Review: Nomadland - Jessica Bruder

(28/06/22)

There came a time when the sun was sticky on my skin during my endless free days and I read about the Nomads - the ones whose lifestyle I was always so attracted to, the ones I wanted to be a part of. Ever since I can remember, even as a child I liked to watch documentaries and shows about travel, other countries and cultures and wanted to escape to the world, see all of it. And while I couldn't and was locked in my room, I traveled through books not only to other countries, but also to other worlds.

But the nomad life has many obstacles. I still remember watching Into the Wild late at night, thinking about it until the morning and feeling strange because it suddenly offered me a much less idealized view of this lifestyle. Not only the insecurity of it, but especially the loneliness. And despite the fact that I haven't traveled that much yet, I've lived in another country and called it home and felt what it was like to leave behind pieces of myself in other places, to change homes and feel like I had more than one... but at the same time none fully. And it wasn't always a pleasant feeling.

I originally thought that this reportage would be something in that style. But then the book interested me even more, because it focused on nomad life not only in a different way, but also in a slightly different situation than a young person with a backpack on their back, who voluntarily chose this journey. And so I started with the exact opposite - thousands of retired people in vans, who, although they maintain optimism and a positive view of things, enjoy community and freedom, but gradually also reveal the stories that led them to this life. Stories of debts and loans, collapsed economy, unfortunate fates and a system that cannot take care of its citizens even if they follow all its rules to deserve it.

It was fascinating, disturbing, sad, joyous, hopeful and desperate. I learned a lot of new information and became convinced that America, with her inability not only to provide a person who has worked all his life with a pension or roof over his head, but also with the shootings at schools, loans for studies and health care, and most recently taking away the rights of women, is far away from the dream it claimed to be. It was a sad picture of the land and a sad look on nomad life, which ideally should be a choice rather than a necessity.

And yet… so hopeful. Reading about people who are sixty and over and can completely change their lives, take care of themselves, work and create a community, new friendships and relationships, and all this on their old knees, gives a person a kind of hope that it really is possible to change your life and try things at any age. But just as well, behind that hope and positivity and their own optimism, there are all those negative facts - about their country, about their system, about how people who deserve a break work harder than my young bones could handle and sleep alone in vans and on the road, resigned to the fact that if something happened to them, they might not be found for months.

It was a bittersweet read and captured the essence of life in the fates of those old moving bones. About how cruel and unfair and bleak it can be and at the same time about how people can stand up to it, create their own little space even on wheels, always reinvent and adapt, create new friendships and smile at the rising sun with a warm mug of coffee, wherever they are.

Read More

Recenzia: Země nomádů - Jessica Bruder

(28/06/2022) 

Prišlo obdobie, kedy sa mi slnko lepilo na pokožku a ja som počas mojich nekonečných voľných dní čítala o Nomádoch - tých, ktorých životný štýl ma vždy tak priťahoval, tých, ktorých súčasťou som chcela byť. Odkedy si pamätám, už ako dieťa som najradšej pozerala dokumenty a relácie o cestovaní, iných krajinách a kultúrach, chcela ujsť do sveta a vidieť z neho všetko. A kým som nemohla a bola zavretá v mojej izbe, tak som cestovala cez knihy nielen do iných krajín, ale aj iných svetov. 

Nomádsky život má ale veľa nástrah. Doteraz si pamätám, ako som neskoro v noci pozerala Into the Wild, do rána nad tým premýšľala a cítila sa zvláštne, pretože mi to ponúklo odrazu oveľa menej idealizovaný pohľad na tento štýl života. Nielen jeho neistotu, ale hlavne samotu. A napriek tomu, že som toho ešte neprecestovala tak veľa, žila som aj v inej krajine a volala ju domovom a cítila, aké to je, nechávať za sebou kúsky zo seba na iných miesta, striedať domovy a cítiť sa akoby som ich síce mala viacero… ale zároveň plne už žiaden. A nie vždy to bol príjemný pocit. 

