Review: Thomas Quick: The Making of a Serial Killer - Hannes Råstam

(25/05/22)

There was a time when I was immersed in dark things - movies, books, facts. The darker it was, the more fascinated I became. Murders, blood, dark corners of the human mind. Then came the period when fascination turned into revulsion. I saw only the bad in everyone, everyone had that monster inside. I started to avoid things that I used to enjoy consuming until then. I didn't want to have constant reminders in front of me about what we are like and what we are capable of, there was already enough in the world around us, why dive into it even more.

And yet, when I passed by a book called "Thomas Quick: The Making of a Serial Killer" several times in the bookstore, it was this old fascination it touched, that, despite everything, never completely left. I approached that book again and again, grabbed it again and put it down again, thinking that in a time of war, the atrocities of which weighed heavily on me, I didn't want to add to them with more murders. Nevertheless, the interesting cover and the unconventional plot - where the murderer was not the murderer this time - finally made me put it on the counter and take it home.

More than a story of a serial killer, however, it is ultimately the story of Sweden's biggest judicial scandal – or how it was discovered that Sweden's biggest serial killer didn't kill anyone. This fact is known since the beginning, so there are no surprises if we exclude those about the behavior of the investigators, the prosecutor and the nurses. The whole book describes the process of how it came to such a thing in the first place and what was behind it. It's more voluminous and detailed, but if someone is interested (I volunteer) in investigative journalism, murder, law and psychology, it's an interesting read. And quite bizarre from the point of view that something like this could happen - especially in such a developed country. It would surprise me less in my own.

The downside of this book, despite the interesting subject matter and the investigative work well done, is the repetitiveness of some of the information, which is distracting. There are many cases and details, and there is no clear timeline. Therefore, not only does no one want to re-read what they read a while ago, but this repetition can easily confuse the reader and make the book more messy. There were also passages that I couldn't stop reading and there were passages that were a little less captivating. Although my attention was never completely lost, I can imagine that many people in these parts of the book and for these reasons may become disinterested, and that's a shame. I know that Hannes died during the writing of this book and maybe that had an impact, but I don't know how deep, as I don't know what he managed to process from it himself.

Anyway, it was a very interesting read and I admire a job well done by the journalist. Because if the detail-obsessed perfectionist hadn't poked his nose into this case, Thomas Quick would have still been Sweden's biggest killer. But the book is also fascinating for many other topics than just its fictional serial killer. When I finally put the book in my backpack, I did so because it seemed safe in this case. This person wasn't a murderer after all, so it won't be a difficult read in that regard, will it? But I was wrong. Apart from the fact that the murders he confessed to are still described, there were other things, perhaps even more disturbing in the end, than reading about a serial killer.

Such as the fact that the real killers continued to walk free while their crimes were readily attributed to an innocent person in this case. How often you can't trust systems and people who keep a protective hand over us. How unreliable some medical treatment and practices have been (and perhaps still are) and how psychologists and psychiatrists are also just people with their own motivations and mistakes, their own – perhaps sometimes unorthodox – fascinations and biases. How the media manipulates us, how we are fed pieces of information bordering with lies, from which we form our life beliefs. What one's own mind can force a person to do, just to make others find him interesting, to finally be noticed by someone, to not be so alone, and how in the end each of us really just wants not to be forgotten and does everything to prevent that from happening.

So much so that sometimes he turns himself into the biggest serial killer of his country.

Read More

Prípad Thomasa Quicka: Ako sa rodí sériový vrah - Hannes Råstam

(25/05/22)

Bolo obdobie, kedy som bola ponorená v temných veciach – filmoch, knihách, faktoch. Čím horšie to bolo, tým viac ma to fascinovalo. Vraždy, krv, temné zákutia ľudskej mysle. Potom prišlo obdobie, kedy sa fascinácia zmenila na odpor. V každom som videla to zlé, každý v sebe mal to monštrum. Začala som sa vyhýbať veciam, ktoré som dovtedy konzumovala jedna radosť. Nechcela som mať pred sebou neustále pripomienky o tom akí sme a čoho sme schopní, už toho začalo byť dosť vo svete okolo, prečo sa do toho ponárať ešte viac.

A napriek tomu, keď som niekoľkokrát v kníhkupectve prechádzala okolo knihy s názvom “Prípad Thomasa Quicka – Ako sa rodí sériový vrah”, brnkalo to práve na túto dávnu fascináciu, ktorá napriek všetkému nikdy úplne neodišla. Vždy som k tej knihe znovu a znovu pristúpila, znovu ju chytila a znovu ju aj odložila s tým, že v období vojny, ktorej zverstvá na mňa doliehajú, si k nim nechcem pridávať ďalšími vraždami. Napriek tomu, zaujímavá obálka a netradičná zápletka – kedy vrah tentoraz vrahom nebol – ma nakoniec prinútila položiť ju na kúpny pult a odniesť domov. 

Viac ako príbeh sériového vraha je to ale nakoniec príbeh najväčšieho švédskeho justičného omylu – alebo toho, ako sa zistilo, že najväčší švédsky sériový vrah nikoho nezabil. Tento fakt je známy už od začiatku, takže žiadne prekvapenia sa nekonajú, ak odrátame tie nad správaním vyšetrovateľov, prokurátora a ošetrovateľov. Celá kniha opisuje proces toho, ako to k niečomu takému vôbec dospelo a čo za tým bolo. Je to objemnejšie a podrobnejšie, ale ak niekoho zaujíma (hlásim sa) investigatívna žurnalistika, vraždy, právo a psychológia, tak zaujímavé čítanie. A dosť bizarné z toho pohľadu, že niečo také mohlo prejsť – ešte v tak vyspelej krajine. U nás by ma to prekvapilo menej.

Nevýhodou tejto knihy, napriek zaujímavej téme a dobre odvedenej práci v investigatíve, je repetitívnosť niektorých informácií, ktorá je rušivá. Prípadov je veľa, podrobností tiež a úplne jasnú časovú linku to nemá. Preto nielen, že nikto nechce čítať znovu to, čo čítal pred chvíľou, ale toto opakovanie čitateľa môže ľahko zmiasť a robí to knihu neprehľadnejšou. Boli tiež pasáže, ktoré som nevedela prestať čítať a boli pasáže, ktoré boli o niečo hluchšie. Napriek tomu, že moja pozornosť nikdy úplne neopadla, viem si predstaviť, že veľa ľuďom v týchto častiach a z týchto dôvodov môže povoliť až do nezáujmu a je to škoda. Viem, že Hannes zomrel počas písania knihy a možno aj to zaváži, ale nakoľko neviem, keďže neviem, čo z toho spracovať stihol on sám. 

