(07/04/22)
Prvé dni vojny som celé trávila nad správami. Scrollovala telefón a reportáže, tie naživo som mala neustále pustené niekde v pozadí na notebooku. Nedokázala som sa sústrediť na život. Ako by aj, keď sa rovno vedľa nás diali tieto veci – ľuďom, čo dovtedy žili rovnako ako ja teraz, tiež pili svoj čaj a chodili do práce a čítali si knihy a mali svoje sny a plány, než to v priebehu chvíle všetko zmizlo. Na jednej strane som si to všetko viac vážila, držala sa toho ako o život, na druhej to často práve naopak, nedokázala vnímať, pretože to nielen vyzeralo ako krehká ilúzia, ale neďaleko sa dialo niečo oveľa väčšie a strašnejšie a tie malé každodennosti to nedokázali prežiť v boji o moju pozornosť.
A keďže som sa nevedela na nič iné sústrediť (ani v čítaní), volila som vzdelávanie sa vo vzťahoch Ruska a Ukrajiny. Ako prvý som si vybrala Donbas od Forra na začiatok a nakoniec… to bolo oveľa viac ako len začiatok.
Nemôžem povedať, že by som bola profík v reportážnych knihách, viac-menej ma na mojom zozname všetky ešte len čakajú. Obávam sa teda skôr, že táto teraz nastavila latku príliš vysoko pre všetky, čo budú nasledovať. S reportážami skúsenosti mám, tak som premýšľala, čo to bude znamenať… bude to extra dlhá reportáž, rozšírená o zdĺhavé fakty, ktorá možno začne preto nudiť? Bude sa to snažiť byť viac príbehové a teda možno prikrášlené?
Nakoniec som dostala kombináciu, ktorá ma úplne pohltila. Reportáž, ktorá nebola prikľášlená, nesnažila sa o prehnané dojatie ani klišé a štýl písania sadol k bezútešnému prostrediu. Zároveň ale, cez skutočné príbehy a ľudí, tiež neuveriteľne zaujímavé rozprávanie, od ktorého som sa veľakrát nevedela odtrhnúť, pretože sa znovu osvedčuje, že život často vymýšľa tie najneuveriteľnejšie príbehy. A ako bonus pohľady na situáciu z oboch strán, čo dalo priestor na menšiu zaujatosť, ale tiež väčší smútok nad celou tou zamotanou situáciou.
Nie je to ľahké čítanie – aj práve preto, že je skutočné. Občas, keď na mňa doľahli aktuálne reportáže a súčasná situácia v kombinácii s osudmi v knihe, musela som ju na chvíľu zavrieť a odložiť a snažiť sa nájsť, čo je v tom živote vôbec pozitívne, ak sa dejú takéto veci, ak sú ľudia schopní takýchto zverstiev. A často som, možno trochu ironicky, tie odpovede našla znovu v knihe. Ľudia skúšaní ťažkými osudmi aj napriek všetkému vedeli ísť ďalej, vážiť si aj to málo, čo im zostalo, znovu si niečo vybudovať, znovu žiť, znovu mať nádej. Tak aké právo mám strácať tú moju? Tak som tú šálku čaju chytila pevnejšie, zabalila sa do deky a vážila si, tak viac, že môžem byť v teple, v domove, s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a sme živí a zdraví.