Pôvodne som myslela, že táto reportáž bude niečo na tento štýl. Potom ma však kniha zaujala ešte viac, pretože sa venovala pohľadu na Nomádstvo nielen iným spôsobom, ale aj v trochu inej situácii, než je mladý človek s batohom na chrbte, ktorý si túto cestu dobrovoľne volí. A tak som sa začítala do presného opaku - tisícok dôchodcov v dodávkach, ktorí si síce držia optimizmus a pozitívny pohľad na vec, tešia sa z komunity a slobody, ale postupne tiež odhaľujú príbehy, ktoré ich k tomuto životu doviedli. Príbehy dlhov a pôžičiek, skolabovanej ekonomiky, nešťastných osudov a systému, ktorý sa nedokáže o svojich občanov postarať ani keď dodržia všetky jeho pravidlá na to, aby si to zaslúžili. 

Bolo to fascinujúce, znepokojivé, smutné, úsmevné, nádejné aj zúfalé. Dozvedala som sa veľké množtvo nových informácii, utvrdila sa v tom, že Amerika s ich neschopnosťou nielen zabezpečiť dôchodok či strechu nad hlavou človeku, čo celý život pracoval, ale aj streľbami na školách, pôžičkami na štúdium a zdravotou starostlivosťou, či najnovšie odoberaním práv ženám, má ďaleko od sna, ktorým sa tak rada oháňala. Bol to smutný obraz krajiny a smutný pohľad na Nomádstvo, ktoré by ideálne malo byť skôr voľbou než nutnosťou. 

A napriek tomu… taký nádejný. Čítať o ľuďoch, ktorí majú šesťdesiat a viac a dokážu od základu zmeniť svoj život, dokážu sa o seba postarať, pracovať a vytvoriť si komunitu, nové priateľstvá a vzťahy, a to všetko na staré kolená, dá človeku akúsi väčšiu nádej, že skutočne sa dá zmeniť svoj život a skúšať veci v hocijakom veku. Rovnako tak ale, na pozadí tej nádeje a pozitivity a ich vlastného optimizmu, sú všetky tie negatívne fakty - o ich krajine, o jej systéme, o tom, ako ľudia, čo si zaslúžia odpočinok, pracujú tvrdšie než by zvládli moje mladé kosti a spia sami v dodávkach a na cestách, zmierení s tým, že ak sa im niečo stane, možno ich mesiace nikto nenájde. 

Bolo to horkosladké čítanie a zachytilo tak v osudoch tých starých presúvajúcich sa kostí základnú podstatu života. O tom, aký býva krutý a nespravodlivý a bezútešný, no zároveň o tom, ako sa mu ľudia dokážu postaviť, vytvoriť si svoj malý priestor hoci aj na kolesách, vždy sa vynájsť a prispôsobiť, vytvoriť nové priateľstvá a usmievať sa na vychádzajúce slnko s teplým hrnčekom kávy, nech sú kdekoľvek.

Read More

Recenzia: Rashomon a sedemnásť ďalších príbehov - Ryunosuke Akutagawa

06/11/22

Krátke poviedky od autora, ktorý viedol krátky život, a predsa toho, čo im obom chýba na dĺžke, majú dostatok do hĺbky. Spoznáte tu syna šialenej ženy, chronického insomniaka a hriešnika sužovaného vinou, dnes označovaného ako „otca poviedky“, a jeho mnohé diela. Začínajú ako príbehy plné fantázie a histórie, ktoré vás ľahko prenesú do čias Šógunov, potom prejdú do kurióznych, dokonca zábavných, len aby skončili ťažkou paranojou a prichádzajúcim šialenstvom, keď sa konečne zmenia na osobné a Akutagawa, akokoľvek nespoľahlivý jeho rozprávač zostáva, nám ukazuje konečne niečo zo svojho života, svojich hriechov, myšlienok a bolestí, len aby to spravil finálnym, keď si ten život následne vezme.

Pre mňa je čítanie knihy – atmosféra a príbehy, ktoré to sprevádzajú – často rovnako dôležité ako kniha samotná. A tu som si užila oboje. Hneď na druhý deň ako mi kniha prišla, nová a lesklá, mi vytiehla voda v batohu, a tak hneď aj získala vyschnuté a pokrčené strany, vďaka ktorým už teraz vyzerá staro. Ešte stále vidím tú rannú hmlu za oknom vlaku, keď som čítala prvé strany, kým sa sušila. A všetky jesenné večery, ktoré nasledovali, tiež zahalené v hustej hmle, akoby k tej knihe jednoducho patrila. Rozmazávala známe výhľady a dávala možnosť na predstavy, že za ňou môže byť niečo iné – možno Japonsko z inej doby.