Tak či tak, bolo to veľmi zaujímavé čítanie a obdivujem dobre odvedenú prácu novinára. Pretože ak by ten perfekcionista posadnutý detailami do tohto prípadu nestrčil nos, doteraz by bol Thomas Quick najväčším vrahom Švédska. Kniha je ale fascinujúca aj pre veľa iných tém, než len jej vymysleného sériového vraha. Keď som totiž knihu nakoniec predsa len vkladala do svojho batohu, robila som tak aj preto, že mi to v tomto prípade prišlo bezpečné. Tento človek predsa vrahom nebol, tak to nebude v tomto ohľade ťažké čítanie, nie? Mýlila som sa však. Odhliadnuc od toho, že vraždy, ku ktorým sa priznal, sú stále opísané, boli tam iné veci, nakoniec snáď ešte znepokojivejšie, než čítanie o sériovom vrahovi. 

Ako napríklad to, že tí skutoční vrahovia ďalej behali po slobode, kým ich zločiny boli ochotne pripísané v tomto ohľade nevinnému človeku. To, ako sa často nedá veriť systémom a ľuďom, čo nad nami držia ochrannú ruku. To, aké nespoľahlivé boli (a možno stále sú) niektoré liečebné praktiky a ako aj psychológovia a psychiatri sú len ľudia s vlastnými motiváciami a omylmi, vlastnými – možno občas netradičnými – fascináciami a zaujatosťami. To, ako nami manipulujú médiá, ako sú nám podsúvané kúskové informácie hraničiace s klamstvom, z ktorých si my tvoríme životné presvedčenia. To, k čomu dokáže človeka prinútiť vlastná myseľ, len aby iným prišiel zaujímavý, aby si ho konečne niekto všimol, aby nebol tak sám, a ako nakoniec naozaj každý z nás chce len nebyť zabudnutý a robí všetko pre to, aby sa to nestalo.  

Až tak, že občas zo seba pritom spraví najväčšieho sériového vraha svojej krajiny.

Read More

Review: Sandman - Neil Gaiman

(15/09/22)

Mám s pánom Sandmanom komplikovaný vzťah. Odkedy som bola dieťa, zdalo sa, že ma nemá veľmi rád. Často som nemohla spať, a keď sa tak konečne stalo, prišli s ním všetky možné škaredé nočné mory a paralýzy. Možno kvôli tým hrôzostrašným nociam som potom aj celé dni trávila snívaním, aby som si to vynahradila – snívala som ale oveľa krajšie, ponorená vo svojich vytvorených svetoch alebo v predstavách o veciac, o ktorých som snívala. Kvôli tomu som väčšinu svojho života strávila v snoch. Tie temné počas nocí ma naučili, aké môžu byť skutočné, koľko môžu znamenať. Moje denné sny mi ukázali, aké sú dôležité, aká veľká časť mojej budúcnosti pochádza z nich. 

Keď som prvýkrát videla netflixového Sandmana, bolo to ako návrat domov. Komiksy som chcela prečítať už desaťročie, ale nikdy som sa k nim nedostala. Seriál mi konečne dovolil nahliadnuť do toho sveta, nenápadne ma opantal, až som si želala, aby to nikdy neskončilo. Ako keď sa nechcete zobudiť z pekného sna.

Nakoniec ma to motivovalo aj k čítaniu komiksov, aby som mohol dostať viac z toho sveta, príbehov a postáv. Toto bol môj prvý grafický román a stále si zvykám na iný formát čítania, čo má aj svoje nevýhody. Napríklad, keďže príbehy plynú rýchlejšie, zisťujem, že sa ma niečo menej dotýka alebo mi na niekom menej záleží,  lebo nie je dosť času na to, aby vzniklo osobnejšie prepojenie. Tiež poznám ten pocit, že najprv niečo uvidím a potom si to prečítam, ale keď ste niečo najprv videli a potom to vidíte znovu v inej podobe, tak aj na to si treba zvyknúť. Ale aj keď som už väčšinu prvej knihy videla, v tejto verzii som si ju tiež veľmi užíval, ponárala sa do čítania a často som sa nevedela dočkať pokračovania. Milujem tú temnú tému a postavy, milujem celú tú myšlienku a príbehy, ktoré z nej vychádzajú, milujem tú atmosféru a mytológiu. Dokonca som si (ako menšina) užívala aj tú starú kresbu a jej štýl. Teším sa, keď si prečítam ďalšie a som veľmi zvedavá, aký budem mať pocit pri nezmých príbehoch. Svoj prvý komiksový zážitok by som teda označila za úspešný a dúfam, že sa čoskoro uvidíme znovu, Morpheus.

Aký je váš obľúbený alebo najmenej obľúbený sen, ktorý sa vám sníval?

Read More

Sandman - Neil Gaiman

(15/09/22)

I have a complicated relationship with Mr. Sandman. Since I was a child, it seemed like he didn't like me very much. Often, no sleep came and when it finally did, all kinds of ugly nightmares and paralyses came with it. Maybe because of those terrifying nights, I spent whole days dreaming as well to compensate for it – a lot more nicely, absorbed in my own created worlds or imagining things I dreamed of. Because of this, I spent most of my life in dreams. Those dark night ones taught me how real they can be, how much they can mean. My daydreams showed me how important they are, how much of my future comes from them. I spent a lot of time with them all.

When I first saw Sandman from Netflix, it felt like coming home. I had the comics on my reading list for a decade, never getting to it. The show finally let me get a glimpse, slowly enchanting me, making me wish it never ended, like when you don't want to wake up from a nice dream.

And finally motivated me to pick up the comics as well, so I can get more of that world and stories and characters. This was my first graphic novel and I'm still just getting used to the different reading format and it has some downsides. For example, as the stories flow faster, I find myself less touched by something or caring about someone, not having enough time to get more personally involved. Also, I'm familiar with the feeling of seeing something first and then reading it, but when you've seen something first and then you also see it in a different form, that's something to get used to as well. But even though I saw most of the first book already, I was enjoying it in this version very much and I still got immersed in reading and often couldn't wait to continue. I love the dark theme and the characters, I love the whole idea and stories that come from it, I love the atmosphere and the mythology. I was even (as a minority) enjoying the old art style and sketchy drawing. And I can't wait to read more, very curious how it will feel with the unknown stories. Because of that, I would call my first comic experience a success and I hope to see you soon, Morpheus. 

