Recenzia: Počúvaj pieseň vetra - Haruki Murakami

Thursday, February 2, 2023

12/01/23

Táto kniha pre mňa bola re-reading a odhliadnuc od všetkého ostatného, hlavná vec, prečo sa k Murakamimu vraciam znova a znova, je určitý pocit, ktorý v jeho dielach nachádzam. Je to ten istý, ktorý často cítim aj v živote, ale je ťažké ho pomenovať a niekedy aj zachytiť. Ale v jeho knihách na mňa vždy čaká, aj keď nie sú dokonalé alebo sú (ako tu) menej dobré ako niektoré iné jeho diela, alebo príbeh nie je najsilnejší alebo tam nie je vôbec, a niektoré témy sa neustále opakujú, je to aj tak akoby som nikdy nemohla byť sklamaná, pretože ten pocit je tam vždy, čo je pre mňa najsilnejšia vec na jeho knihách a tá, na ktorej mi najviac záleží. Prirovnala by som to k upokojujúcemu nihilizmu – veľa sa toho nedeje alebo na tom veľmi nezáleží, veci sú zvláštne a život je nostalgický a ide ďalej, takže jediné, čo môžete urobiť, je užiť si svoje špagety alebo svoju jazzovú platňu naplno.

Predtým, ako som čítala jeho prvé knihy, mala som za sebou viacero iných od neho a pamätám si, že som si myslela, že aj keď je to stále on a tie knihy majú v sebe rovnaký pocit, sú o niečo „menej“ ako ostatné. Čo dáva zmysel, keďže tu len začínal svoju kariéru. Teraz som mala podobné pocity, ale druhýkrát som si to užila viac, keďže som už vedela, čo môžem očakávať – alebo lepšie povedané: neočakávať – a len som si pri ceste vlakom užívala atmosféru. A jeho knihy vždy majú atmosféru. Zanechajú ma ponorenú v nostalgii, kým sedím v kuchyni, pijem kolu a premýšľam nad životom.

Hear the Wind Sing je krátka knižka a príbeh akosi chýba, ale je to aj pekný (a doslovný) úvod do jeho písania. Ukazuje základ toho, aká je väčšina jeho kníh, takže nie je najhoršie ňou začať, ak si ho chcete prečítať, ale nečakajte nič strhujúce. Možno si len otvorte chladené pivo, príliš nad tým nepremýšľajte a užite si ten pocit.




Read More

Review: To the Lighthouse - Virginia Woolf

05/12/22

The first thing that will come to my mind every time when I'll be thinking about this book will be: black tea and heartache. I drank an unhealthy amount of it, while drifting through people's minds and both the tea and the thoughts often left a pleasant, but bitter aftertaste. 

This is no easy book to read. It was my first experience with Virginia and her writing and I don't know what I was expecting, but when I started to read this little book at three in the morning I got very suddenly and very completely lost and confused. I had no idea whose thoughts I was reading, the consciousnesses (what is this word) merged together and the timeline was a mystery to me. The opening is especially brutal in this, it still looks like the hardest part to make sense of. So I closed it and a few days later, when I was less tired, started again. And fully focused and prepared for her writing, it was much easier. For me at least, it still doesn't have to be for someone else even the second time around. And someone else maybe won't have any troubles at all, but I still think her writing can be objectively labelled as difficult. 

The second time felt like lying in the ocean, being carried by waves, each whispering and talking about something else. The change of the waves is almost unnoticeable but you learn to tell them apart. You need concentration for this book, but at the same time not to focus too hard and just… let it carry you. The imaginary was often insanely beautiful, the philosophy and psychology aspects interesting and there were some quotes that spoke to me on some primal level and still linger. When you spend a few nights with someone's thoughts, almost unfiltered, you will miss them a little when the book is closed and it's quiet. Your own stream of thoughts seems even louder then and there is something different about it - little pieces of their thoughts that became yours and stayed. Or they were always yours, now you just finally hear them. Maybe we are really all just different parts of one merged consciousness - that was exactly how reading this book felt like.




Read More

Recenzia: K Majáku - Virginia Woolf

05/12/22

Prvé, čo mi napadne zakaždým, keď budem premýšľať o tejto knihe, bude: čierny čaj a smútok. Vypila som ho nezdravé množstvo, kým som sa nechávala unášať myslami ľudí. Ten čaj aj tie myšlienky často zanechávali príjemnú, no horkú pachuť.

Nie je to ľahká kniha na čítanie. Bola to moja prvá skúsenosť s Virginiou a jej písaním. Neviem čo som čakala, ale keď som o tretej ráno začala čítať túto malú knižku, bola som odrazu veľmi náhle a veľmi kompletne stratená a zmätená. Netušila som, koho myšlienky čítam, rôzne vedomia sa zlievali a časová os bola pre mňa záhadou. V tomto je začiatok obzvlášť brutálny - stále mi príde ako najťažšia časť na pochopenie. Tak som to zavrela a o pár dní, keď som bola menej unavená, začala som znova. Keď som bola plne sústredená a pripravená na jej písanie, už to bolo oveľa jednoduchšie. Aspoň pre mňa - stále to nemusí byť pre niekoho iného ani na druhýkrát. A niekto iný možno nebude mať žiadne problémy, ale aj tak si myslím, že jej písanie možno objektívne označiť za ťažšie.