A samotné čítanie... mnohé z tých príbehov sa od seba veľmi líšili, no všetky ma zaujali rovnakým spôsobom. Akoby sa Akutagawov štýl písania dal aplikovať na čokoľvek a urobiť to podmanivým. Vždy som bola zvedavá na ďalšiu vetu a potom ďalší príbeh a dokonca ma to niekedy prinútilo zastaviť sa a pokúsiť sa spomenúť si, či sa mi to vždy stáva s autormi – aby všetky ich príbehy udržali moju pozornosť rovnakým spôsobom, akokoľvek sú od seba odlišné. Myslím, že nie. Verím, že jeho remeslo bolo veľmi vycibrené a pochopila som, prečo sa mu hovorí otec poviedok. A keď si na chvíľu uvedomíte dobu, v ktorej ich písal a prestanete uplatňovať dnešné štandardy, sú tiež veľmi často revolučné. Niektoré techniky písania mali byť dokonca použité vôbec prvýkrát, čo si naozaj zaslúži obdiv. Ako bonus som bola opäť raz veľmi zvedavá na históriu Japonska a musela som sa odhovárať od toho, aby som hneď potom skočila do nejakej historickej knihy – príbehy z tých čias boli zaujímavé a veľmi živé, mala som pocit, že Akutagawa otvoril nejaké okno a dovolil mi nahliadnuť do niekoľkých náhodných príbehov, ktoré sa vtedy odohrávali.

Už ubehlo pár dní, odkedy som knihu prečítala a stále si z nej veľa pamätám. Niektoré príbehy so mnou zostanú nielen počas ďalších dní, ale aj rokov, a tiež pocity z nich – najmä posledný príbeh, ktorý ma zasiahol myšlienkami a dokázal vo mne vyvolať silnú úzkosť. Úzkosť, ktorá bola z veľkej časti jeho, ale časť z nej bola moja a potom sa spojili a bolo ťažké ich oddeliť. Pamätám si, ako som zatvorila knihu, párkrát sa zhlboka nadýchla a povedala si “no sakra”.

A nech je to akokoľvek vhodné alebo nevhodné, celú knihu by som pokojne zhrnula do týchto dvoch slov.

(Pokiaľ viem, kniha nemá slovenský preklad.)

Read More

Review: Rashomon and Seventeen Other Stories - Ryunosuke Akutagawa

06/11/22

Short stories by an author that led a short life, and yet what they both lack in length they have enough of in depth. Here you will get to know the son of a madwoman, chronic insomniac and a sinner ridden with guilt, now referred to as “the father of short story”, and his many works. They start of as stories full of imagination and history, that easily transfer you into times of Shoguns, then switch into some curious, even funny ones, only to end in heavy paranoia and incoming madness when they finally turn personal and Akutagawa, however unreliable his narrator stays, shows us finally something from his life, his sins and thoughts and pains, only to make it final, when he takes that very life away. 

For me, reading a book – the atmosphere and stories that surround it – is often as important as the book itself. And here, I've enjoyed both. The very next day I got this book, new and shiny, the water in my bag started leaking and so now it has dried-up wrinkled pages that make it look vintage already. I still see the morning mist behind the train window while I was reading the first pages and letting it dry. And all the autumn evenings that followed, all of them covered in thick mists as well, as if they and the book belonged together. Blurring the familiar view, letting me imagine that something else may lie behind - maybe Japan from another time. 

And the reading itself… many of these stories were very different from each other and yet, they all captured my attention in the same way. It was as if Akutagawa's writing could be applied to anything and make it captivating. I was always curious to read the next sentence and then the next story and it even made me stop sometimes and try to remember if that always happens to me with authors – for all their stories to keep my attention in the same way, however different they are. I don't think so. I do believe that his craft was very refined and I could see why he is called the father of short stories. And when you, for a moment, realise the times in which he wrote them and don't apply today's standards to them, they are very often revolutionary. Some writing techniques are supposed to even be applied for the first time ever and that really deserves admiration. As a bonus, it made me, once again, very curious about the history of Japan and I had to restrain myself from jumping into some history book right after - the stories from those times were interesting and very alive, I felt like Akutagawa opened some window and let me have a look into some random stories that took place then. 