What is your favourite or least favourite dream you had?

Read More

Grécke Atény 3/4: Pláže a ostrovy – Glyfada, Aegina a neobývaný raj Moni

Počas víkendu sme sa vybrali preskúmať okrajové pláže Atén a blízke ostrovy. A našli sme poklad.

Read More

Review: Good Omens – Terry Pratchett and Neil Gaiman

(25/04/22)

Gaiman and Pratchett. Two legendary names that have been unread on my to-read list for ridiculously long, considering how much I wanted to get to know them. And as I was getting really frustrated with myself, I finally decided to move my ass by killing two birds (in my language it's flies, this seems drastic), with one stone and reach for Good Omens. 

And it was a great reach, don't take me wrong. But I still hope that now, when I will start getting to know them separately, it will only get better. Because – for a change I will start with the slight negatives, so the fanbase can kill me first and become friends later – it was a bit messy, and although the mess was part of the charm for most of it, there were moments when it wasn't that much so. 

I didn't particularly enjoy the kids and their parts, even though to say I disliked them would be too much. Same with the witch and witch hunter. I didn't create a deep bond with any character – i absolutely  loved Aziraphale and Crowley, yes, but in a more of a “what-an-interesting-and-fun-character” then “i-would-die-if-something-happened-to-them” – and sometimes the fun was getting a little out of hand and maybe even went a little over my head. But look… does that even matter really? I don't know. A bit, but not much in this case, so I will take one star from it because there was a little piece of it that just didn't click with me during this first read as much as I would like it to, but that's fine. We're fine. 

I still loved the book. And what I loved most about it was all that clever satire, presented especially during the angel-demon dialogues. I would underline the hell out of this book if it was mine (I had it borrowed from my bf and he is very, very careful with his books, so if I did, the things Hell would do to Crowley would be nothing in comparison). Some quotes will be forever stuck in my head and few of them I actually did manage to write down, when I overcome my laziness. Some were deep, some were both funny and deep and some were just so cleverly funny that it was actually ridiculous how someone can think of this. And most of it – at least it feels that way – happened during Aziraphale's and Crowley's parts. If ever there was just a book about those two and their past adventures on Earth, I would read the hell out of it (no pun intended). 

Other parts that struck my interest were those with the four riders of the apocalypse. I loved the switch from Pestilence to Pollution, I loved how they looked, how they talked (Death was great) and I loved all that cleverly-funny-but-also-deep stuff around them. 

What I can say about the humour is that it was the most british thing that you will meet this year, if you decide to pick this book. That can be great for some, less for others. For me personally it's the first choice. I usually don't laugh out loud, I don't know why, it's just that a little inside chuckle is enough for me for the most part, but a few times I did here and even more times I was just pleasantly amused for a long time, often just from one sentence, and that honestly was somehow a bigger achievement for me. 

Especially because underneath all that chaos, burning Bentleys, clever jokes, quirky things, apocalypse and aliens, demons and tibetans, raining fish and satanic nuns, there was some beautiful philosophy, accurate take on dual-nature of humanity and things worth thinking about, when you stopped smirking like an idiot. But you can also think about them while smirking like an idiot, I won't stop you. 

In the end, maybe that's the point – not only of this book, but also life in general. To not take things, us or, you know, the apocalypse, so seriously. 

Read More

Dobré znamenia – Terry Prachett a Neil Gaiman

(25/04/22)

Gaiman a Pratchett. Dve legendárne mená, ktoré boli na mojom zozname príliš dlho neprečítané na to ako veľmi som ich vždy chcela spoznať. A keď už som z toho bola sama sebou priveľmi frustrovaná, rozhodla som sa zabiť dve muchy jednou ranou a prečítať si Dobré znamenia.

A bola to skvelá voľba, nechápme sa zle. Napriek tomu ale dúfam, že teraz, keď ich budem spoznávať oddelene, bude to ešte lepšie. Pretože – pre zmenu začnem menšími negatívami, aby ma fanúšikovia mohli najskôr zabiť a potom sa znovu skamarátiť – bolo to trochu chaotické a napriek tomu, že práve ten chaos bol súčasťou celého toho šarmu, boli momenty kedy to platilo menej. 

Nemôžem povedať, že by som si vyslovene užívala časti s deťmi, aj keď povedať, že sa mi nepáčili sa tiež nedá. Podobne to bolo s čarodejkou a jej lovcom. So žiadnou postavou som si nevytvorila hlbší vzťah – milovala som Aziraphaleho a Crowleyho, áno, ale skôr takým tým spôsobom “aká-zaujímavá-a-vtipná-postava” než “ak-sa-im-niečo-stane-tak-zomriem” – a všetká tá zábava sa občas vymykala z rúk a možno som nie všetko z nej úplne pochopila. Ale tak… záleží na tom toľko? Neviem. Možno trochu, ale v tomto prípade nie veľmi, tak tomu odoberiem jednu hviezdičku, pretože na prvé prečítanie som z toho bola o niečo menej nadšená ako som čakala, ale to je v poriadku. Sme v poriadku. 

Stále sa mi tá kniha veľmi páčila. Zo všetkého najviac sa mi páčila práve všetka tá intiligentná satira, prítomná hlavne počas všetkých anjel-démon dialógov. Ak by táto kniha bola moja, podčiarkla by som v nej kopu vecí (mala som ju ale požičanú od priateľa a ten je veľmi, veľmi háklivý na svoje knihy, takže keby to skúsim, tak veci čo by peklo predviedlo na Crowley by boli v porovnaní s mojím osudom ničím). Niektoré hlášky a úseky budem mať navždy vypálené v hlave a zopár z nich som si zvládla aj zapísať, keď som prekonala svoju lenivosť. Niektoré boli hlboké, niektoré boli aj vtipné aj hlboké a iné boli tak inteligentne vtipné, že som miestami nechápala, ako to môže niekomu napadnúť. A väčšina z toho – aspoň som mala taký pocit – sa odohrala počas rozhovor Aziraphaleho a Crowleyho. Ak by bola kniha len o nich dvoch a ich minulých dobrodružstvách na Zemi, tak by ma ani Satan nezastavil od čítania. 