Druhýkrát som mala pocit, akoby som ležala v oceáne a nechala sa unášať vlnami, pričom každá šepkala o niečom inom. Zmena vĺn je takmer nebadateľná, ale naučíte sa ich rozoznať. Na túto knihu potrebujete pozornosť, no zároveň sa príliš nesústrediť a jednoducho... nechať sa ňou unášať. Imaginácia bola často krásna, filozofické a psychologické aspekty zaujímavé a bolo tam niekoľko citátov, ktoré ku mne prehovárali na akejsi hlbšej úrovni a zostali vo mne. Keď strávite pár nocí s niekoho myšlienkami, takmer nefiltrovanými, budú vám tie mysle chýbať, keď je kniha zatvorená a zostane ticho. Váš vlastný prúd myšlienok sa potom zdá byť ešte hlasnejší a je v ňom niečo iné - malé kúsky ich myšlienok, ktoré sa stali vašimi a zostali. Alebo boli vždy vaše, teraz ich len konečne počujete. Možno sme naozaj všetci len rôznymi časťami jedného spojeného vedomia – presne tak som sa cítila pri čítaní tejto knihy.




Read More

Review: White Nights - Fyodor Dostoevsky

06/01/23 

Imagine lying on your bed at three in the morning with your soul ripped open, your deepest feelings uncovered, your hidden and forgotten fears and hopes and dreams screaming loudly all around you and in between all that violence, a quiet peace is slowly enveloping you - feeling of being understood on a level deeper than you ever thought you could be… understood by a book, a character, an author.

Such a small thing this book, so short and yet hides so much inside of it. It was enough for me to see where both the genius and the devil of Dostoyevsky lies. He dives deep into the human soul and uncovers it smoothly, even against your will, making you face things you sometimes wish would remain buried. You both love and hate him for it, because you are finally understood, but left to pick up the pieces afterwards. 

Maybe that's just me, maybe you won't be so affected by this little thing. But for me it was something revolutionary - I had never related so deeply. The main character is a dreamer and I've spent most of my life in dreams, in various meanings, bad while sleeping, mostly good while being awake. Often, they were (and still are) a real problem for me: I would constantly stop listening to people, I would not pay attention to my surroundings, I wouldn't even properly live in reality, completely lost in my own imagination instead. It's like a drug, an addiction, colourful, exploding, joyful, something to hide in, something to save you, but at the same time making everything else dull and grey and pointless, shaping you into a walking corpse with a loud head and empty eyes. 

And it's not the only theme this book touches deeply upon. There is loneliness and melancholy, hopeless future and unrequited love. But the thing I appreciate the most - how the protagonist responded to it. I would throw this book into the face of all the incels of this world (and regret it's not thicker), because this is how you handle rejection. 

I can't imagine a better book to begin my year with. And if you ever want to give Dostoyevsky a chance, this is a good start. 

New favourite quote: “My God! A whole minute of bliss! Is that really so little for the whole of a man's life?”



Read More

Recenzia: Biele Noci - Fjodor Michajlovič Dostojevskij

06/01/23 

Predstavte si, že o tretej ráno ležíte na posteli s dušou rozpáranou dokorán, najhlbšími pocitmi odhalenými, zabudnutými strachmi a nádejami a snami kričiami všade okolo, a medzi všetkým tým násilím vás pomaly obaľuje tichý pokoj - pocit, že vám niekto porozumel na hlbšej úrovni, než ste si kedy mysleli, že by mohol... poruzumela vám kniha, postava, autor.

Táto kniha je taká maličká vec, taká krátka a predsa v sebe toľko skrýva. Stačila mi na to, aby som videla, kde leží génius aj diabol Dostojevského. Ponára sa hlboko do ľudskej duše a hladko ju odkrýva, dokonca aj proti vašej vôli, vďaka čomu budete čeliť veciam, pri ktorých si niekedy prajete, aby zostali pochované. Milujete ho za to aj nenávidíte, pretože ste konečne pochopení, ale za cenu toho, že musíte potom znovu pozbierať svoje kúsky.

Možno som to len ja, možno sa vás táto malá kniha až tak nedotkne. Ale pre mňa to bolo niečo prevratné – nikdy som sa necítila taká pochopená. Hlavná postava je snílek a ja som väčšinu svojho života som strávila v snoch, v rôznych významoch, zlých počas spánku, väčšinou dobrých počas bdenia. Často boli (a stále sú) pre mňa skutočným problémom: každú chvíľu som prestala počúvať ľudí, nevšímala som si svoje okolie, dokonca som ani poriadne nežila v realite, úplne stratená vo vlastnej fantázii. Je to ako droga, závislosť, farebné, explodujúce, radostné, niečo, v čom sa dá skryť, niečo, čo vás zachráni, no zároveň robí všetko ostatné nudným, šedým a nezmyselným, formuje vás do chodiacej mŕtvoly s hlasnou hlavou a prázdnotou v očiach.

