ale to bolo všetko, viac som o tom nepremýšľala. Existuje veľa kníh a filmov a predstavení, ktoré zahŕňajú filozofovanie o zmysle života, viere, svete, spoločnosti a ľudskej prirodzenosti. Nečakala som nič nové, prinajlepšom som chcela len pár dobrých citátov, ktoré vo mne chvíľu zostanú a ktoré môžem v sebe nosiť počas najbližších dní.

Ale na druhý deň, keď som sa zobudila, prvýkrát počas môjho „obdobia slobody“, kedy som nemusela ísť do práce, som vstala hneď po otvorení očí, žiadne lenivé zdržiavanie sa v posteli. Bola hodina pred obedom, sedela som sama v kuchyni, oči som mal stále dotknuté spánkom a znova som otvorila knihu. Tentoraz som nešla len okolo nich a nestála som v kútoch. Keď som si sadla do kuchyne, sadla som si tiež k nim za ich kuchynský stôl, cítila som, že som im trochu bližšie a viac na nich zvyknutá. Čoraz viac zvedavá na ich osoby a hlavne na to, ako tento dialóg skončí. Nebol to totiž hocijaký dialóg. Závisel na ňom život.

Ticho, ospalosť, občasné zvuky dlho prebudeného života vonku a neustále tikanie hodín, ich takmer nevedomá pripomienka, že život mizne rýchlejšie, ako si uvedomujeme. V tej poludňajšej atmosfére ma kniha pohltila oveľa viac ako v hĺbke predošlej noci.

Ako som tušila, ani jeden z nich mi nepovedal nič nové. Všetky myšlienky “Bieleho” – nihilistického profesora – aj presvedčenia boli tiež moje, len občas lepšie formulované. Pohľad “Čierneho” – bývalého kriminálnika, ktorý zmenil svoj život od základov k lepšiemu – bol zároveň ten, o ktorý sa stále snažím viac. Okrem viery v Boha. V oboch som videla časť seba, oveľa viac v Bielom, a niekedy to možno nebolo bezpečné, nechať ho na mňa hádzať všetky tie myšlienky tak presvedčivo, keď s nimi sama stále bojujem. Ale zároveň, keď prišiel koniec – a ja som bola šťastná, že tentoraz sa nekonal žiaden zázrak –, dalo mi to zvláštnu nádej, akokoľvek ironicky to znie. Pretože som si uvedomila, že bez ohľadu na to, aká ťažká je táto bitka, a dokonca aj so všetkými týmito myšlienkami v mojej hlave, stále nechcem stihnúť vlak Sunset Limited. Aspoň nie naozaj a nie teraz.

A možno nepovedali nič nové, ale pri sledovaní výmeny názorov medzi týmito dvoma mužmi som jasnejšie videla, kde sú moje vlastné názory. Uvedomil som si, že väčšinu času som niekde uprostred nich, rovnako ako pri tom stole, kde som s nimi sedela. Stále o niečo bližšie k priepasti ako nie, ale aspoň nie tak definitívne. A že možno... to je v poriadku. Možno práve tam je to nakoniec najbezpečnejšie. Vidieť všetku tú škaredosť, krutosť, nezmyselnosť, všetky tie príšery, ktoré sa ukrývajú v ľuďoch, a stále... vedieť žiť, vychutnávať si svoj čaj, chcieť čítať ďalšiu knihu, vidieť inú krajinu, niekomu pomôcť, ak keď to neurobí rozdiel. Lebo no a čo ak neurobí. No a čo ak je to všetko bezvýznamné. (Optimistický nihilizmus víťazí.)

A čaká ešte toľko práce, aby som sa aspoň udržal na tejto ceste a nespadla každý druhý deň na úplne dno. Ale je to pohľad, ktorý som si vybrala a opäť vďaka nim vidím jasnejšie.

Takže nie, nič nové som nedostala. Žiadne prevratné myšlienky, nič, čo by ma prinútilo zmeniť uhol pohľadu. Ale... otestovala som si svoje vlastné názory, svoje vlastné nádeje a zistila som, kde na tejto platforme života stojím. A dostala som jeden zaujímavý dialóg, viac ako pár citátov, ktoré som si odniesla na niekoľko nasledujúcich dní a pocit, ktorý mi zostal, aj keď bola kniha zatvorená.

A myslím, že to stačí.

Read More