Ďalšie časti čo ma zaujali podobne boli tie so štyrmi jazdcami apokalypsy. Veľmi sa mi páčila zmena od moru k znečisteniu, páčilo sa mi ako vyzeralo, ako rozprávali (obzvlášť Smrť) a páčili sa mi všetky zase raz všetky tie inteligentne-vtipné-ale-aj-hlboké veci okolo nich. 

K humoru môžem povedať toľko, že je to tá najviac britská vec s akou sa tento rok stretnete, ak sa rozhodnete prečítať to. To môže byť pre niektorých skvelé, pre iných menej. Pre mňa osobne to je tá prvá možnosť. Väčšinou sa nesmejem nahlas, neviem prečo, ale menšie vnútorne zasmiatie mi stačí. Teraz sa mi to ale predsa len párkrát podarilo a ešte viackrát som bola jednoducho dlhý čas príjemne pobavená, často iba z jednej vety, čo je pre mňa ešte väčší úspech. 

Hlavne preto, že pod všetkým tým chaosom, horiacimi Bentleys, inteligentným humorom, zvláštnymi vecami, apokalypsou a mimozemšťanmi, démonmi a tibetanmi, pršaním rýb a satanistickými mníškami, bola krásna filozofia a výstižné poňatie dvojakého charakteru ľudstva a tiež veci, nad ktorými sa oplatí zamyslieť, keď sa prestanete usmievať ako idioti. Ale tiež nad nimi môžete premýšľam aj kým sa ešte usmievate ako idioti, ja vás zastavovať nebudem.

Nakoniec to je možno celá pointa – nie len tejto knihy, ale života všeobecne. Nebrať veci, nás, alebo no, koniec sveta, tak vážne.

Read More

Grécke Atény 2/4 - Majestátny Acropolis, antická atmosféra v Agore a stopy Rimanov

Graffiti a multikultúru sme vymenili za dávnu históriu a pamiatky, ktoré na sebe nesú váhu našej civilizácie.

Read More

Grécke Atény 1/4: Kolíska západnej civilizácie a jej pozostatky, ale aj smrad, špina a graffiti

Mesto, kde sa mieša mytológia a história, ale aj vrcholy a pády západnej civilizácie. A tiež pach moču a hniloby.

Atény sú zaujímavý mix mytológie, histórie, kultúry, architektúry aj gastronómie. Mesto zasvätené bohyni vojny a múdrosti, Aténe, a založené slávnym hrdinom, ktorý premohol Minotaura, Théseom. Kolíska západnej civilizácie a rodisko demokracie, ktoré ustálo veľké množstvo vojen aj okupácii. Rôzne národy a náboženstvá sa v ňom striedali toľko, až sa nakoniec kvôli niekoľkým vlnám imigrácie všetky pomiešali dokopy a vytvorili jeden veľký kotol multikultúry. Zdobia ho zachované antické stavby, aj škaredia ošarpané paneláky popísané graffitmi, ktoré ho ale kedysi zachránili pred chudobou. A stačí krátka prechádzka uličkami, aby ste pod zub našli na výber všetko: tradičné grécke jedlá, arabské reštaurácie, americké tacos aj najlepšie talianske cestoviny. 

Toto mesto, ktoré vzbudzuje veľkú fascináciu aj veľké sklamania, práve kvôli svojim rôznym tváram, som sa rozhodla z Grécka preskúmať ako prvé. 

Prečo Atény?

(17 – 25/08/22)

Odmalička som bola fanúšikom rôznych mytológii, medzi nimi aj tej gréckej, a tak som svoju prvú návštevu tejto krajiny nechcela venovať len ležaniu na pláži, ale hlavne skúmaniu miest, kde sa diali veľké veci. Kombinácia zaujímavej histórie a mytológie tak tentoraz zaviedla môj výber na Atény.

Do Atén sme išli na osem nocí ako na svoju letnú dovolenku. Naša predstava bola, že tak budeme mať dostatok času na pokojné skúmanie, ale aj lenivé posedávanie. Veľmi sme sa mýlili – posedávať sme nestihli vôbec, iba sme chodili, a keď sme odchádzali, stále sme mali pocit, že toho v meste ešte bolo veľa čo vidieť. Nehovoriac o jeho okolí. Stretla som sa s niekoľkými radami na internete, že víkend na Atény stačí, lebo za ten čas človek stihne pamiatky. Dovoľujem si ale túto vetu poupraviť – víkend stačí na videnie pamiatok v Aténach, nie na videnie Atén. Je v tom veľký rozdiel. Mesto je rozľahlé a rôznorodé, komplikované v dojmoch, ktoré zanecháva. Človek by mu určite mal dopriať niekoľko dní na to, aby mu stihlo ukázať viac zo svojich stránok, a tiež aby sa niektoré dojmy mali čas utriediť. Práve to vám (snáď) ukážem nie len v tomto článku, ale aj tých nasledujúcich. 

Aké teda boli tie moje dojmy?

Nový domov: pach moču, graffiti, záplavy holubov a ten najlepší gyros 

Deň 1. 

17/08/22

Po zvládnutí letu nás v metre privítalo ufúľané dievčatko hrajúce na harmonike, ktoré bez záujmu nastavovalo k nej pripnutý pohár. Ak mu aj niekto niečo hodil, ani naňho nepozrelo. Iný pán, možno jej otec, stál rovnako ufúľaný aj so ženou a piatimi bosými deťmi uprostred ľudí, vymieňajúc si pohľady s ochrankou. Ďalší pán niečo hlasno kričal po grécky a pretláčal sa cez nás s perami, ktoré boli zrejme na predaj, ale z celého toho dlhého a dramatického preslovu som nič nerozumela. Ešte sme ani neboli v meste a už sme stihli okúsiť niečo z jeho pomerov. 