A nie je to jediná téma, ktorej sa táto kniha hlboko dotýka. Je tu osamelosť a melanchólia, beznádejná budúcnosť a neopätovaná láska. Najviac si však cením to, ako na to hlavný hrdina zareagoval. Hodila by som túto knihu do čela všetkým incelom tohto sveta (a ľutovala, že nie je hrubšia), pretože takto sa má zvládnuť odmietnutie.

Neviem si predstaviť lepšiu knihu, ktorou by som začala rok. A ak by ste niekedy chceli dať Dostojevskému šancu, toto je dobrý začiatok.

Nový obľúbený citát: „Môj Bože! Celá minúta blaženosti! Je to naozaj tak málo za celý život človeka?“



Read More

Review: Kwaidan - Lafcadio Hean

(06/11/22)

Kwaidan: Stories and Studies of Strange Things, Lafcadio Hearn

I love Japanese culture and therefore may be biased when judging this book. Because even though I enjoyed this collection by Hearn, I can imagine some people being disappointed. The stories are strange indeed, often very short and many of them feel only like a piece of a story or someone telling you a story they had heard a long time ago and parts of it got lost along the way. 

For me it was ideal. Cold November nights and strange Japanese beings and spirits for company can create an interesting atmosphere. I enjoyed them especially because they were a little different from the ones we are used to here in the West. They could go from gore to melancholic, from curious to heartbreaking. Through folklore you can always get to know some roots of the culture (here the roots often being chinese) and even in my little country that is far from Japan, while reading, I felt like I'm sitting close to a fire with some wandering monk, telling stories about creatures that lurk around us in the shadows. They were very vivid and alive.

The second part of the book contained three essays on insects and some translated poetry. The part about butterflies was as beautiful as butterflies themselves. Suddenly all these random appearances of butterflies in anime made sense when you knew what they could mean for Japanese people. When it comes to the other two… to be honest, I never thought that I would enjoy reading about ants and mosquitos, but both carried either beautiful or interesting thoughts and were written well. 

This book created an atmosphere that I enjoyed and gave me some inspiration. Because of that I liked even those stories that felt only like a part of some bigger one - it made me think and imagine and want to write something inspired by it. 

So if you want to transport yourself for a few brief moments into different times, sit in some bamboo grove or visit a monastery and feel the presence of evil goblins, trees with souls or vengeful ghosts, this is your ticket. 




Read More

Recenzia: Kwaidan - Lafcadio Hearn

(06/11/22)

Milujem japonskú kultúru, takže môžem byť pri posudzovaní tejto knihy zaujatá. Pretože aj keď sa mi táto kolekcia od Hearna veľmi páčila, viem si predstaviť, že niektorí ľudia môžu byť sklamaní. Príbehy sú skutočne zvláštne, často veľmi krátke a mnohé z nich sú skôr ako iba časť príbehu alebo ako keď vám niekto rozpráva príbeh, ktorý počuli dávno a jeho časti sa časom stratili.

Pre mňa to bolo ideálne. Chladné novembrové noci a zvláštne japonské bytosti a duchovia za spoločnosť dokážu vytvoriť zaujímavú atmosféru. Užil som si tie príbehy najmä preto, že boli trochu iné ako tie, na ktoré sme zvyknutí u nás na Západe. Prechádzali od krvavých k melancholickým, od zaujímavých až po srdcervúce. Prostredníctvom folklóru môžete vždy spoznať korene kultúry (tu sú tie korene často čínske) a v mojej malej krajine, ktorá je ďaleko od Japonska, som pri čítaní tejto knihy mala pocit, že sedím pri ohni s nejakým potulným mníchom, ktorý rozpráva  príbehy o stvoreniach, čo na nás číhajú v tieni. Boli veľmi živé.

Druhá časť knihy obsahovala tri eseje o hmyze a preloženú poéziu. Časť o motýľoch bola krásna ako oni. Zrazu všetky tieto náhodné výskyty motýľov v anime dávali zmysel, keď ste vedeli, čo môžu znamenať pre Japoncov. Čo sa týka tých ďalších dvoch... pravdu povediac, nikdy som si nemyslela, že by ma tak bavilo čítať o mravcoch a komároch. Ale obe niesli buď krásne alebo zaujímavé myšlienky a boli napísané dobre.

Táto kniha vytvorila atmosféru, ktorá sa mi páčila a dala mi nejakú inšpiráciu. Preto sa mi páčili aj tie príbehy, ktoré mi pripadali len ako súčasť nejakého väčšieho - nútilo ma to premýšľať, predstavovať si a chcieť napísať niečo vlastné nimi inšpirované.

Ak sa teda chcete na pár krátkych okamihov preniesť do iných čias, sadnúť si do bambusového hája alebo navštíviť kláštor a cítiť prítomnosť zlých škriatkov, stromov s dušami či pomstychtivých duchov, toto je vaša vstupenka.




Read More