Already some days have passed since I've read the book and I still remember a lot from it. Some stories will stick with me not only throughout days but years as well, and some feelings from them as well – especially the last story, that was hitting home for me with some thoughts and managed to create a powerful anxiety in me while doing so. Anxiety that was mostly his but some of it was mine and then it merged and it was hard to separate. I remember closing the book, taking a few deep breaths and being like “well damn”. 

And however fitting or unfitting that is, I would sum up the whole book in those two words - well damn. 

Read More

Recenzia: Koralína - Neil Gaiman

 (07/06/22)

Už ako dieťa som mala rada rozprávky, ktoré boli trochu strašidelné alebo mali v sebe niečo zvláštne - či už bytosti alebo atmosféru. To boli tie, ktoré som si pamätala a tie, ktoré mám stále rada a oceňujem ich aj ako dospelá. Aby som vymenovala aspoň nejaké: Posledný jednorožec so svojou ťažkou melanchóliou, zlovestnými harpyami a smejúcou sa kostrou, z ktorej som sa ako dieťa cítila veľmi nesvoja. Aj z tej atmosféry smútku a tragédie, ktorej som vtedy ešte plne nerozumela, ale mohla som ju cítiť. Alebo Princezná Mononoke, ktorá je skôr filmom než rozprávkou, ale vtedy som videla niečo kreslené a myslela som si, že to je pre mňa (ako dieťa som naozaj nepoznala rozdiel medzi anime a kreslenými rozprávkami a zdá sa, že ho nepoznali ani naše televízie). A vďaka bohu za tú chybu, pretože aj keď ma tí démoni a zvláštni bohovia trochu desili a konflikt medzi prírodou a ľudskou rasou som tiež plne nechápala, cítila som jeho váhu a keď som bola staršia, prinútilo ma to hľadať tú „čudnú rozprávku“.

Takéto boli tie, ktoré mi utkveli v pamäti. Nielenže upútali moju pozornosť dieťaťa, ale stále mi mali čo dať aj v dospelosti. Napriek tomu som z nejakého dôvodu nikdy nevidela Koralínu, aj keď som o nej veľakrát počula a zdalo sa mi to ako niečo presne pre mňa. Ale keď som po rokoch objavila Gaimana a chcela som si od neho niečo prečítať, nielenže som zistila, že existuje aj knižná verzia Koralíny, ale že ju napísal on. A trvalo to ešte nejaký čas, ale nakoniec som sa k nej dostala. Úplne dospelá. A stále sa mi to páčilo a priala som si, aby som si to prečítala a pozrela skôr, pretože moja detská verzia by bola vo vytržení.

Bolo krátko pred polnocou, keď som zobrala knihu do ruky a na obzore sa blýskalo. Dostala som šialené nutkanie sadnúť si na balkón, byť súčasťou toho nočného a prírodného divadla, zabaliť sa do deky a prečítať si knihu plnú dobrodružstva, odvahy a príšer. Byť opäť tým nadšeným dieťaťom, ktoré mi v živote aj v sebe často chýba.

A aj keď som v tú prvú noc stihla len úvod a prvých pár strán, pretože potom prišla búrka a bola obrovská a ja som sa nechala úplne pohltil tým, ako všade okolo mňa udierali blesky, kým som sa príjemne triasla, keď to znelo ako keby sa trhala samotná obloha. Ale stačilo to, bol to pekný začiatok. A prinútil ma ísť samú na prechádzku o druhej v noci počas silného dažďa, skúmať tiché mesto, ktoré bolo krásne a strašidelné. Všetko si to budem pamätať - začiatok knihy, nádhernú búrku, tiché mesto a hustý dážď. Viem, že to je jedna z tých spomienok, ktoré si ponesiem.

Knihu som dočítala počas nasledujúcich dvoch nocí. Bola som v nej ponorená viac, ako som si myslela, že budem - vzhľadom na to, že je to stále detská kniha a ja som, veď viete, dospelá a tak. Ale bez ohľadu na vek, na to či ste dieťa, dospelý, starec alebo staroveký boh, čo sa na nej dá nemilovať? Máte tam jedno veľmi odvážne dievča, ktoré je tiež prieskumníčkou, starý dom plný tajomstiev a záhadných bytostí skrývajúcich sa za tehlovými stenami, jednu veľmi sarkastickú čiernu mačku (som posadnutá mačkami v knihách... a všeobecne), zaujímavého zloducha, skryté a pravdivé posolstvá o strachu a láske a rodine a príjemne temnú a znepokojivú atmosféru.