O našej štvrti – Viktoria – som predom vedela, že nepatrí medzi najlepšie. Aj na našom airbnb bolo v recenziách spomenuté, že sa ľudia necítili úplne príjemne chodiť tadiaľ v noci na ubytovanie, že v parku spia imigranti a jedna žena mala prenasledovateľa až domov, ktorý sa jej pokúšal dostať dovnútra, tak nakoniec ubytovanie zmenila. Takisto tam ale boli ľudia, ktorí nič zlé nehovorili, len chválili lacné a dobré jedlo, a keďže sme chceli hlavne lacné ubytovanie (vyšlo nás to na 8 nocí pre dvoch ľudí dokopy 270€), tak sme zariskovali. Ako priateľ povedal – ako zlé to môže naozaj byť tak blízko pri Acropolise? (Túto odpoveď sme dostali neskôr). V rovnakej miere som sa obávala aj bola zvedavá, že ako to tam nakoniec bude vyzerať a aké budeme mať skúsenosti my. A kúsok mňa sa aj tešil, že uvidím tieto aténske pomery v priamom prenose a časť mesta, čo nie je len turistická. 

Po vystúpení z metra na Viktorii nás privítali ulice plné graffitov, ale tiež pán, ktorý predával na veľkom voze knihy a za ním kvetinárstvo a kaviarne.

Balkóny sa prelievali zeleňou, kvôli čomu to celé vyzeralo oveľa prívetivejšie, než keby to bolo bez nej. Námestie bolo preplnené holubmi, ktoré chodili náhodní ľudia aj majitelia obchodov pravidelne kŕmiť, socha bola od nich celá… zafarbená a na jej stojane stál nápis, ktorý hlásal niečo na štýl, že turisti tu nie sú vítaní.

Po lavičkách sedeli rôzni ľudia, niektorí nepôsobili veľmi prívetivo a minimálne dvaja tam zbierali svoje paplóny a presúvali domovy. Dojmy teda boli aj príjemné aj zmiešané a čoskoro som mala zistiť, že to je všeobecne téma Atén. V priebehu piatich minút sme videli všetky rasy sveta – všadeprítomní černosi, Arabi s ich pohostinstvami, Indovia a Aziati predávajúci v obchodoch. Stačilo prejsť jednu ulicu. Vyzeralo to, že ak boli Atény kedysi kolískou kultúry, teraz sa z nich stala kolíska multikultúry. 

Prostredie nevyzeralo tak zle, ako som si ho predstavovala – a znovu si myslím, že za to mohla tá všadeprítomná zeleň na balkónoch, ktorá dodávala čaro aj obyčajným ošúchaným bytom. Posedeli sme si v príjemnej reštaurácii na jedle, ktoré bolo naozaj aj dobré aj lacné, čím sme prečkali čas do ubytovania sa.

A následne, práve tam, presunom na našu ulicu, sa moje predstavy konečne naplnili. Myslím, že ak by sme prešli celú Viktoriu, nenašli by sme horšiu ulicu ako bola tá naša (a z toho čo sme tam prešli sme ani nenašli). Žiadna zeleň, len ošarpané domy, popísané steny, pach moču a bordel na každom kroku. A bordelom nemyslím neporiadok, aj keď ani poriadok tam nebol, ale dvere bez označenia, kde sa striedali muži. Z dám, ktoré tam slúžili, som ale za celý čas videla iba jednu a iba raz, inak ak by človek nevedel a nevšímal si, možno by aj úspešne odignoroval, že býva v centre týchto služieb – mali sme jedno také pohostinstvo aj rovno pred domom. Aby som nezabudla, kým sme odomykali dvere, na celú ulicu niekto vypeckoval Eminema, takže keby mi niekto povie, že nie som v Grécku, ale v americkom ghette, bez problémov by som mu uverila. 

Apartmánik bol ale príjemný. Síce malý, ale s tým sme rátali a viac sme nakoniec ani nepotrebovali. Klimatizácia chýbala, tak sme už od začiatku žili s neustále zapnutými dvoma ventilátormi. Ja som klímu doma nikdy nemala, takže som to možno niesla o niečo lepšie ako keď je na ňu niekto zvyknutý. Ak teda odrátam prvú noc – zobudila som sa a mala som pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Posteľ bola umiestnená pod stropom a v tom malom priestore sa nazbieralo neuveriteľné dusno. Nakoniec som išla spať na gauč, aj keď to nebolo o toľko lepšie. Balkónové dvere sme mali zatvorené, pretože sme si neboli istý ako to tam v noci chodí a čo sa deje a nechceli sme riskovať. Ďalšie noci sme už mali vždy pustený ventilátor aj pri posteli a dalo sa to prežiť.

Postrach Atén: štvrť Omonia 

Po ubytovaní sa sme si trochu pospali a vybrali sa v poobede objavovať mesto. Acropolis bol druhá zastávka od nás metrom, my sme sa ale rozhodli ísť k oblasti pod ním pešo, predsa len sme sem prišli objavovať. Peši sa išlo cez štvrť s názvom Omonia (alebo Omonoia) a nakoniec to bola práve tá, rovno vedľa štvrti Monastiraki pod Acropolisom, ktorá nám dala odpoveď na otázku “ako zlé to môže byť kúsok od Acropolisu a centra?”. Odpoveď je dosť. Omonia bola tým, čo som si predstavovala pod Viktoriou (ktorá mi odrazu prišla ako oáza čistoty a pokoja). Všetko bolo posprejované a počmárané, budovy ošúchanejšie a špinavšie, zelene menej, po ceste povešané protestné tabule, po uliciach aj za bieleho dňa veľa prostitútok a feťákov (jedného odpadnutého tam aj zrovna ratovali okolití kamaráti) a postarší Arabi posedávali a pozerali s nepríjemnými pohľadmi. Celé to malo závan akéhosi ghetta. Podľa zisťovaní na internete to vraj stále nie je nebezpečná štvrť (až na občasné vyberanie vreciek), len je nepríjemná na pohľad. Niekoľko odporúčaní nechodiť tadiaľ v noci som ale zachytila, tak posúvam ďalej. My sme to neskúšali. 