Ako bonus som mala aj jedno zvedavé dieťa, ktoré vo mne opäť ožilo. V tú prvú noc sa môj prieskum začal jednou prechádzkou v daždi o druhej ráno a ktovie, čo bude nasledovať. Objavovanie bola vec, ktorá mi vždy prinášala najväčšiu radosť v živote a z nejakého dôvodu som mala pocit, že som na to trochu pozabudla. Alebo som možno len zabudla, že na to netreba vždy cestovať veľké vzdialenosti, niekedy môžete nielen že objavovať len pár ulíc od svojho domova, ale môže to byť rovnako vzrušujúce. Takže ďakujem, odvážny malý prieskumník, že si mi to pripomenula. Budem sa snažiť byť opäť viac ako ty.

Read More

Review: Coraline - Neil Gaiman

(07/06/2022)

Even as a child I've always loved fairy tales that were a bit scary or had something strange in them - be that creatures or atmosphere. Those were the ones I remembered and the ones that I still love and appreciate as an adult. To name a few, The Last Unicorn with its heavy melancholy, sinister harpies and laughing skeleton, that made me feel very uneasy as a kid. As well as the atmosphere of sadness and tragedy (I can feel this body dying all around me) that I didn't fully understand back then, but could feel it already. Or Princess Mononoke, that is more a movie than a fairy tale, but back then I saw something cartoonish (no, I didn't really know the difference between anime and cartoon as a kid and neither did our televisions it seems) and thought that's for me. And thank god for that mistake, because even though those demons and strange gods terrified me, and the conflict between nature and human race I didn't fully comprehend, I could still feel its weight and when I was older, it made me search for that “strange fairy tale”.

Ones like these were the ones stuck in my mind. They not only caught my attention as a child, but still had much to give when I grew up. Still, for some reason, I never got to watch Coraline, even though I heard about it a lot of times and it seemed like something right up my alley. But years later, when I discovered Gaiman and wanted to read something from him, not only I found out there is also a book version of Coraline, but that he wrote it. And it took some time still, but finally, I got to it. Fully grown-up, fully adult. And I still loved it and wished I'd read it and watched it sooner, because the child version of me would be ecstatic.

It was shortly before midnight and there was thunder on the horizon when I picked up this book. I got this insane urge to just sit on the balcony, be part of that night-and-nature show, wrap myself in a blanket and read a book full of adventure, bravery and monsters. To be that excited child again, that I often miss both in life and in myself. 

And even though I managed on that first night only the introduction and the first few pages, because then the thunder came and was huge and I got completely absorbed in watching lightning strikes all around me and in shivering pleasantly when it sounded like the sky itself was being torn apart, it was enough. It was a nice start. And it made me go for a walk alone at two in the morning during heavy rain, to explore the quiet city, which was beautiful and scary and it all stuck with me. The beginning of the book, the magnificent thunder, the quiet city and heavy rain. And I know that's one of those memories that I will carry.

I finished the book during the next two nights. I was actually immersed in the story more than I thought I would be - considering that in the end, it's still a children's book and I'm, you know, all adult and stuff. But whatever age you are, child, adult, elderly or ancient god, what is not to love about this? You have one very brave girl that is also an explorer, old house full of secrets and mysterious creatures hiding behind brick walls, one very sarcastic black cat (i'm obsessed with cats in books… and in general), interesting villain, subtle and truthful messages about fear and love and family and pleasantly dark and disturbing atmosphere. 

As a bonus, I also had one curious child that once again came to life inside of me. That first night my exploration started with one rainy two-in-the-morning walk and who knows what will follow. Exploring was that thing that always brought me the most joy in life and for some reason, it felt like I forgot about it a little. Or maybe I just forgot that you don't always have to travel long distances to do it, sometimes you can not only explore just a few streets from your home, but it can be just as exciting. So thanks, brave little explorer, for reminding me. I will try to be more like you again. 

Read More