Za tých deväť dní sme ale osobne nemali s ničím a nikým problém, ani žiaden nepríjemný incident. Aj podľa hlásení sú Atény bezpečné mesto – až na občasné krádeže, ktoré sa asi nevyhnú žiadnemu veľkomestu. Majú však svoje štvrte, kde to nevyzerá pekne ani bezpečne. Naša Viktoria, ako som zistila až teraz, na tom teraz už bola dobre. V parku síce stále občas niekto prespal a v noci sa tam zhlukovali skupinky mužov, takže by som sa bez priateľa tiež necítila najistejšie tadiaľ prechádzať, ale nakoniec, človek ani nemusí. Dá sa ísť aj okrajom, kde sú reštaurácie a podniky, v ktorých ľudia sedia ešte aj o jednej ráno a je to úplne normálne a na pocit nijako nepríjemné, ísť tadiaľ na ubytovanie. Videla som však video spred dvoch rokov, kde odrazu komentár od jedného z ubytovaných o “parku plnom spiacich imigrantov” nabral úplne iné rozmery. Na videu sú tam totiž úplne všade. Teraz tam taká situácia nie je, už sú tam len jej pozostatky. Inak môžem Viktoriu pre dobré a lacné jedlo aj ubytovanie odporučiť, nebezpečne som sa necítila, ale ak chce niekto na výlete vidieť tie krajšie časti a uličky aj okolo svojho ubytovania, tak možno sa pozrite po inej štvrti. Omoniu podľa svojich dojmov neodporúčam vôbec a s priateľom sme v metre trávili čas sledovaním, že ktorí turisti tam vystupujú. Vždy sme ich ľutovali.

Monastiraki a záblesky pravej gréckej atmosféry

Našou prechádzkou cez Omoniu sme sa nakoniec dostali až do Monastiraki. Multikultúra je tu stále prítomná, neobmedzuje sa teda len na určité štvrte, rovnako tak graffiti a street art, ale tu už sa to s mestom spojilo lepšie. Niekoľko uličiek, kde sa street art zladil s kaviarňami, malo pre mňa príjemné čaro a niektoré arty boli naozaj krásne.

Ako som neskôr zistila, v Aténach môžete ísť na tour street artu, čo zrejme samo osebe hovorí o tom, koľku tam toho je a akou súčasťou kultúry mesta sa to stalo. Napriek občasným umeleckým dielam, je ale stále veľa z toho len čmáranice. Miestami som si priala, aby som vedela po grécky, pretože niektoré nápisy pôsobili vo svojej červenej farbe a štýle veľmi agresívne. Možno by som sa tak niečo priamo dozvedela o situácii mesta a jeho obyvateľov. Niekedy sa objavili cez to nasprejované nápisy anglicky ako “Love everyone/Miluj všetkých” alebo “Kill all drug dealers/Zabite všetkých drogových dílerov”, čo len zväčšilo moju zvedavosť ohľadom toho, aké odkazy tam sú alebo na čo niektoré reagujú.

Z námestia Monastiraki už sa nám ale naskytol pohľad na jednu z najväčších pamiatok – zhora pozeral svojimi prastarými očami na celé mesto Acropolis. Takmer všade, kam sme išli, či už v tejto štvrti alebo inej, sme ho mali na očiach. Človek si na to ľahko zvykne a ešte stále mi to často chýba. 

Monastiraki je veľmi živé námestie a oblasť, všade je veľa reštaurácii a čašníkov, čo vás do nich buď volajú alebo vás aspoň zdravia a pýtajú sa na váš deň (alebo občas napríklad, ako môjmu priateľovi, povedia aby ste už nerástli lebo ste dosť vysoký). Tiež veľa obchodov so suvenírmi, kde ma ako fetišistu na keramiku po celý čas lákali nádoby a vázičky v gréckom štýle z rôzneho obdobia. Keď sa však človek začne uličkami dostávať postupne vyššie smerom k Plake, vypletie sa zo živého ruchu, plných ulíc, graffitov aj zmesy rôznych kultúr, a dostane sa do oblasti čo pôsobí viac… grécky. Alebo aspoň viac tak ako si zvykneme Grécko predstavovať. Biely mramor a malta, schodíky vedúce cez rôzne úzke uličky alebo okolo pekných domčekov, či už farebných alebo bielo-modrých, reštaurácie a podniky s peknými výhľadmi, často rovno na schodoch, živá hudba alebo inokedy úplny pokoj, kým sa človek prepletá cez tiché príbytky miestnych obrastené zeleňou. A nad tým všetkým, samozrejme, približujúci sa Acropolis, mĺkvy obor, ktorý ten svet pod sebou videl zmeniť sa už nespočetnekrát.

Ale samozrejme to najpodstatnejšie z toho všetkého – všadeprítomné mačky. Naozaj sú ich tu desiatky a desiatky na každom kroku. Ako ich milovník som sa teda ocitla vo svojom osobnom raji. Tešilo ma tiež koľko ľudí sa tam o ne stará. Neboli to žiadne podvýživené tvory so zalepenými očami a vypadanou srsťou. Veľa z nich vyzeralo krajšie ako niektoré domáce. Všade, aj po parkoch, mali misky vody a jedla a každú chvíľu som videla ako niekto s ďalším jedlom prišiel. Celé to tam pôsobilo akoby mačky boli jednoducho… časť obyvateľstva s ktorým žijú v harmónii. Niektoré boli plaché, veľa z nich sa ale nechalo pohladkať alebo prišli samé od seba. Iné mali na tvári jazvy z bojov ako starí harcovníci, ďalšie vypasené brušká a minimálne jedna sa chystala priviesť na svet nových členov komunity. Aj ma prekvapilo, že takých nebolo viac, ale vraj sa o ne Gréci starajú nie len vodou a jedlom, ale napríklad aj očkovaním a kastráciou, tak možno preto. Osobne som v tomto prípade plne ignorantská voči tomu, či to je dobre alebo zle a aké sú nevýhody, ja som bola nadšená. Aj zo všadeprítomných mačiek, aj z toho ako k nim okolitá komunita pristupuje a ako sa majú dobre. Ak si niekto niekedy hovoril (ja) “byť tak mačkou”, tak by som to opravila na “byť tak mačkou v Grécku”. Medzi moje obľúbené grécke chvíle sa tak rýchlo zaradilo posadiť sa niekde v parku medzi olivami, nechať sa ohlušovať neúnavnou piesňou cikád a sledovať desiatky mačiek naokolo v ich pokojnom živote.

Na večeru sme sa usadili v reštaurácii s výhľadom na Acropolis. Miestami som počas toho prvého dňa úprimne zabúdala vnímať, že som v Grécku. Mohlo za to aj to, že prostredie bolo také zmiešané, a teda ma nejaké typicky grécke pocity a atmosféra hneď nechytali. Ale keď sme sedeli, už večer, v reštaurácii na ulici, nad nami svietila tá majestátna pamiatka, ktorú som celý život videla len na obrázkoch, pouličný umelec hral na trubke krásne melancholické melódie doplnené o duet s cikádami, tak sa to konečne dostavilo – ten spokojný vnútorný povzdych, že… som v Aténach. 

A áno, po celý čas môjho jedenia na mňa spod stola pozerala mačka. 

Počas záverečného blúdenia uličkami sme vošli do antikvariátu, v ktorom sa mi naskytol pohľad, na ktorý nezabudnem. Pre mňa sú vždy atmosferické zbierky starých kníh a predmetov, ale teraz to celé dotváral pri stene sediaci starý grék bez trička, so šedivými vlasmi a nekonečným množstvom prsteňov na rukách, ktorý mal vedľa seba arašidy a pohár vína, kým v pokoji maľoval obraz. Občas vzhliadol k zákazníkom, ale inak pokračoval v práci. Aspoň nejaký čas. Potom sa nám prihovoril odkiaľ sme, že má aj nemecké a francúzske knihy. Nakoniec skončili s mojim priateľom pri rozhovore o rozdelení Československa, o tom ako sa znášame a rozdieloch v jazykoch. Obraz pred sebou iba upravoval, ale na stene mal niekoľko vlastných, ktoré nám ukázal, a ktoré sa mi veľmi páčili. Celé to bolo pre mňa čarovné – antikvariát pod Acropolisom, knihy a staré predmety a tento pán, čo si tu v tichu a pokoji maľuje pri víne obrazy, kým kúsok od neho vládne čulý život. 

Celkovo ale táto pohoda počas práce nebola len niečo vyhradené pre tiché antikvariáty. Gréci sa naozaj nikam neponáhľajú a dokazoval nám to každý jeden po celý čas pobytu. V reštauráciách je pohostinnosť veľmi príjemná hlavne v tom, že vám vždy najskôr prinesú celú karafu vody, čo je v tých horkách ohľaduplné, ale aj samotní čašníci sú milí. Nikdy som si ale nevšimla také naháňanie sa obsluhy ako tomu býva u nás. V reštaurácii vo Viktorii (Souvlaki tylixe to je názov, odporúčam pre najlepší a najlacnejší gyros), kam sme chodili pár dní, než nám ju zavreli na zvyšok dní kvôli opravám, čašníčke trvalo prísť dlho aj keď sme tam boli sami. Jedlo nám dávala na stôl často bez slova aj úsmevu, napriek tomu nepôsobila neprívetivo, len jednoducho… že nás má na háku. Keď sme si prvýkrát kupovali lístok z letiska, slečna za okienkom ťukala do telefónu, ani na nás počas platby nepozrela. A ešte sme si to od nej len preberali, už ťukala znovu. Siesta tu funguje tiež, počas obeda je veľa obchodov zavretých. Gréci jednoducho celkovo pôsobili, že majú v živote čas. A možno dobre pre nich.

Prečo Atény vyzerajú tak ako vyzerajú

V našej štvrti sme sa objavili okolo jednej ráno, prvýkrát v noci. Zrovna z námestia odchádzala nejaká drogová razia v zostave piatich ozbrojených policajtov a jedného psa. Dvaja muži mali chvíľu na to potýčku, ale nič vážne. Všade boli celkovo nazbierané väčšie skupinky mužov, ale inak, ako som spomínala, keď sme nešli cez park, ale okolo reštaurácii, život stále fungoval a pôsobil úplne normálne. Dokonca aj tá naša špinavá a smradľavá ulica držala svoje podniky v tichosti, žiadne lákadlá ani veľké zbierky zákazníkov. Len občas niekto z niektorých dverí vošiel alebo vyšiel a ukázal záblesk ružového svetla. 

Zatiaľ čo ale oproti Omonii vyzerala Viktoria odrazu oveľa priateľskejšie, po Plake som si nemohla odpustiť pozerať znovu na tie nepekné byty a premýšľať nad tým, prečo toto hlavné mesto vyzerá ako vyzerá. Kde sú ich pekné budovy? Prišlo mi, že niečo také je v európskych mestách štandard, aspoň teda v tých, ktoré som navštívila ja. 

Neskôr som sa dozvedela prečo, a teda ak sa niekto pýtal alebo sa bude pýtať tú istú otázku:

• Atény nikdy nemali byť hlavným mestom Grécka. Niekoľko storočí boli len bezvýznamnou osadou a ešte pred gréckou vojnou o nezávislosť v roku 1821 mali iba 4000 obyvateľov.

• V roku 1832 ich však kráľ Otto vybral za hlavné mesto kvôli historickým a sentimentálnym dôvodom.

• V nasledujúcich desaťročiach boli Atény z veľkej časti zbavené svojich osmanských, franských a dokonca aj byzantských prvkov. Existujúce budovy boli zbúrané a nahradené veľkolepými neoklasicistickými budovami, ktoré mali v architektonickej forme pokračovať v atmosfére starovekých Atén. Obyvateľstvo sa začalo zvyšovať. 

• V prvej polovici 20. storočia postihli Grécko tri po sebe nasledujúce katastrofy. Prvou bola grécko-turecká výmena obyvateľstva (1922-23), pri ktorej 1,5 milióna gréckych utečencov opustilo Turecko a usadilo sa v Grécku. Zhruba štvrtina sa usadila v Aténach, čím sa počet obyvateľov mesta v priebehu niekoľkých mesiacov zvýšil z 200 000 na viac ako 500 000. Potom okupácia Grécka (1941-45) zaznamenala takmer úplnú deštrukciu gréckeho priemyslu a infraštruktúry, zatiaľ čo následná grécka občianska vojna (1946-49) zanechala krajinu trpko polarizovanú. V čase, keď občianska vojna skončila, bolo Grécko vo veľmi zlom stave.

• V Aténach utečenci z roku 1923 ešte stále žili v dočasných prístreškoch, zatiaľ čo mestská stredná trieda, ktorá tradične obývala neoklasicistické sídla, mala sotva dosť peňazí na to, aby sa uživila, nehovoriac o oprave svojich poškodených domovov. Medzitým Gréci prúdili do Atén a snažili sa uniknúť skaze a chudobe na vidieku. Počas 50. rokov 20. storočia prišlo do Atén odhadom 560 000 vnútorných migrantov, čím sa počet obyvateľov opäť zdvojnásobil.

• Radikálne riešenie na vyriešenie tejto situácie neprišlo zhora, ale zdola, od ľudí; z unikátneho systému známeho ako antiparochi. Antiparochi – ktorý možno zhruba definovať ako „vzájomná výmena“ – sa stal definujúcou črtou aténskej mestskej krajiny. 

• Fungovalo to takto: dodávateľ oslovil majiteľa domu a ponúkol mu dohodu. Zbúral jeho dom a na jeho mieste postavil panelák. Na oplátku majiteľ domu dostal určitý počet bytov, pričom dodávateľ potom zarobil na predaji zvyšných bytov Grékom, ktorí hľadali ubytovanie.

• Elegancia antiparochi spočívala v tom, že sa zdalo, že rieši všetky grécke problémy naraz. Majiteľom domov a záujemcom o bývanie poskytla moderné byty a zároveň vytvorila dostatočný zisk na to, aby dodávatelia mohli pokračovať v investíciách do výstavby bez štátnych dotácií či bankových úverov. A takisto vytvorila veľa pracovných príležitostí v stavebníctve, čím pomohla zahnať chudobu.

• Ďalších 680 000 vnútorných migrantov prišlo do Atén v 60. rokoch, pričom v polovici 70. rokov 20. storočia počet obyvateľov mesta dosiahol 2 milióny. V tomto bode neoklasicistické Atény takmer úplne zmizli. Na ich mieste sa rozprestieralo more nevzhľadných, nízkopodlažných betónových panelákov, kam až oko dovidelo.

• Rýchlosť vývoja, nedostatok administratívneho dohľadu a absencia architektov prispeli k škaredosti a rozrastaniu bez pekných prvkov. V antiparochi bola väčšina budov postavená s cieľom maximalizovať zisky bez toho, aby sa myslelo na estetickú hodnotu, za čo sa obyvatelia začali postupne cítiť trochu previnilo. 

• Tak či tak, situácia bola zachránená a Atény stáli v podobe, ktorú môžeme vidieť doteraz – postavené narýchlo a bez estetiky. 

Ošarpané budovy, pozostatok tohto vývoja, sme nakoniec nechali za sebou. Čakala už len studená sprcha, záverečný oddych a posteľ. Prvý deň tak bol za nami, plný zmiešaných dojmov, ale o to zaujímavejší. Tešila som sa na to, čo nám Atény zo seba ukážu ďalej. Vyzeralo to, že toho v sebe majú viac ako človek čaká. Len možno nie úplne toho… čo čaká.

Read More

Ariadna – Jennifer Saint

(06/09/22)

Keď som opätovne dočítala Spev o Achillovi a konečne prečítala Circe, presunula som sa na ďalšie prerozprávanie gréckej mytológie, ktoré malo niekoľko podobných postáv, takže vyzeralo ako vhodné pokračovanie. Toto premýšľanie ale bolo možno moja najväčšia chyba. Skočiť z absolútne očarujúcej prózy od Miller do tejto bolo ako facka do tváre, a to to zrejme ani nie je chyba tej knihy. Štýl písania je dobrý, ale Millerovej štandard je pre mňa niekde hore až na Olympuse, takže toto ľahko zatienil. Kvôli tomu by som prejdenie od Circe k Ariadne prirovnala k situácii, v ktorej milujete boha, ale odrazu vám ho vymenia za smrteľníka. 

Nerada takto porovnávam, ale robila som to celý čas a tak to nemôžem ignorovať. Nakoniec ma kniha predsa len chytila, ale až po celej časti s Minotaurom, keď som si prestala byť istá tým, čo sa stane ďalej. Podľa toho usudzujem, že čím viac človek vie o Ariadne z mýtov, tým menej sa mu táto kniha bude páčiť.

Ale jedna vec, za ktorú som ju milovala a vždy to milovať budem, je, že neodignorovala ženské utrpenie v rôznych mýtoch zameraných na hrdinov a pekne ukázala mizogýnne zaobchádzanie s nimi a odporné spôsoby, akými trpia pod mužmi a za mužov. Napriek tomu, aj keď príbehy žien tu boli výraznejšie, nenazvala by som to feministickým prerozprávaním. Ariadne spravila jedno veľké rozhodnutie za celú knihu a aj vtedy pomáhali iní ľudia viac ako ona. Inak sa len nechala unášať od jedného utrpenia pod nejakým mužom k druhému, ale pasívne žila vo svojej bubline, kompletne ignorujúc všetko a všetkých. Prišlo mi to skôr ako tragédia ďalšej trpiacej ženy. A to je v poriadku, len to treba nazvať pravým menom.

Nebol to ani príbeh o sesterstve. Boli tam dve sestry, áno, a najskôr bolo ich puto veľmi pekné, ale postupne sa akosi prestali zaujímať jedna o druhú dostatočne na to, aby zistili viac o svojich osudoch a keď sa konečne stretli, bolo to akési prázdne a vedeli sa rozprávať len o mužoch. Môj problém teda zrejme je, že nič nebolo také, ako to je opísané – Ariadne nie je feministická, Phaedra je tvrdohlavá a individuálne silná, až pokým odrazu nie je. Problém písania je, že popisuje veci, ale neukazuje ich. Len pohľad na Theseusa mi prišiel čerstvý spôsobom, ktorý sa mi páčil – sebecký hrdina, ktorý možno nie je až taký dobrák. Na druhej strane Dionysus… mala som ho tu rada, ale tá zmena neskôr bola drastická, takže si nemyslím, že Saint ho zvládla dobre vykresliť v tejto svojej verzii a mohol byť oveľa zaujímavejší a komplexnejší.

Namiesto toho som si zase priala, aby to písala Miller. Vytvorila by postavy, čo by dávali zmysel, obalené v próze, čo by sa čítala sama, Dionysus by bol ukázaný ako oboje, veselý a radostný, ale aj tajomný a brutálny (veľmi rada by som videla tohto boha napísaného v jej verzii) a Ariadne by nebola voči všetkému slepá. Alebo nie. Tak či tak, zrejme by som z akejkoľvek jej verzie nebola taká neistá ako teraz a nebola taká nerozhodná ako to ohodnotiť. Užila som si čítanie, niekedy menej a niekedy viac, ale má to svoje problémy a hľadala som viac než som dostala.

Nakoniec táto kniha možno predsa len je ako boh – s obalom, ktorý očarí, ale len aby ste neskôr zistili, že jeho vnútro nie je také úžasné ako ste čakali.

Read More